Na internetových stránkach amsterdamského Rijksmuseum je neúprosné oznámenie, že Vermeerova výstava, ktorá je tam od 10. februára do 4. júna a má obsahovať „najviac Vermeerov pohromade, ako sa kedy zišlo“, je definitívne vypredaná. Kto sa na asi najväčšiu tohtoročnú európsku udalosť tohto druhu chystal a lístok si doteraz neobstaral, má teda smolu.O kúzle obrazov Johanna Vermeera z Delftu toho nikdy nebude vyslovené dosť: sú z toho rangu, na ktorý sú všetky popisy a terminológie krátke. Je celkom možné, že keby si ľudia mohli vybrať, do akého obrazu by chceli vstúpiť a napríklad tam na chvíľu ticho pobudnúť, volili by niektorý z jeho kúzelných výjavov. Čarovných a pritom všedných.
Inštalácia Vermeerovej výstavy v Amsterdame. Foto: Rijksmuseum/Kelly Schenk
Na tých najslávnejších je ženská postava pri najjednoduchšej činnosti: číta list pri otvorenom okne, nalieva mlieko do kade, sedí pri pulte s čipkou, čaká na loď v prístave. Podobnú krásu obnoví až romantizmus, menovite C. F. Friedrich, ale Vermeer zostane vždy nedostižne harmonický a tajuplný. Jeho postavy a prostredie, zachytené na tých neveľkých obrazoch, sú zaliate do jemného jasu, z ktorého vystupuje neprekonateľný pocit pokoja a mieru. Vanie z nich nesmrteľná poetika snového sveta, v ktorom sa odohrávala ľudská existencia, na ktorej bolo najkúzelnejšie, že bola skutočná, že takto nádherne ten malý kút sveta kedysi naozaj vyzeral.
Vermeer žil v rokoch 1632 až 1675, uprostred storočia, ktoré potom bolo nazvané „zlatým vekom“ holandskej kultúry, ale mohlo by sa povedať holandskej civilizácie. Zatiaľ čo v strednej Európe je 17. storočie pochmúrny čas, napoly potopený v hrôzach tridsaťročnej vojny, v Holandsku po dlhej vojne za nezávislosť vzniká koncom 16. storočia (1581) štát Nezávislej provincie holandskej, ktorý by sa dal nazvať európskym zázrakom.
Jeho nepatrná rozloha a nedostatok prírodných zdrojov, okrem tých elementárnych (voda a vietor), ho predurčovali k nevýznamnosti a okrajovosti, ale stal sa pravý opak: počas krátkeho obdobia tam vyrástol najbohatší a najlepšie fungujúci štát Európy, okrem iného azyl Jana Ámosa Komenského. Ona zjavná prosperita však na ňom nebola tým najdôležitejším. Tým najobdivuhodnejším bolo práve to, ako si vďaka nej a v súlade s ňou holandská spoločnosť vedela zariadiť život a vytvoriť prostredie, ktorého krásu tam ešte cez nános času niekde postrehneme. A ktorá akoby zostúpila z Vermeerových obrazov.
Alebo z esejí veľkého holandského historika Johana Huizingu (1872–1945), autora neprekonateľných kníh Jeseň stredoveku (1919) a Homo ludens (1939), ktoré spájali úžasný literárny štýl s najvyššou odbornosťou. Podobnou suverenitou a precítenosťou sa vyznačuje jeho kratšia práca Holandská kultúra 17. storočia, ktorá nedávno vyšla v českom preklade.
Pôvodne išlo o prednášky, ktoré Huizinga písal v roku 1932 pre nemecké publikum, o desať rokov neskôr ich prepracoval pre holandských čitateľov, evidentne, aj keď nepriznane, aj ako polemiku s nacistickou ideológiou. Tá si nárokovala Holandsko ako svoj, teda nemecký úspech, pretože pre tretiu ríšu boli Holanďania len špecifickým – a veľmi ceneným – nemeckým kmeňom.
