Bitka pri Taginae (552)

Počas ťaženia východorímskeho veliteľa Narsa proti Ostrogótom v Itálii došlo v lete roku 552 k bitke pri Taginae (tiež písané Tadinae), mieste známom aj ako Busta Gallorum, ktoré sa nachádza v dnešnej Umbrii blízko mestečka Gualdo Tadino. Východorímske vojsko postupovalo od Rimini k Via Flaminia, aby mohlo ísť na Rím.

Bojiskom malo byť úzke údolie so strmými svahmi po oboch stranách. Celá krajina okolo bola hornatá a rímsky tábor bol v údolí. Dalo sa do neho prísť buď cez údolie, alebo jednou cestou, ktorá prechádzala cez kopce. Ostrogótsky kráľ Totila správne prečítal situáciu a pokúsil sa Rimanom dostať na kobylku. Rýchlym útokom chcel obsadiť kopec, cez ktorý viedla cesta, aby odtiaľ mohol odrezať rímsky tábor a ústup z bojiska. Zároveň by Rimanov dostal do klieští.

Narses tiež videl túto možnosť a v noci pred bitkou vyslal na kopec malý oddiel 50 vojakov, pravdepodobne nejakú elitnú jednotku. Tí dokázali ubrániť úzky prístup na kopec proti opakovaným útokom ostrogótskej jazdy, až Totila rezignoval na svoj plán a bitka sa mala rozhodnúť v údolí. 

Dvaja z päťdesiatich vojakov sa mimoriadne vyznamenali, keď vyšli pred rímsky šík a streľbou z lukov kosili ostrogótskych jazdcov a kone. Aj po vystrieľaní všetkých šípov bojovali vpredu len s mečmi a prežili celú bitku. Po tom, čo sa jednému z nich ohol meč, zobral si jazdeckú kopiju, ktorú musel držať v oboch rukách, a bojoval ďalej bez štítu. Ich odvaha urobila dojem aj na Narsa, a Paulusa, ktorý bojoval bez štítu, si hneď zobral medzi svojich ochrankárov. V rímskom vojsku išlo o veľkú poctu, skvelú kariérnu možnosť a poriadne zvýšenie platu.

Narses prikázal svojim longobardským a herulským žoldnierom, aby zosadli z koní a vytvorili kompaktný šík kopijníkov. Doslova prehradili malé údolie a úbočia kopcov po oboch stranách údolia obsadili Rimania. Na každej strane bolo 4-tisíc lukostrelcov, ktorí mali pokryť údolie salvami šípov. Rimania vyformovali polmesiac, do ktorého chceli chytiť Ostrogótov. Totila však odďaľoval bitku, lebo čakal posily. Zatiaľ sa odohral jeden súboj medzi ostrogótskym a rímskym vojakom, ktorý vyhral Riman. Totila zasa predviedol akrobatickú jazdu na koni a svoje majstrovstvo v narábaní s kopijou, aby napravil možno poškodenú morálku svojich vojakov. Potom sa išli Ostrogóti najesť a opustili bojisko.

Narses však nedovolil svojim vojakom ísť do tábora, lebo sa obával náhleho ostrogótskeho útoku. Rimania teda zostali na pozíciách v brnení a dopriali si len malé občerstvenie. Narses predpokladal dobre. Po výdatnom obede ostrogótska ťažká jazda cválala do útoku cez údolie. Pravdepodobne sa chceli dostať čo najrýchlejšie k pechote, aby sa vyhli salvám šípov, a možno o tejto možnosti ani nevedeli.

Ako si čitateľ môže domyslieť, padli do pasce a lukostrelci spôsobili ťažké straty jazdcom aj koňom. Štíty boli ostrogótskym jazdcom nanič, lebo šípy prilietali z oboch strán. Navyše, pád zo zraneného koňa v cvale asi tiež znamenal dosť vážne zranenia pre jazdca. Kým sa Ostrogóti prehnali údolím a došli k pechote, ich rady už boli preriedené. Rímska pechota vydržala ich nápor.

