Predstavy o vhodných politikách sú možno až príliš ovplyvnené tým, čo si pamätáme z minulosti. Ak nejaké opatrenia predtým fungovali, prečo by nemali fungovať aj dnes? Možno preto, že podmienky sú iné, než boli v histórii. A možno preto, že tie opatrenia nefungovali ani vtedy.

Propopulačné politiky sedemdesiatych rokov sa nám spájajú so silnou generáciou detí narodených v tomto období. Spoločný výskyt týchto dvoch javov – podpora rodín a veľký počet detí – podporuje intuíciu, ktorú máme v súvislosti s týmito politikami.

Veci sú však zložitejšie. Počet narodených detí je výsledkom viacerých faktorov. Tým najdôležitejším sa zdá počet potenciálnych rodičov. Preto absolútny počet narodených detí nie je vhodným ukazovateľom pre hodnotenie reprodukčného správania. Na oboje som upozornil v predchádzajúcom článku.

Z rovnakého dôvodu nie je počet narodených detí vhodný ani ako indikátor pre hodnotenie propopulačnej politiky. Ak použijeme lepšie štatistiky, zistíme, že vplyv politík z počiatku normalizácie nepriniesol žiadne zázračné efekty. A tiež, že rast plodnosti časť opatrení predchádzal.

Následky predchádzajú príčiny

Za kľúčové opatrenia normalizačnej populačnej politiky môžeme považovať bytovú výstavbu, zvyšovanie prídavkov na deti a mladomanželské pôžičky. Čiastočne by sme medzi ne mohli zaradiť aj predĺženie materskej dovolenky v rokoch 1970 a 1980, ktoré však zrejme viac súviselo s prácou detského psychológa Zdeňka Matějčka a negatívnym pohľadom na ústavnú starostlivosť o deti v nízkom veku.

Propopulačné opatrenia vstupovali do hry postupne. Detské prídavky sa zvyšovali v rokoch 1968, 1972, 1979, 1982 a 1986. Mladomanželské pôžičky boli poskytované až od apríla roku 1973. A bytová výstavba zrýchľovala postupne v priebehu sedemdesiatych rokov, v osemdesiatych rokoch potom opäť spomaľovala.

Lenže nárast počtu narodených detí začína už v roku 1969, teda pred väčšinou týchto opatrení. Lokálny vrchol počtu narodených detí dosiahlo Slovensko v roku 1977, Česko už v roku 1974. Vrchol teda nastal len krátko nato, ako sa začali poskytovať mladomanželské pôžičky, a oveľa skôr, než bola postavená väčšina nových bytov.

Krátkodobé zvýšenie plodnosti po krátkodobom poklese

Opäť ale teba pripomenúť, že absolútny počet narodených detí nie je vhodným ukazovateľom. Oveľa lepším indikátorom je miera plodnosti, počet detí na ženu v plodnom veku.

Vývoj miery plodnosti od šesťdesiatych rokov ukazuje dve odchýlky od trendu. Na konci šesťdesiatych rokov došlo k poklesu plodnosti pod trend, na začiatku sedemdesiatych rokov k miernemu vychýleniu nad trend. Platí to pre vývoj na Slovensku rovnako ako v Česku. Koniec koncov, oba štáty zdieľali rovnaký politický a spoločenský vývoj.

Môžeme špekulovať, čo za týmto vývojom stojí. Pokles plodnosti v šesťdesiatych rokoch môže byť prisúdený neistote spojenej s týmto obdobím. Nárast plodnosti na začiatku sedemdesiatych rokov by potom signalizoval iba to, že mladí odložili reprodukciu na obdobie, keď táto neistota pominie. Zásluha  normalizačnej politiky by v tom prípade spočívala len v stabilizácii spoločenských podmienok.

Porovnanie so západnými štátmi umožňuje aj inú interpretáciu. Na Západe vidíme v rovnakom či neskoršom období zrýchlenie trendu poklesu plodnosti. Pomalší pokles plodnosti by tak mohol byť prisúdený normalizačným politikám. Otázka je ktorým. Pokles plodnosti na Západe zrejme súvisí s vyšším blahobytom – skutočná „zásluha“ komunistického režimu by tak bola len v tom, že udržoval ľudí v chudobe.

Veľa rodičov, veľa detí

Ak silná generácia „Husákových“ detí nie je zásluhou propopulačnej politiky, čomu ju teda pripísať? Kľúčom k odpovedi je silná populácia potenciálnych rodičov. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa do reprodukčného veku dostala veľmi silná generácia narodená po druhej svetovej vojne.

Zdá sa, že na Slovensku sa povojnová generácia po 22 rokoch jednoducho zreplikovala. Skutočný demografický zázrak sa neodohral v sedemdesiatych rokoch. Odohral sa v povojnovom období. Ak chceme hľadať, čo by pomohlo zvýšeniu populácie, mali by sme pozerať na toto obdobie, nie na Husákovu éru.

Keď porovnáme vývoj v posledných rokoch s vývojom na počiatku normalizácie, nezdá sa, že by sme na tom boli zvlášť zle. Medzi rokmi 1968 a 1974, to je medzi lokálnym minimom a maximom, sa miera plodnosti na Slovensku zvýšila o 0,22. Medzi rokmi 2013 a 2021 sa zvýšila o 0,29 – a to bez veľkej propopulačnej kampane. Od roku 2001 stúpla až o 0,43.

Šanca na zreprodukovanie silnej generácie zo sedemdesiatych rokov sa už minula, postupne z populačného obdobia vyrastú aj silné ročníky z osemdesiatych rokov. Veľa detí sa teda rodiť nebude, ani keby sme hneď napodobnili všetky Husákove politiky.

Navyše sa zdá, že politika je v tejto otázke relatívne slabým faktorom. Minulé generácie mali oveľa viac detí než tá povojnová, hoci im nikto neprideľoval byty a nerozdávala detské prídavky.

Kľúč zjavne nie je v politike, ale v kultúre.