Chceli ste študovať výtvarné umenie, ale na VŠVU vás neprijali. Bol začiatok 80. rokov minulého storočia a určitú úlohu zohrali aj ideologické dôvody. Strýko bol kňazom a bratranci vášho otca boli Vincent a Ferdinand Hložníkovci. Vyštudovali ste architektúru, ale stále sa považujete aj za výtvarníka. Ako sa tieto vaše profesie dopĺňajú, prípadne bijú?
Bol som presvedčený, že budem maliarom. Iné som nechcel. Kreslenie bolo mojou najväčšou záľubou. Keď som mal ísť na strednú školu, nerozhodol som pre ŠUP-ku, lebo v tej dobe sa vravelo, že skôr berú na VŠVU žiakov z gymnázií, ale škola nevyšla. Bol to pre mňa dosť bolestivý zlom.
Dostal som sa na architektúru a tu si ma všimol maliar Jozef Bubák. Aj on niektorých z nás oslovil, aby sme chodili na nepovinné kreslenie, a keď odišiel po roku zo školy, opäť som chodil k nemu. Dal mi naozaj mnoho. Principiálne sa architektúra a výtvarné umenie nebijú, ale dopĺňajú. O architektúre sa vraví, že je matka umení a architekti často bývajú aj výborný výtvarníci. Samozrejme, každá oblasť má svoje zákonitosti.
Od roku 1983 ste pracovali v Mestskom ústave ochrany pamiatok. Vašimi kolegami boli známe tváre undergroundovej a ochranárskej scény, ako Ladislav Snopko či Juraj Flamík. Mali ste šťastie na príjemný azyl v nepríjemnej dobe. Cítili ste to tak?
Áno, bolo to na vtedajšiu dobu naozaj také „disidentské“ zázemie. Mali sme dobré vzťahy, robili sme spoločné akcie, ale hlavne sme cítili navzájom úprimné ľudské zázemie. Kolega Snopko bol už vtedy organizátor rôznych koncertov. Spolu s Viktorom Ferusom organizovali niekoľko ročníkov výstav Pamiatky a súčasnosť, kde dostali príležitosť prezentovať svoje nápady undergroundový výtvarníci, architekti i hudobníci.
Musím ešte spomenúť ďalšiu skutočnosť – ako veriaci som mal priateľov a zázemie aj v rôznych kresťanských spoločenstvách. To bol pre mňa dokonca primárny priestor, kde som cítil spolupatričnosť rovnako zmýšľajúcich ľudí. Bol to silný pocit vedomia, že napriek principiálnemu ideologickému tlaku sme tu a sme si blízki. Že sa môžeme na seba vždy spoľahnúť.
Od roku 1990 ste pôsobili aj na Vysokej škole výtvarných umení. Aká tam vtedy bola atmosféra?
Bolo to obdobie, kedy sa VŠVU akoby kreovala nanovo. Prišlo tam mnoho dovtedy režimom odsúvaných výtvarníkov. Pôsobil som na Katedre reštaurovania až do roku 2008. Osobne som sa cítil ako ryba vo vode – hoci by som azda radšej bol na niektorej z voľnotvorbových katedier. Ale spolupracoval som aj s nimi. Nasával som atmosféru a bolo to pre mňa veľkým obohatením. Nakoniec, na VŠVU som si našiel aj manželku. Študovala v Ateliéri voľnej textilnej tvorby.
Čo pre vás znamená spoločná výtvarná orientácia?
Určite veľa. Samozrejme, každý z nás má svoj spôsob, svoj rukopis, svoj pohľad na výtvarnosť. Navzájom sa sledujeme, vidíme svoje pokroky, konfrontujeme koncepcie. Mali sme už osem domácich spoločných výstav a jednu vo francúzskom Chambéry. Osobne sa venujem výtvarnému umeniu aj teoreticky, aj z toho dôvodu som tento rok bol kurátorom dvoch manželkiných výstav.
Tvorím najmä technikou pastelu, akrylu a oleja, ale i kresby. Snažím o figurálnu štylizáciu v abstraktne budovanom prostredí. Chcem zachytiť vnútorné pocity, snové inšpirácie i momentálne spontánne prežívanie. Moja tvorba je vnútorne nábožensky zameraná. Nie v zmysle narácie, ale snahy o tlmočenie posolstva nevideného. Výtvarné umenie považujem za oblasť, ktorá má úžasnú silu. Oslovuje totiž bezprostredne podvedomie, predstavivosť a aj keď si to nie vždy uvedomujeme, ostáva zafixované v našom vnútri a ovplyvňuje nás.