Ostrogóti sa tiež nezlomili hneď a Procopius z Cézarey, ktorý opísal bitku v diele De bello gothico, poznamenal, že opúšťať bojisko začali až navečer. Takže niekoľko hodín sa pokúšali preraziť rímsku pechotu v opakovaných útočných vlnách. Zanechalo to stopy na ich morálke, ktorá sa v jednom bode zlomila a už len utekali. Ich panika sa rozšírila aj na pechotu a Rimania len prenasledovali a bili ostrogótske vojsko. Niekedy počas chaotického ústupu utrpel zranenie aj Totila a neskôr zomrel.

Táto bitka zlomila moc ostrogótskej armády a výkvet jej ťažkej jazdy v nej zahynul. Podľa Procopia padlo až 6-tisíc Ostrogótov. Narsovmu expedičnému zboru sa otvorila cesta na Rím a začalo sa odpočítavanie konca Ostrogótskeho kráľovstva v Itálii. Kľúčom k víťazstvu v bitke, ako aj pri mnohých bitkách pechoty a jazdy, bol terén a vhodné využitie lukostrelcov. Tí narušili útočnú formáciu, ktorá už nemohla udrieť s takou silou na šík pechoty. Navyše, proti elitnej ostrogótskej jazde nestála len taká obyčajná pechota. Ostrogóti čelili jazdcom, ktorí mali kvalitné brnenie, lepší výcvik a bojové schopnosti, ktoré sa mohli približovať ich schopnostiam, len bojovali peši.

Bitka pri Arsúfe (1191)

Prenesme sa do čias križiackych výprav, ktoré sú známe svojimi ťažkými rytiermi. Hovorilo sa, že jeden rytier bol za desiatich moslimských vojakov a častokrát aj útok malej jazdeckej jednotky spôsobil veľké problémy. Menej sa už vie, akú taktiku začali používať malé kresťanské armády v 12. storočí, aby odolali väčším moslimským vojskám s množstvom jazdy a vyrovnali sa nehostinným prírodným podmienkam.

Po Saladinovom dobytí Jeruzalema v roku 1187 sa európske armády pohli do Levanty. Tentoraz vedené kráľmi. Po úspechu pri Akku križiaci vedení anglickým kráľom Richardom Levie Srdce postupovali popri pobreží k Arsúfu, odkiaľ chceli ísť do prístavu Jaffa a potom na Jeruzalema. Saladin sa ich snažil zdržiavať a neustále napádať. Križiaci si však boli vedomí, že ich súverci prehrali bitku pri Hattine pre nedostatok vody a zlú organizáciu. Radšej sa inšpirovali defenzívnou taktikou 12. storočia.

V auguste 1191 pochodovali popri mori v zovretej formácii a ich lode boli celý čas pri nich. Ich pravé krídlo chránilo more a v prípade potreby im mohli zásoby doniesť z lodí a evakuovať ranených. Pochodovali len ráno a robili časté zastávky pri prameňoch. Jazdu rozdelili na menšie jednotky po 100 mužov a držali ju v zálohe vo vnútri pochodujúceho vojska, aby bola chránená pred šípmi. Len z času na čas mala pomôcť pechote pri náhlych útokoch Saladinovej jazdy.

Ľavé vonkajšie krídlo chránila pechota vystužená strelcami z kuší. Jednotky na ľavom krídle neustále rotovali a vojaci oddychovali na pravom krídle pri mori, kde sa nachádzal aj trén. Tesná formácia, štíty, kopije, kuše a prísna disciplína držali moslimské vojsko na dištanc a križiaci bez väčších problémov pochodovali. Prešli tak približne 110 kilometrov. Defenzívna formácia opretá o pechotu. Saladinova taktika neslávila úspech, a preto sa rozhodol pre bitku.

Dňa 7. septembra ráno Saladin využil zalesnené územie pri Arsúfe, aby ukryl svoje jednotky a chystal sa na útok. Križiaci prichystali svoju klasickú obrannú formáciu s jazdou v zálohe, aby hasila problémy, a boj mal byť na pechote. V prednom voji boli templári, v zadnom voji johaniti a medzi nimi európski rytieri.

Pechota tvorila ľavé krídlo a ochranu trénu. Saladin mal dvojnásobnú a možno aj trochu väčšiu prevahu. Väčšinu jeho armády tvorila jazda, lebo bola vhodnejšia na rýchle presuny a útoky. Bitka sa začala opakovanými šarvátkami, pri ktorých Saladinova armáda zasypávala križiakov oštepmi a šípmi. Križiaci odpovedali občasnou streľbou z kuší a držali svoju formáciu. K ničomu to neviedlo a križiaci pomaly postupovali popri pobreží. Moslimovia začali útočiť na zadný voj tvorený johanitmi.