Huizinga sugestívne, pritom s jemnosťou a pôvabom vykresľuje, v čom spočívala jedinečnosť holandskej civilizácie a kde boli zdroje toho fenomenálneho úspechu. Ten nezostúpil z neba: bolo to od onej „jesene stredoveku“ severné centrum obchodu a predmet zvláštneho zaobchádzania burgundských vojvodov, ktoré potom prešlo na oveľa menším talentom disponujúce Habsburgovcami.
Vybojovaná samostatnosť otvorila cesty k rozvoju, ktorý v sebe spojil asi tie najvhodnejšie komponenty pre život v jeho materiálnej i duchovnej podobe. Holandská spoločnosť 17. storočia nebola rajom na zemi, niesla rôzne znaky drsnej doby, aj keď v oveľa menšej miere násilností a útlaku ako inde. Prosperita plynula hlavne z dravosti, odvahy i bezohľadnosti národa obchodníkov, námorníkov a dobrodruhov, ale malo to svoje medze. Tie boli dané mentalitou, ktorej sa protivili extrémy, aj skoro demokratickým charakterom štátu, kde centrum neexistovalo a o všetkom rozhodovali samosprávy, takže inštinkty slobody boli zakorenené v základoch zvyklostí.
Na malej ploche krajiny vznikol zložitý a sofistikovaný organizmus mnohých slobodných obcí, miest na čele s rýchlo sa rozvíjajúcim Amsterdamom, ktorý bol pritom len prvý z rovných: v niečom sa Spojené provincie podobali gréckym štátom klasického obdobia. Táto zmes pravidiel i anarchie, nezávislosti i hašterivosti, príčinlivosti a nevyčerpateľnej tvorivosti sa spájala s rýdzo holandskou triezvosťou a šetrnosťou. To vytváralo prostredie života, ktoré bolo pozoruhodne vyspelé a fungujúce, súčasne malo ľudský rozmer. Vymedzený priestor a harmónia sa v ňom stretávali s dôstojnosťou a citom pre estetické kvality, len výnimočne výstredné, nikdy prepiate a prehnané.
Prostredie bolo krásne aj účelné. Bolo príjemné na pohľad a lesklo sa čistotou, ktorá, ako píše Huizinga, bola „hlboko ukotvená v povahe nášho ľudu“. Potreba mať všetko vyčistené a umyté mala rýdzo nielen praktický a ekonomický dôvod (výroba syrov sa robila na statku a najmenšia nečistota mohla zmariť niekoľkotýždňovú prácu), ale vychádzala aj z úcty Holanďanov k predmetom ako darom božím, ktoré treba udržiavať v čo najlepšom stave, aby sa človek mohol dlho radovať z ich krásy.
Holanďania mali vždy po ruke vodu a nikdy neľutovali čas ani námahu obnoviť čistú krásu povrchu vecí. „Čistotnosť,“ píše Huizinga, „sa stala domácou cnosťou, rozhodne však nešlo o prízemný materializmus, ba naopak: táto vlastnosť súvisí so silne vyvinutým, hlbokým zmyslom pre realitu, pre prijímanie sveta a vecí, aké skutočne sú“. A ešte: „V čistotnosti sa zračí akási etická rovnováha, taká typická pre holandské poňatie zbožnosti.“ Aké milé!
Diela Johanesa Vermeera. Foto: Rijksmuseum
Naspäť k Vermeerovi
Tým sa vraciame späť k Vermeerovi a k jeho priezračne chvejivým výjavom, ktoré boli akoby čerstvo opláchnuté čistou vodou. Tieto obrazy sú považované právom za esenciu „holandstva“, aj keď sa vlastne kvalitou i námetmi vymykajú bežnej produkcii, ktorá bola však na veľmi vysokej úrovni.