V roku 1990 ste sa zúčastnili na riešení areálu pontifikálnej sv. omše v areáli vajnorského letiska pri príležitosti návštevy pápeža Jána Pavla II.
To bola naozaj výnimočná situácia. Návšteva hlavy katolíckej cirkvi – dovtedy niečo nepredstaviteľné! Vytvoril sa široký tím veriacich architektov, výtvarníkov, kunsthistorikov. A, samozrejme, nechýbali ani teológovia. Bolo treba riešiť množstvo problémov, rozvrhnúť organizáciu areálu, prístupové a únikové cesty, upraviť budovu letiska na obrovskú sakristiu. Hľadali sme vhodné riešenie liturgického priestoru so zastrešením, liturgický mobiliár, doplnenie výtvarnými dielami. Bola to fantastická skúsenosť.
Po roku 1989 ste boli v komisiách, ktoré pripravovali podmienky pre výstavbu nových kostolov. V tej dobe začalo vznikať veľa nových sakrálnych stavieb. Čo ste v tej dobe považovali pri ich výstavbe za najdôležitejšie?
Zrazu sa mohli stavať kostoly a nik nebol pripravený. Organizovali sa viaceré semináre a konferencie za účasti kňazov, architektov i výtvarníkov, spracovávali sme „manuály“ na súťaže i výstavby. Nadšenie bolo veľké, ale veci šli nakoniec svojím smerom.
Mnohé kostoly sa stavali priamym zadaním, nie práve najpripravenejším projektantom. Niekedy to boli aj takí, čo o kostoloch nemali ani páru, brali to ako fušku a stavali skôr sklady ako chrámy. Prípadne uplatňovali dajaké formalistické znaky, najčastejšie historizujúce, a mysleli si, že tým splnili výrazovosť. Na druhej strane treba oceniť snahu mnohých o poctivú profesionálnu prácu a často aj nadšenie miestnych obyvateľov, ktorí obetavo budovali „svoj kostol“. Samozrejme, vzniklo veľa dobrých kostolov, ale, žiaľ, vzniklo veľa slabých diel, niekedy aj so zlým riešením.
V minulosti bol kostol chápaný nielen ako miesto uctievania Boha, ale aj ako azyl. Pevná stavba, kde sa dalo uchýliť. Navyše bol plný umenia, znela v ňom hudba. To bolo pre ľudí veľmi výnimočné. Čo je podstatné dnes?
V našich podmienkach kostol už dávno nie je azylom, ale to ostatné ostáva. Žiaľ, umelecká výbava mnohých našich kostolov je slabá. Do istej miery to spôsobuje aj približne 200-ročný vývoj sekularizácie, ktorý spôsobil, že zhruba od konca 19. storočia sa „veľké umenie“ začína vzďaľovať náboženským témam.
Navyše prichádzajú avantgardy, -izmy, bezpredmetné umenie a postupne aj také dekadentné prúdy, ktoré v radoch mnohých cirkevných predstaviteľov spôsobili nedôveru voči modernému umeniu. Tu sa potom ponúka druhý extrém – prvoplánový gýč alebo poloprofesionálne diela, ktoré sa zdajú vhodné, lebo ľudia vidia, čo zobrazujú. V mojich príspevkoch o sakrálnom umení vždy píšem nasledovné formulácie, lebo ich považujem za najpodstatnejšie:
Výtvarné dielo sa v sakrálnom priestore musí prejavovať v dvoch polohách: V polohe kvality a v polohe adekvátnosti. Ak absentuje prvá, ide zväčša o štandardne opakované motívy svätých obrázkov, o výtvory, ktoré sa páčia najširšej vrstve veriacich, lebo zdanlivo reálne zobrazujú námety a oslovujú city. Pri absencii druhej polohy sa stráca zasa vlastný význam takéhoto diela, ktoré sa sebaprezentačne hlási o svoju autonómiu, že sa stáva exponátom a vyžaduje, aby sa liturgický interiér zmenil na galerijný priestor.
Ktoré novodobé kostoly vo svete a na Slovensku máte najradšej?
Zaujímavý je napríklad miléniový kostol v Ríme s veľmi odvážne formovaným exteriérovým členením formou akéhosi sledu krídel. Zo slovenských trebárs kostol vo Vojkovciach.