Saladin aj jeho brat sa osobne zapojili do boja, aby posmelili svojich vojakov. Neustále útoky priniesli menšie úspechy. Zadný voj sa začínal rozpadať, lebo vojaci kráčali pospiatky a strelci z kuší sa dostávali častejšie do osobného boja. Taktiež moslimskí lukostrelci sa dostali dosť blízko, aby zasiahli križiacke kone. Richard však čakal na úplné zapojenie moslimského vojska do boja, aby mohol nasadiť svoju jazdu. Situácia zadného voja sa stávala kritická, keď predný voj vstupoval do Arsúfu.

Či už johanitom došla trpezlivosť s otáľajúcim Richardom, alebo mali rozkaz využiť vhodný moment na útok, v jednom momente do boja nastúpila jazda, aby pomohla už dlho odolávajúcej pechote. Po ich útoku prišiel rozkaz na všeobecný atak a križiacka pechota so svojím skvelým výcvikom vytvorila medzery, cez ktoré začal výpad rytierov, a sama sa zapojila do boja.

Medzi moslimami sa rozšírila panika, lebo križiaci dovtedy zoskupení v defenzívnej formácii zrazu prešli do prudkého útoku a všetky moslimské formácie sa dali na útek. Križiaci však zakrátko zastavili svoj postup, aby sa nevzdialili od seba a nestali sa korisťou lukostrelcov na koňoch. To poskytlo moslimom druhú príležitosť na útok, ale po zoskupení sa križiakov nasledoval druhý výpad, ktorý obrátil moslimov na útek. Križiaci opäť zastavili svoj postup, vrátili sa do svojej línie, aby ich moslimovia do tretice napadli s tým istým výsledkom. Po treťom výpade jazdy už prišli o chuť bojovať a roztratili sa v lesoch.

Kľúčom k úspechu pechoty bola disciplína a čo by sa v dnešnej terminológii nazvalo kombinované sily, keď jedna zložka vojska podporovala druhú a využívala svoje prednosti. Navyše, kvalitné brnenie ochránilo pešiakov pred šípmi, ale nakoniec aj tak všetko rozhodol útok jazdy. Pechota by v tejto bitke asi uspela a prišla by až k Jeruzalemu vo svojej defenzívnej formácii, ale gro Saladinovho vojska bolo stále bojaschopné. Väčšinu strát mu spôsobili náhle výpady rytierov a víťazstvo otriaslo morálkou moslimov a Saladinovou povesťou. Križiaci upevnili svoje pozície pri mori, ale keď zlyhali ich pokusy o dobytie Jeruzalema pre zlé počasie a nesúlad medzi vodcami križiakov, k slovu sa dostala diplomacia.

Bitka pri Laupene (1339)

Dostávame sa do Švajčiarska a k úplne novej kapitole vo vojenských dejinách. Švajčiari žijúci v horách začali formovať milície, ktoré vyzbrojovali kopijami, oštepmi, mečmi a halapartňami, čo bola kombinácia kopije, sekery a o niečo neskôr aj háku na strhávanie rytiera z koňa. Čo bolo dôležité, bola dostatočne dlhá, aby aj pešiak mohol bojovať s jazdcom.

Svoje milície tiež pravidelne cvičili a zbrane im dodávali mestá a kantóny, tak aj chudobný sedliak bol relatívne dobre vyzbrojený. Navyše, ich horalská mentalita a precíznosť sa prejavili aj v boji. Mali niekoľko zásad, ktoré im značne pomohli v nasledujúcich vojnách, keď si povedali, že chceli mať pokoj od okolitého sveta a hlavne Habsburgovcov, ktorým patrili veľké časti dnešného Švajčiarska. Napríklad mali zákaz brať zajatcov, čo bol obľúbený zvyk v stredoveku. O niečo neskôr vojak dostal výkupné, ale pri boji ho snaha o zajatie protivníka odvádzala od boja a vystavovala nebezpečenstvu. Švajčiarsky prístup mal aj psychologický vplyv na ich protivníkov, ktorí zrazu nemohli rátať s tým, že pri zlom vývoji boja by sa dostali do zajatia a neskôr vykúpili.

