Nemecký teológ Karl Rahner odhadoval svojho času hornú hranicu výskytu prípadov skreslení až na 80 percent. Problémom nie je ani tak kresťanstvo samotné, ako skôr jeho pokrivené vnímanie prítomné v postojoch nás kresťanov.
To, čo chýbalo Tomášovi, chýba možno aj dnešnému človeku
Nedeľa po Veľkej noci sa v latinskej cirkvi od roku 2000 spája s prívlastkom Božieho milosrdenstva. Východní kresťania ju nazývajú Nedeľou Antipaschy, pričom sa nemyslí protiklad minulotýždňovej Kristovej Paschy, ale jej adekvátna ozvena na strane človeka.
Ústrednou témou na oboch frontoch je príbeh o apoštolovi Tomášovi, ktorému prischol prívlastok neveriaci (Jn 20, 19 – 31). Označiť sv. Tomáša len za ateistu by však znamenalo krivdiť mu. Omnoho osožnejší je komplexný pohľad, ktorý si tiež všíma Tomášovu odvahu. Hoci ho trápi nedôvera a pochybnosti, neskrýva ich, ale priznáva sa k nim verejne. Dôvod tejto Tomášovej reakcie pomáha odhaliť kontext: Tomáš chcel jednoducho viac!
Aj on túžil po svojej vlastnej skúsenosti, keďže ostatní apoštoli už svoju osobnú skúsenosť dostali. Stretli vzkrieseného Krista, lenže Tomáš pri tom nebol. Kristus na nich dýchol svojho Svätého Ducha a dal im moc odpúšťať hriechy. Tomášovi tento dych chýbal. A okrem toho mu očividne chýbalo aj niečo iné: Chýbali zmeny.
Kolegovia apoštoli oznámili Tomášovi: „Videli sme Pána.“ Jedna suchá, nerozvitá veta, po ktorej nasleduje Tomášova svetoznáma reakcia: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do jeho rán a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím...“
Nielen Tomášovi sa veta jeho kolegov zdala neúplná. Za touto vetou Tomáš zrejme nečakal bodku. Chýbalo mu čosi podstatné – následok. Napríklad: Videli sme Pána, a preto sme plní radosti. Videli sme Pána, a preto sa už nezamykáme. Videli sme Pána a už nemáme strach, rozbiehame misiu... Za vetou „Videli sme Pána.“ nemá hneď nasledovať bodka.
Reálne stretnutie so vzkrieseným Ježišom Kristom sa predsa nekončí len tak, že som ho videl a vôbec nič sa nezmenilo. Toto stretnutie si prirodzene pýta reakciu. Chce spôsobiť aspoň malú revolúciu v mojom živote. Tomáš ju nevidel. Apoštoli boli stále za zatvorenými dverami, dokonca aj vtedy, keď Ježiš prišiel na ôsmy deň druhý raz. Aj vtedy bolo ešte zamknuté. Pochybnosti a nedôvera apoštola Tomáša mali teda svoj dôvod. Tomáš chcel viac.
Pochybnosti sú fitnescentrom viery
Príbeh o neveriacom Tomášovi tak môže získať širší záber. Jeho posolstvo môžeme čítať aj tak, že pochybnosti sú prirodzenou súčasťou života veriaceho človeka. Objavujú sa najmä vtedy, keď potrebujeme viac. Keď nám nestačí, že naši rodičia boli veriaci a že Ježiško nám na Vianoce priniesol darčeky.
Pochybnosti prichádzajú, keď potrebujeme viac skúseností so vzkrieseným Kristom, lebo tie minulé už možno vybledli. Práve v takýchto chvíľach dobiedzajú otázky typu: Je to naozaj pravda? Aký to má celé vôbec zmysel? Ako mám vo svojom probléme vidieť Božiu prítomnosť?
V takých chvíľach je dôležité vyjsť s farbou von tak, ako to urobil aj Tomáš. Je potrebné nabrať odvahu a priznať si pochybnosť, aby som jej potom mohol ľahšie zložiť masku. Pod ňou sa totiž môže ukrývať hlbší dôvod: Nemôžem pochybovať o niečom bez toho, aby som súčasne nezačal veriť niečomu inému!
Problém teda nepláva na povrchu: Keď začínam pochybovať o Bohu, komu alebo čomu začínam veriť viac? Svojim schopnostiam či svojmu intelektu? Svojim skúsenostiam? Alebo iným „odborníkom“?
Keď pochybnosť demaskujem takto, potom ju môžem využiť vo svoj prospech. Pochybnosť ma môže odrovnať, ale aj posilniť. Pochybnosti sa tak môžu premeniť na dôležité „fitnescentrum viery“. Po zdolaní ich ťarchy sa moja dôvera voči Bohu stáva o niečo pevnejšou. Je pevnejšia o prekonanú pochybnosť. Pochybnosti sú teda dôležitým varovným signálom, že potrebujeme viac vzkrieseného Krista. Súčasne však ukrývajú obrovský potenciál posunúť nás bližšie od karikatúry k reálnemu obrazu Boha.
Pochybnosti nás pozývajú komunikovať
Pápež Benedikt XVI. poukázal aj na inú svetlú stránku pochybností. Pomáhajú nám, aby sme sa neuzavreli sami do seba, a chránia nás pred patologickým fanatizmom. Pochybnosť nás môže dokonca spojiť. Kresťan, ateista či hľadajúci sa môžu stretnúť práve na území pochybnosti. Pochybnosť ich dráždi a bráni im, aby sa uzavreli do seba. Pochybnosť sa môže stať miestom komunikácie. „Ona otvára veriaceho pre pochybujúceho a pochybujúceho pre veriaceho. Pre jedného je pochybovanie jeho účasťou na osude neveriaceho, pre druhého je formou, ako viera napriek všetkému zostáva preňho výzvou.“
Pochybnosti teda môžeme vnímať ako dobrú príležitosť na nové objavenie Boha i človeka. Slovami pápeža Františka v nich môžeme objaviť tvár Boha, ktorého meno je Milosrdenstvo. Možno práve takýto Boh chýba súčasným hľadajúcim i „presvedčeným“ ateistom. A možno ho len nevidia v tvárach kresťanov.