Gotická katedrála bola považovaná za civilizačné vyznačenie určitého kultúrneho okruhu. Asi ste počuli vetu, že Európa je tam, kde sa nachádzajú katedrály. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Gotika bola v dejinách nielen umenia, ale i ľudskej spoločnosti, obdobím vrcholného duchovného vzopätia. Všetko sa meralo „Božím metrom“, kompozícia bola odhmotnená, s výrazným vertikalizmom, k tomu súlad sochárskeho a výtvarného umenia, farebné vitráže, ktoré vytvárali v chrámoch „drámu svetla“.
Mimochodom, je to jediný sloh, ktorý si vytvoril vlastné tvaroslovie a nevychádzal z princípov položených antikou. Gotika trvala dlhé obdobie a naozaj vtlačila neodmysliteľnú pečať Európe. Vzhľadom na jej teritoriálne rozšírenie máte pravdu. Vzhľadom na vývoj umenia už tak celkom nie. Rovnako sa v Európe výrazne prejavujú aj iné slohy, renesancia, baroko. Každé z nich malo svoju koncepciu kostola – symbolickú i umeleckú. Každé bolo súhrou architektúry a umenia. Mali by sme rovnako prijímať všetky, lebo všetky slohy sú svedectvom nášho snaženia a myslenia.
V súčasnosti slúžia kostoly, hlavne v západných krajinách, ako komunitné miesta. Aspoň takto sa pokúšajú zachovať ich význam, keďže veriacich ubúda. Mnohé z ich slúžia ako sídla firiem, obchodné centrá. Aké je podľa vás vhodné uplatnenie bývalých sakrálnych priestorov?
To je problém, ktorý sa vyskytuje v západnej Európe zhruba od prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia. Súvisí s výraznou sekularizáciou a úbytkom aktívnych veriacich. Mnohé veľkolepé chrámy sa tak stávajú kapacitne „nadbytočné“ a pre zmenšujúce sa spoločenstvá predstavuje ich údržba obrovskú finančnú záťaž. Preto sa už dávno rieši otázka, čo s kostolmi, ktoré stratili svoju sakrálnu funkciu. Tu už dávnejšie vydali isté smernice katolícka, ako aj evanjelická cirkev. Vec má viacero hľadísk. Jednou je kultúrna alebo pamiatková hodnota. Ide o to, aby nový zásah, ktorý je niekedy potrebný, nebol voči pôvodnej substancii agresívny – napríklad výrobné haly. Z tohto dôvodu je jedným z najlepších riešení galerijná alebo výstavná funkcia.
Ste autorom knihy Veľkomoravské kostoly na Slovensku, ktorá mapuje súčasný stav poznania o veľkomoravskej sakrálnej architektúre u nás. Ktoré pamiatky vás zasiahli najviac?
Veľmi ma oslovili stredoveké – románske a gotické objekty. Ale obdivujem aj barokové stavby plné umeleckého dynamizmu a exaltovanej iluzionickosti v dômyselných krivkách, prienikoch, otvorených priehľadoch do nebies. Už na škole na mňa zapôsobila veľkomoravská sakrálna architektúra. Síce vtedy známa len zo základových murív, ale na počudovanie typovo i provenienčne rôznorodá. Veď sa tu vyskytujú západné, dalmátske i byzantské vplyvy.
A pritom poznanie o podobe týchto kostolov máme až od polovice 20. storočia. Dnes je známych v jadre niekdajšej Veľkej Moravy – teda na Morave a Slovensku – približne 30 takýchto objektov. A v dnešnom Maďarsku, kde Pribina so synom Koceľom postavili 31 objektov známych z prameňov, poznáme zatiaľ reálne okolo päť zaniknutých stavieb. A v súčasnosti už vďaka moderným analýzam vieme, že tri stavby stoja dodnes – a to práve na Slovensku: Kostol pri Kopčanoch, v Kostoľanoch pod Tribečom a rotunda nad Nitrianskou Blatnicou.
Viem, že vašou milovanou stavbou je kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. Boli veľké spory ohľadom datovania vzniku tejto pamiatky. Ako ste sa nakoniec dohodli?
Osobne som sa zúčastnil reštaurátorského výskumu VŠVU s dôrazom na interiér, neskôr výskumu štítov, spolupracoval som s reštaurátormi i historikmi umenia, vypracoval som niekoľko metodických návrhov obnovy. Priznám sa, že sám som bol sprvoti skeptický voči názorom o veľkomoravskom pôvode. Aj z toho dôvodu, že kostolík bol súčasťou mikulčickej veľkomoravskej aglomerácie a tu všetky stavby zanikli. Hmotovo ide o franský typ, známy z mnohých veľkomoravských stavieb. Starobylá je technika murovania, formy otvorov. Dokonca sa nám podaril prekvapivý nález – na pôvodnom murive štítu sa zachovali nábehy na klenbovú konštrukciu a to v lodi. To je veľmi dôležitý poznatok, lebo všetky ranorománske kostoly, ktoré u nás poznáme, mali v lodi rovný strop. Kostol bol do literatúry ako veľkomoravský zavedený na základe nálezu veľkomoravského šperku a omietkových zhlukov v zásype hrobu pri južnej stene.
