Mimoriadnu pozornosť vzbudila už prvá kniha autorky, ktorú Ján Strasser sprístupnil slovenskému čitateľovi – Zulejka otvára oči. Jej diela sú veľmi ojedinelým mixom literárnej kvality, historických faktov a strhujúcich postáv. Vzácne je, že vzbudzujú záujem u kritikov i čitateľov. Guzeľ Jachinová je, alebo skôr bývala, ruskou literárnou hviezdou. Po jej odsúdení ruskej invázie na Ukrajinu to už bude asi inak.
Pokiaľ poznáte viac kníh od tejto autorky, nájdete opakujúci sa vzorec – osud národov v Sovietskom zväze, kruté roky občianskej vojny a stalinských represálií – kolektivizácia, hladomory, deportácie a gulagy. Jej postavy sa pokúšajú vo všadeprítomnom násilí a smrti uchovať aspoň zlomky ľudskosti. A tento ich boj je pre čitateľa strhujúci.
Pokiaľ v románe Zulejka otvára oči sledujeme proces rozkulačovania, deportácie a gulagy, v románe Transport do Samarkandu poznávame tie najhoršie následky represálií – hladomor a milióny bezprizorných detí. Plazili sa okolo svojich mŕtvych matiek, predávali sa, vytvárali zlodejské klany. Putovali krajinou, v ktorej vládol len zmar. Slabá sovietska moc mala dosť svojich starostí. Bojovala na viacerých frontoch, prenasledovala vnútorných nepriateľov a jej sirotince praskali vo švíkoch. Ľudia umierali hromadne.
Román zachytáva presun 500 sirôt z hladom sužovaného Povolžia na juh – do Samarkandu v Turkestane – do krajiny slnka, obrovských strapcov hrozna a nekonečných stád oviec. Raj, kde sa najete aj dvakrát denne. Zhruba tretina kniha sa týka jedla: jeho nedostatku, zúfalého zháňania, vymieňania, podvýživy. Rodič predal potomka za vrecko múky alebo pár zemiakov. Uvažoval, či jedno z detí obetuje, aby ostatné nakŕmil, alebo radšej zabije všetky, aby dlho netrpeli. V týchto apokalyptických časoch predstavoval rozdiel medzi životom a smrťou každý krajec chleba.
Sotva dvadsaťročný Dejev sa stane veliteľom vlaku do Samarkandu. Deti, ktoré vyberie, majú aspoň šancu na prežitie. Pomáha mu racionálna a výkonná Biela z Komisie pre zlepšenia života detí. Mladučký komisár, ktorý vyrastal na ulici a veľmi skoro začal ako vojak zabíjať, je zaskočený svojou fatálnou zodpovednosťou. Komisárka Biela zatiaľ pragmaticky triedi, ktoré z podvýživených detí má aspoň teoretickú šancu dlhú cestu prežiť. A potom vlak týždne prechádza zbiedenou krajinou a postupne sa z neho stáva Noemova archa.
Dobrá kniha používa slová tak, že ich akoby opráši a dokáže im vrátiť hodnotu. V tomto románe mlieko naozaj znamená život a košieľka rozhoduje o prežití. Každý deň sa bojuje o všetko. Keď dokážete deti vo vlaku nakŕmiť a zahriať, je to takmer zázrak. No a potom je tu tá nepochopiteľná a slepá viera, že tam, v tej vzdialenej, vojnou zmietanej krajine na juhu, bude lepšie.
Veľmi ťažko sa stotožňujeme s hrdinami – Dejev a Biela sú až biblickými postavami – akékoľvek ich rozhodnutie znamená život alebo smrť. Sú to oddaní stúpenci sovietskej moci, ale v snahe zachrániť svojich zverencov prekračujú jej ideológiu. Je na nich symbolicky uvalený osud všetkých detí v krajine a ich osobnosti sa pod touto ťarchou strácajú. Čerpajú nepochopiteľnú silu zo zdrojov, ktorým sami nerozumejú. Táto misia presahuje ich životy.
Zulejka z prechádzajúcej knihy prechádza pozoruhodným vývojom a stotožníme sme sa s ňou viac. Autorka jej osud individualizovala a my sme sa ňu bojíme. O koho sa však máme báť v tomto románe? O koho sa máme triasť, keď zomierajú denne tisíce a každý osud je krutý? Až dojemný je autorkin zámer aspoň pomenovať 500 detí vo vlaku. O niektorých čítala v archívoch, konkrétne historky vložila priamo do knihy. Len jej talent rozhodol, že román má umeleckú silu a nerozbíja sa v mohutnom príboji faktov a čísiel.
Jachinovej postavy často snívajú, do krajnosti vyčerpaná psychika ich prenáša do iného sveta. Najvýraznejšie tento postup autorka použila v slovenčine dosiaľ nepreloženom románe Deti Volgy, ktorý vyšiel v českom jazyku. Krásnym spôsobom ukazuje prežívanie života medzi mýtmi a skutočnosťou a prepletanie života v útlaku so slobodou vedomia. V Jachinovej diele rozprávky, piesne a sny doslova zachraňujú životy. Pomáhajú prežiť nemožné, zachovať si nádej a vieru, že život má predsa len zmysel.