Holandské maliarstvo 17. storočia je v dejinách európskeho maliarstva kapitola výnimočná a jedinečná. A okamžite rozpoznateľná. Má svoje vrcholy v Rembrandtovi, Fransovi Halsovi a Vermeerovi (paradoxne potom bol na dve storočia zabudnutý), ale vedľa nich existovali desiatky, ba stovky autorov rovnako kvalitných, aj keď bez tej jednoznačnej veľkosti tých troch.
Kde však práve v Holanďanoch vyklíčila tá úroda väčších i menších majstrov, ktorí dodávali svoje obrazy na nenasýtiteľný domáci trh? Obrazy viseli vtedy všade: na radniciach, v strelniciach, v sirotincoch i úradoch, v patricijských salónoch, v meštianskych i vidieckych domoch, len nie v kostoloch...
Čo bolo za tou potrebou krásy, ktorá sa stala hnacou silou holandského „umeleckého priemyslu“ ? Huizinga zodpovedá spôsobom, ktorý dojme každého, kto vidí, ako práve toho sa nášmu svetu nedostáva: stála za tým „intenzívna potecha z vonkajšej podoby vecí, neotrasiteľná viera v realitu a dôležitosť všetkého pozemského, ktorú naši predkovia poznali ako jednoduchú radosť zo života a záujem o veci dennej potreby“.
Holandské maliarstvo s neutíchajúcou dychtivosťou túžilo zobraziť každý reálny predmet. „Žiadna vec nebola maliarom príliš ničotná, aby jej nevenovali všetku zručnosť a usilovnosť,“ hovorí Huizinga. Maľovali krajiny, budovy, domáce vybavenie, ľudí, zvieratá, zátišie s ovocím, zeleninou, hydinou, rybami... Ako by za tým bola neovládateľná vášeň zmocniť sa všetkého „reálneho“ a vystihnúť ľudskou rukou, štetcom a farbou neopísateľnú podstatu, skrývajúcu sa za vonkajšiu podobou predlohy. A tá vášeň vychádzala v ústrety potrebe ľudí vlastniť obraz, pretože znázorňoval a symbolizoval niečo, čo si cenili.
Zaujímal ich námet, ktorý musel byť dobre vystihnutý a zodpovedať dobovým merítkam, ale okrem toho oceňovali remeselnú zručnosť. Chceli vlastniť umelecké dielo, pretože sa z neho mohli radovať a chváliť sa ním. Umelci vychádzali tej nekomplikovanej potrebe v ústrety a chápali ju ako súčasť svojej profesie. Predpokladom bola „poctivosť umenia“, ktorá vychádza zo snahy o čo „najvernejšie zobrazenie vonkajšej podoby vecí pomocou farby a línie“. Inými slovami o realizmus.
Ten je, ako sa Huizinga domnieva, základom každého dobrého a skutočného umenia, nech už je spojené s akoukoľvek epochou. Realizmus je len pomocné slovo na vystihnutie skutočnosti. O to sa holandskí maliari vtedy snažili bez toho, aby sa zaoberali teoretickými úvahami. Vďaka tomu sú ich obrazy stále také živé, pritom také tajomné. Je v nich duch zeme, ľudí a doby, v ktorej bolo toľko sily, že dodnes úplne nevyprchala.
Vtedy, pred osemdesiatimi rokmi, Huizinga na konci svojho eseje napísal, že z tých „najlepších kvalít, ktoré prispeli k veľkoleposti nášho štátu a národa (…) sa doteraz nič nevytratilo“. Nemám právomoc niečo také posudzovať dnes. Azda stačí napísať, že z toho holandského príkladu by mohla Európa čerpať. Možno by to boli veľmi iné hodnoty ako tie, ktorými sa Západ riadi dnes.
Johan Huizinga: Holandská kultúra 17. storočia. Z holandského originálu preložila Radka Smejkalová. Argo, 114 strán
Textpôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.