Kostolík bol reštaurovaný a názory na jeho novú podobu neboli zďaleka jednotné.
Osobne som od začiatku preferoval omietanú úpravu exteriéru. Na komisii zhruba v 2004 som dôvodil, že objekt bol aj primárne omietaný a exponovaním najstaršieho muriva s fragmentami omietok bude dochádzať k postupnej deštrukcii nálezov. Žiaľ, vtedy prevládol názor, že ide o jedinú stojacu veľkomoravskú stavbu, ešte sa nevedelo o ďalších dvoch, a preto je treba odokryť primárny povrch pre študijné účely. Musím povedať, že moje obavy sa naplnili. Po odkrytí mladších omietkových vrstiev, okrem 19. a 20. storočia tu boli i barokové zvyšky a fragmenty stredovekých, sa ukázalo, že máme viac-menej len murivo s minimom omietkových plôšok. No a postupne dochádzalo k fyzickým poškodeniam muriva i týchto omietkových fragmentov.
Pokiaľ pri vstupe do veľkej gotickej katedrály pocítime úctu k ľudskej tvorivosti, malý kostol sv. Margity Antiochijskej oslovuje práve svojimi nedokonalosťami, je trocha nakrivo, steny nie sú dokonale hladké a pritom je krásny. Aké emócie vo vás vyvoláva?
Tu by som musel byť veľmi emotívny. Od začiatku na mňa kostolík zapôsobil majestátne, vnímal som, že dýcha dejinami a cítil som priam posvätnú úctu. To nie je len o rozmeroch, to je o géniu locci.
Ste autorom interiérov a liturgických mobiliárov niektorých kostolov. Veľkú úlohu pri tomto procese zohráva história, liturgické určenie. Existuje priestor pre nový prístup?
Samozrejme, existuje. Ide len o to, aby nový prvok harmonizoval s prostredím, do ktorého je vsadený. Napríklad pri tvorbe ambóny pre kostol kapucínov v Bratislave, upravoval som aj presbytérium, som vychádzal z krivkových tvarov a pôsobenia dreveného materiálu v hnedej úprave, nakoľko hnedá je emblematickou farbou tejto rehole. Minulý rok som navrhoval lavice a spovedné bunky do kostola v Námestove, kde som tiež najprv spracoval niekoľko tvarových variant.
Rekonštrukcia objektu Martineum, ktorý je v tesnej blízkosti jednej z najvýznamnejších slovenských pamiatok, bratislavského Dómu sv. Martina, získala mnohé ocenenia. Čo bolo pri tejto práci pre vás dôležité?
Martineum je meštiansky dom vstavaný v hradbách, ktorý dlhodobo chátral. Z veľkej časti bol už ruinou, i keď zvonku si držal hmotu. Mnohé veci sme museli riešiť so statikmi, ktorí preukázali vysokú erudíciu a cit pre pamiatky. V dispozičnom smere sme museli naplniť rôznorodé požiadavky investora, ktorým bol farský úrad sv. Martina. Objekt bol zamýšľaný aj ako zázemie pre katedrálu, a preto bolo dôležité jeho prepojenie „suchou nohou“.
Zvolili sme presklený novotvar, ktorý umožňuje aj optický priehľad na stenu katedrály s jej inštalovanými náhrobníkmi. Myslím, že sme dosiahli elegantný a nekonfliktný súzvuk s historickými architektúrami. A osobne som vďačný, že som mohol namaľovať do niky na vstupnej fasáde maľbu Madony s Ježiškom. Nechcel som robiť žiadnu kópiu historickej predlohy, ale chcel som voľne vyjsť z barokovej koncepcie, ale len v náznaku. Ježiško drží v ruke ríšske jablko a druhou rukou žehná. Madona sa uprene pozerá na prichádzajúcich.
Ste spoluautorom relikviára Dona Titusa i jeho osadenia do predely oltára – k takejto práci sa človek nedostáva často. Ako ste o tomto artefakte uvažovali?