Potom sa Švajčiari učili bojovať v zomknutých tesných šíkoch, manévrovať a postupovať na protivníka za každú cenu. Švajčiarsky šík so svojimi kopijami a halapartňami vyzeral ako jež. O niečo neskôr zaviedli tiež drastické opatrenia a každý Švajčiar prisahal, že zabije aj vlastného spolubojovníka, ak by utekal z boja. Dosiahli až rímsku disciplínu a vypestovali si sparťanskú odvahu. Pravdepodobne aj mali radi boj, vojna bola pre nich zábava a to ešte doplnili mentálnym nastavením na „Valhalu“. Na scéne sa objavila pechota, ktorá dokázala zniesť až neskutočne vysoké straty a organizovane ustúpiť, čo sa už nedalo povedať o jej protivníkoch.

Prvými testami si Švajčiari prešli začiatkom 14. storočia a v roku 1339 sa odohrala bitka pri hrade Lauten, kde sa stretli vojská mesta Bern a jeho spojencov, medzi nimi aj členovia Starej švajčiarskej konfederácie, s vojskami mesta Fribourg a jeho aristokratickými spojencami. Fribourg bol súčasťou habsburského panstva a expanzia Bernu narážala na jeho záujmy. Bernská koalícia mala okolo 6-tisíc vojakov a fribourská možno 17-tisíc, z ktorých bolo tisíc rytierov. To by za normálnych okolností stačilo na rozprášenie 10-tisíc pešiakov.

Habsburské vojsko sa už do bitky nestihlo zapojiť. Bern poslal svoje malé sily, aby pomohol posádke obliehaného hradu Laupen. Keď však videli prevahu druhého vojska, zaujali obranné postavenie na kopci v dohľade svojich oponentov, a tak ich vyzvali do bitky. Fribourská jazda zaútočila na jednotky starých švajčiarskych kantónov, ktoré zostali v obrannom postavení, a pechota sa vytiahla proti zvyšku bernského vojska, z ktorého asi tretina ušla do lesa.

Napriek vysokej početnej prevahe bitku vyhrala bernská pechota. Časť pechoty sa preskupila a išla na pomoc oddielu Starej švajčiarskej konfederácie, ktorý na vyvýšenine odolával rytierom. Schyľovalo sa k prvej bitke, v ktorej sa pechota rozhodla vytiahnuť do boja proti jazde v otvorenom poli. Došlo k relatívne krátkemu boju a rytieri sa zrazu ocitli medzi dvomi jednotkami, pričom bernská pechota ich napadla zboku a spôsobila im dosť vysoké straty.

Pramene spomínajú smrť niekoľkých desiatok významných šľachticov. Rytieri čoskoro pochopili, že ich výcvik, brnenie, kôň a odvaha neplatili na túto novú pechotu a začali utekať z bojiska. Keď sa o osude bitky dopočuli habsburské oddiely, ani nepokračovali vo svojom postupe a radšej sa stiahli. Vraj sami hovorili, že Boh sa asi stal občanom Bernu. Výsledok bitky bol prekvapením pre mnohých súčasníkov a predznamenal aj úspechy anglickej pechoty v bojoch s francúzskymi rytiermi počas Storočnej vojny.

Švajčiari sa stali pojmom a do začiatku 16. storočia dominovali na bojiskách, kým technologické inovácie v delostrelectve a puškárstve neurobili z ich tesnej formácie ľahký cieľ. V 14. storočí však zrazu stačilo, že pešiaci sa profesionalizovali, vedeli dobre narábať s dlhými bodnými a sečnými zbraňami a neprepadli panike z ťažkej jazdy. Jej čas sa začal odpočítavať, hoci ešte stále zasahovala do bojov a bola nebezpečná.

Pre úspech v bitke sa však ťažisko presunulo na vycvičených pešiakov. Pre Bern táto bitka znamenala, že v polovici 14. storočia sa dostal do Starej švajčiarskej konfederácie, tá odvtedy dosť expandovala na úkor hláv pomazaných a korunovaných. Švajčiari sa zároveň stali vyhľadávanými žoldniermi, ktorých operačná pôsobnosť sa rozšírila na veľkú časť Európy a ako spomienka na starú slávu ešte dnes strážia Vatikán.