Hranice akademickej slobody. K radikálnemu ľavicovému študentskému aktivizmu na Filozofickej fakulte UK

Prečítal som si nedávno rozhovor s dekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FF UK) profesorom Mariánom Zouharom. Zaujala ma v ňom najmä časť týkajúca sa nedávnych študentských podujatí na pôde fakulty. Tie sa totiž dostali aj do pozornosti širšej verejnosti. Zdá sa, že prebiehajúca polemika o týchto udalostiach je dôležitá, lebo je v konečnom dôsledku sporom o zmysle a legitímnom rozsahu akademickej slobody.

Hranice akademickej slobody ako hranice zákona

Dekan Zouhar vníma akademickú slobodu relatívne široko: zdá sa, že jej legitímne hranice sú podľa neho totožné s právnymi hranicami slobody prejavu. Čo je legálne, má byť dovolené aj na akademickej pôde, ktorú vníma ako „absolútne otvorený priestor všetkým názorom“. Súčasne však priznáva, že aj legálne názory – v tomto prípade študentské heslá – môžu byť, takpovediac, „na hrane“.

Osobne nesympatizuje s heslami „Smrť patriarchátu“, „Kapitalizmus a patriarchát zabíjajú“ či „Hrajte svoje politické hry mimo našich materníc“, ktoré sa objavili na akcii FF UK. Pripúšťa však, že by v zásade (v závislosti od programu podujatia) nemal problém na fakulte otvoriť podujatie typu „Zastavme zlo z Istanbulu“ či „Smrť rodovej rovnosti“.

Zdá sa, že zo strany dekana však nejde len o otvorenosť tolerovať názorovú pluralitu tým, že umožní, aby určité názory zazneli. Preukázal tiež ochotu podporiť (napríklad otvorením podujatia) konkrétne názorovo vyhranené (respektíve radikálne) názory.

Širšie a užšie chápanie akademickej slobody, resp. jej hraníc

V našich podmienkach je zmysluplné diskutovať o dvoch alternatívnych pohľadoch na akademickú slobodu v zmysle jej hraníc. Prvá vidí jej rozsah širšie – legitímne hranice akademickej slobody sú hranice práva. Čiže akademická sloboda je v istom zmysle (aj, hoc nie výlučne) uplatnením slobody prejavu občana na akademickej pôde.

Druhý pohľad chápe akademickú slobodu užšie – ako obmedziteľnú aj v prípadoch, keď nedošlo k porušeniu zákona. Napríklad vtedy, ak vznikne pocit, že niektoré prejavy názorov sú v rozpore s požiadavkou, aby akademická pôda bola inkluzívna, respektíve bola bezpečným priestorom pre všetkých študentov a vyučujúcich.

Čelíme dileme: buď sa postavíme za čo najširšiu akademickú slobodu (v zmysle slobody prejavu) a budeme akceptovať, že sa budeme z času načas cítiť (viac či menej) nepríjemne v dôsledku prejavu určitých názorov alebo v mene „inkluzívneho a emocionálne bezpečného prostredia“ prijmeme jej obmedzenia, ktoré sú väčšie ako pri slobode prejavu občana.

V prospech širšej akademickej slobody hovoria univerzitné tradície, ktoré členom akademickej obce poskytovali typicky vyššiu miery slobody myslenia a prejavu v porovnaní s bežnou populáciou. Obmedzovanie akademickej slobody nad rámec zákona navyše spôsobuje riziko zneužitia moci. Aktuálni držitelia akademickej moci v tejto „cenzorskej právomoci“ vždy získavajú účinný, a preto aj nebezpečný nástroj potlačenia nepohodlných názorov.

Otázka akademickej slobody je tak vo svojej podstate vždy nevyhnutne aj otázkou akademickej demokracie. Musíme si tak klásť otázku, ktoré chápanie akademickej slobody je demokraticky legitímnejšie, „širšie“ alebo „užšie“?

Akademická sloboda a demokracia

Ak chceme žiť v slobodnej demokratickej spoločnosti, treba byť veľmi opatrní zoči-voči volaniu po priamej či nepriamej „cenzúre“ názorovej plurality, osobitne v akademickom prostredí. Takáto cenzúra pritom nemusí byť (nateraz) ani povinná, ale napriek tomu môže mať znaky kontroverznej jazykovej politiky.

Každý, kto verí v slobodu prejavu ako kľúčovú demokratickú hodnotu a chce byť konzistentný, by mal podporiť širšie chápanie akademickej slobody. Také, ktoré poskytuje ochranu všetkým legálnym názorom vrátane tých, ktoré pôsobia (ľavicovo či pravicovo) radikálne.

Zdá sa, že takéto širšie chápanie zastáva aj dekan Zouhar, čo treba oceniť. Je preto logické, že podporil aj aktivitu skupiny radikálnych ľavicových LGBTI+ študentov tým, že otvoril ich podujatie. Súčasne však pripustil, že by obdobným spôsobom podporil aj podujatie pravicovo či konzervatívne orientovaných študentov.

V kontexte vzťahu akademickej slobody a demokracie však nemožno obísť ešte jednu otázku. Treba sa pýtať, či je vhodné, aby určité špecifické druhy študentského „politického“ aktivizmu získavali priestor na akademickej pôde. Ak áno, majú byť akademickou výkonnou mocou podporované alebo nanajvýš tolerované?

Radikálne študentské „agit-prop“ akcie na akademickej pôde

Študenti majú právo na akademickú slobodu. Ťažko sa však ubrániť rozpakom zoči-voči určitým prejavom študentského „politického“ aktivizmu. Akademická sloboda je v určitom napätí s „agitačno-propagačnými“ akciami študentov ako „politických“ aktivistov. Otvorená ani „skrytá“ politika na univerzitu prosto v demokratickej spoločnosti nepatrí. Čo s tým?

Nezdá sa vhodné žiadať, aby dekani a rektori vykonávali úlohu „cenzorov“ – treba obhajovať čo najširšiu slobodu prejavu študentov. A to aj tých, ktorí zastávajú radikálnu „politickú“ agendu. Dekani či rektori by ich však nemali na akademickej pôde výslovne podporovať (a už vôbec nie selektívne), ale nanajvýš tolerovať. Ani to však za každých okolností, ale len v legitímnom kontexte. Prečo?

Ak sa totiž v praxi preukáže, že tolerovanie tohto typu „politických“ akcií radikálnych študentov vedie k faktickému „umlčiavaniu“ študentov iného názoru, bude treba akademickú slobodu všetkých študentov chrániť inak. Napríklad tak, že sa vysoká škola rozhodne v mene férovosti prosto vo svojich priestoroch študentské „agit-prop“ akcie netolerovať.