Bol to pre mňa istým spôsobom dar. Môj strýko – mons. Anton Botek [prekladateľ celého Svätého písma z pôvodných jazykov, pozn. red.], bol koncom 40. rokov minulého storočia zavretý. Neskôr ušiel z internačného tábora a bol súčasťou skupiny, ktorá sa v roku 1951 pod vedením Dona Titusa Zemana snažili prekročiť rieku Moravu do Rakúska. Prechod vtedy nevyšiel – pochytali skoro všetkých, iba piatim sa podarilo dostať preč od hranice, ale zostali u nás. Strýko potom prechod zopakoval v júli – paradoxne na pravé poludnie podľa príslovia – pod svetlom najväčšia tma.
Bolo tu viacero usmerňujúcich okolností. Jednak tvar relikviára, jednak jeho umiestnenie. Určená bola predela bočného oltára vo Vajnoroch – rodnej obci Dona Titusa. Bol som rozmerovo obmedzený. Potom, samozrejme, samotný návrh relikviára, kde som spracoval viacero rôznych variantov. Ku spolupráci som prizval kolegu Králika, ktorý ako dizajnér vlastne vedel všetky prvky sám zrealizovať. Relikviár pozostáva z vnútornej a vonkajšej časti. Vo vnútornej sú za výtvarne pojednaným sklom kostrové pozostatky Dona Titusa. Vonkajší je bronzový s presklenou stenou. Kolega tu umiestnil i reliéfne postavy a akýsi krídlový vrchol. Celok je ešte chránený vystupujúcou presklenou hmotou. Osobne si túto možnosť veľmi vážim.
V pútnickom areáli v Starých Horách ste zasadzovali architektúru priamo do prírody. Celý projekt mohol fungovať len v prípade, že sa váš návrh s okolitým prostredím prepojí. Nedesil vás tento zásah?
Bola to krásna práca. S architektom Trizuljakom sme pristupovali k práci veľmi citlivo. Snažili sme vytvárať zásahy v súlade s prírodným terénom, tomu sme podriaďovali osadenie do terénu, jednotlivé terasy, hmoty sme čiastočne zapúšťali do svahu, aby viac splynuli s prírodou. Bol to širší projekt, kde sa zúčastňovali i sochári Loviška a Zdravecký. Zmenil sa však správca farnosti, návrh sa ďalej nespracoval a neskôr sa zrealizovalo niečo nové. Kriticky musím poznamenať, že presne to, čo sme my nechceli. Ide o veľkú plošinu na mohutnom opornom múre.
Ste aj autorom interiéru kaplnky v onkologickej nemocnici. Navštevujú ju ľudia, ktorí vážnym ochorením prechádzajú i zdravotníci, ktorí sa im pokúšajú pomôcť. Na tomto mieste je smrť veľmi blízko. Ako sa sem dá vniesť nádej?
Tento interiér je jednou z mojich prvých realizácií. Riešil som liturgické prvky, ergonomické lavice, dlažbu, vstupy i presklenia. Dnes už táto dispozícia nejestvuje, lebo sa rieši dostavba v areáli a kaplnka bola dočasne presťahovaná. Neviem, aký osud ju čaká. Myslel som na to, že kaplnku budú navštevovať ľudia s vážnymi zdravotnými problémami, preto som sa usiloval, aby interiér bol pre nich príjemný a útulný. Uvedomoval som si, že nik z nás nevie, aké budú naše cesty. Nepokúšal som sa v priestore dominovať, ale skôr vytvoriť decentnú skladbu. Keď som ju v minulosti niekoľkokrát navštívil, videl som, že je plná. Dúfam, že som aspoň trocha prispel k harmónii ľudí, ktorí tu strávili čas.
Ako veriaci človek som presvedčený, že všetko má svoj zmysel. Niekedy je ho ťažko pochopiť a ešte ťažšie prijať. Ale nad našimi osudmi je iná realita – je tu Niekto, kto vraví, že všetky naše problémy môžu vyústiť do spoločenstva s ním. To sú však veľmi osobné situácie a každý tu musí zodpovedať svoj postoj sám pre seba.
Andrej Botek
vyštudoval architektúru a diaľkovo katolícku teológiu. Je dlhoročným pedagógom na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ale učí aj na iných školách. Špecializuje sa na dejiny a teóriu architektúry a umenia, rekonštrukciu pamiatok, sakrálne umenie a sakrálnu architektúru. Venuje sa aj voľnej maliarskej tvorbe. Je čerstvým držiteľom ceny Fra Angelico, ktorú Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska udeľuje umelcom, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku.