Školská psychologička: Keď dieťa príde do školy nezrelé, trápi sa. Rovnako ako jeho rodičia a učiteľ

Počas apríla sa robia zápisy do prvých ročníkov, ale dovŕšenie šiesteho roku dieťaťa ešte nie je zárukou, že je školsky zrelé. Na základe ktorých indikátorov je vhodné zvažovať odklad povinnej dochádzky?

Vek je iba jedna charakteristika školskej zrelosti. Zaujímavá informácia je, že na Slovensku je tento vek ako štart do prvého ročníka zaužívaný od čias Jana Amosa Komenského, ktorý s tým prišiel. Sú však krajiny, kde deti začínajú navštevovať školské zariadenia už v piatich rokoch. Stretli sme sa s tým napríklad teraz, keď prišli na Slovensko ukrajinské deti. U nich je školský nástup vo veku päť rokov, rovnako aj v Spojenom kráľovstve.

Pri rozhodnutí, či by už dieťa malo alebo ešte nemalo nastúpiť do školy, ide vždy o kombináciu dvoch základných zložiek. Prvou je zrelosť centrálnej nervovej sústavy. Tá sa akoby vyvíja podľa vopred daného programu, no u každého dieťaťa vlastným tempom. Predpokladá sa, že okolo šiesteho roku sú tieto oblasti na takej úrovni, aby dieťa zvládlo základné činnosti ako čítanie, písanie, schopnosť odložiť okamžité uspokojenie, a tak sa učiť a mať z toho radosť.

Ktorá je druhá zložka zrelosti?

Je to školská pripravenosť. Je viac závislá od aktivity samotného dieťaťa, od prostredia a od toho, či dieťa žije v zdravých podmienkach, v ktorých sa môže učiť, a nie v nejakej deprivovanej atmosfére.

Čo v rámci týchto zložiek skúmate v oblasti školskej spôsobilosti?

Predovšetkým zrelosť zrakového a sluchového vnímania, zrelosť v oblasti reči, istú zdatnosť v oblasti matematických predstáv, jemnej a hrubej motoriky a v neposlednom rade aj oblasť emocionálnej a sociálnej zrelosti.

Skúste nám to viac priblížiť.

Keďže je to komplexné a o každej oblasti by sa toho dalo veľa povedať, vysvetlím bližšie napríklad oblasť zrakového vnímania, ktorého vývin sa deje podľa istých krokov. Nejde o to, či má dieťa zdravé oči, ale či fungujú správne neurologické dráhy v mozgu. To je napríklad dôvod, prečo novorodeniatkam kupujeme čiernobiele knihy. Pretože najprv vnímajú a vidia kontrasty. Keď sa rozprávame o predškolskom veku, zrakové vnímanie sa stále vyvíja smerom k tomu, že sa deti učia rozlišovať detaily a tiež smery vertikálnej roviny, keď hľadajú a krúžkujú, čo je iné a čo rovnaké. Na to výborne slúžia vyhľadávacie knihy, ktorých je teraz na trhu veľké množstvo. Doma to cvičíme, ani nevieme ako. Už iba tým, že čítame knihu a spýtame sa dieťaťa, kde je na obrázku červené auto. Ono si tak cvičí zrakovú diferenciáciu a hľadá medzi ostatnými. Okolo šiesteho roku, dá sa povedať, že ide o posledný stupeň vývinu zrakového vnímania, sa dieťa učí vnímať zrkadlové tvary.

Typický zrkadlový tvar ako napríklad písmená B a D?

Napríklad. Keď to tam mozog nemá, nie je zrelý na to, aby to bol schopný rozoznať. Vtedy môžu nastať problémy predovšetkým v čítaní. Dieťa si mení písmená, v škole sa to začína nabaľovať, zaostáva, neskôr z toho môže vzísť aj porucha učenia.

Takže keď dieťa nesprávne číta alebo píše, nemusí ísť hneď o dyslexiu či dysgrafiu, chybou môže byť nástup do prvého ročníka napriek školskej nezrelosti?

Je to možné. K tomu by sa však vedel podrobnejšie vyjadriť špeciálny pedagóg. Nehovorím, že školská nezrelosť je jediná príčina špecifických porúch učenia, no zo skúseností špeciálny pedagóg veľakrát spätne zistí, že bol dieťaťu odporúčaný odklad, ale rodičia sa napriek tomu rozhodli pre nástup do školy.

Pretože rozhodujúce slovo má napriek odborníkom rodič.

Empaticky je to pre mňa pochopiteľné. Každý rodič chce mať úspešné dieťa, ale matkám a otcom v prvom rade hovorím, že depistáž [cielené vyhľadávanie, pozn. red.] nie je o kognitívnych schopnostiach detí, nie je úplne ani o šikovnosti. Je o zrelosti. Netvrdím, že sa to v istých smeroch neprelína, ale nemôžeme si to zamieňať. Ak nie je u predškoláka zrelá zraková alebo sluchová percepcia, mýli si hlásky alebo mu treba docvičiť motoriku, príde do školy a zažije si, že mu to pôjde ťažko, pretože nemá napríklad až takú rozcvičenú ruku.

Vždy, keď odporúčame odklad a rodičia s tým nie sú úplne stotožnení, dáme si čas dva-tri mesiace a prídu opäť. Deti, ktoré sú zrelé, nabehnú, vidíme tam rozdiel aj to, že to bude do septembra v poriadku. Sú však deti, pre ktoré nástup nie je najlepší krok. Opakujem, nie je to o tom, že je dieťa nešikovné, ale mozog potrebuje čas. Keď to rodičom veľakrát takto vysvetlím a aj oni si pri cvičení zažijú, že sa doma sami trápia, je veľká pravdepodobnosť, že to takto budú mať od septembra. My psychológovia nie sme mágovia, ktorí vedia všetko na sto percent, ale vieme predpokladať istú mieru pravdepodobnosti.

Veľakrát majú rodičia argumenty typu, že do školy idú kamaráti a pani učiteľka bude dobrá.

Je to pochopiteľné, ale nemalo by to prevažovať signály, ktoré nám dáva samo dieťa.

Dajú si zväčša rodičia nástup vyhovoriť, alebo naopak?

Zväčša si dajú poradiť. Vstup dieťaťa do školy je veľká vec. Predovšetkým ak ide v rodine o prvého potomka. Prvý stupeň ovplyvňuje v mnohom vzťah k škole a učeniu. Rozumiem aj rodičom, že chcú vybrať najlepší variant. Uznám aj ich neistotu, rozumiem im. Je to stále o tom, že spolu hľadáme najlepšie riešenie. Pár percent je takých, ktorí hľadať nechcú, ale majú na to právo.

Keď tí rodičia, ktorí netúžia hľadať, zapíšu svoju ratolesť do školy, môžu napriek tomu do septembra premýšľať o správnosti rozhodnutia?

Zápisy sú väčšinou v apríli a následne je riaditeľ školy zaviazaný k tomu, aby do 15. júna vydal rodičom rozhodnutie o prijatí. Teda dovtedy by bolo dobré mať jasno v tom, či dieťa ide alebo nejde do školy. Samozrejme, sú špecifické prípady, kde sa to môže skúmať aj neskôr.

Školskú zrelosť posudzujú tri zložky. Učiteľka v materskej škole, učiteľka pri zápise na základnú školu a psychológ. Čo v prípade, že sa na diagnostike dieťaťa nezhodnú?

S učiteľkami sa väčšinou zhodneme pri deťoch, ktoré majú najväčšie ťažkosti. Tam vidno veľkú pravdepodobnosť nezrelosti. Stretávam sa však aj s tým, že im poviem o predškolákovi a výkone, ktorý dosiahol a ony sú prekvapené, povedia, že to nie je možné a takto sa nejaví. Je to v poriadku, pretože to dieťa vidíme menej ako ony. Veľakrát môžu mať učiteľky pravdu a dieťa mohlo podať iba slabý výkon, pretože zažilo nové prostredie, stres, chorobu, pozeralo sa iným smerom, nemalo svoj deň a naozaj príde o mesiac a všetko je v poriadku. Stalo sa aj to. Druhý príklad je, keď pedagógom ukážeme výsledky a povedia, že sa na to nepozerali z takého uhla pohľadu, pretože áno, oni väčšinou nerobia takúto špecifickú diagnostiku. Všetko je to v trojuholníku. Odborník ako psychológ, rodič, učiteľ a v strede dieťa. Vždy spolupracujeme.

Keď sa však rodičia predsa len rozhodnú zapísať svojho predškoláka do prvého ročníka, ťarcha sťaženého vzdelávania neostáva len na ich pleciach, prenáša sa aj na nového triedneho učiteľa.

Skúsení učitelia zväčša zistia a spozorujú, že dieťa napreduje pomalšie. Keď na to majú kapacitu a energiu, pochopia to a venujú sa mu. Vždy rodičom odporúčam, aby učiteľovi povedali a konzultovali s ním, aká je situácia. Keď už majú v rukách istý ,,nástroj“ od odborníka, posúdenie a informácie navyše o svojom dieťati, je dôležité to pedagógovi povedať. Napríklad aj to, keď je potomok nadpriemerne nadaný, možno už vie čítať. Nie je hanba to priznať. Ide o dôležitú informáciu pre vyučujúceho, ktorý ho na základe toho môže zamestnať iným spôsobom. Potom je samozrejmé, že dieťa napríklad vyrušuje. Stále ide o spoluprácu.

Ako môže školská zrelosť ovplyvniť akademický výkon dieťaťa v budúcnosti?

Päť-šesť ročné dieťa je malý ,,vedec“ a hlavne špongia, ono chce objavovať, získavať nové vedomosti, skúšať. Je to obdobie, keď sa chce učiť, nasávať informácie a všetko naokolo. Je nastavené na učenie sa, je to pre neho radosť a hra. Tak by to malo byť. Keď dieťa príde do školy nezrelé, trápi sa ono, rodičia aj učiteľ. Je to často aj o sebavedomí dieťaťa. Ako chceme, aby si verilo a chodilo do školy rado, keď tam príde a všetkým to ide lepšie ako jemu? Nejde ani o to, či má jednotky, ale o to, že sa snaží a jednoducho to nejde. Možno ani nerozumie tomu, čo sa deje. Prvý stupeň je naozaj základ, ktorý okrem toho, že ovplyvňuje dôležité činnosti ako písanie, čítanie a počítanie, je základom vzťahu k učeniu či škole celkovo.

Uveďte príklad potenciálnych študijných ťažkostí žiaka.

Ak má dieťa isté čiastkové ťažkosti v oblasti čítania, teda má ťažkosti v dekódovaní počutého, následne v prevedení do písomnej formy, ako sa môže bez ťažkostí neskôr učiť napríklad geografiu a dejepis? Deti si tak musia vymýšľať oveľa viac kompenzačných mechanizmov na to, ako to zvládnuť. Zamýšľanie sa nad školskou zrelosťou je neuveriteľná prevencia nielen voči akademickému neúspechu. Ide aj o pocity zlyhania, nízke sebavedomie, ktoré mohlo byť za normálnych okolností omnoho vyššie.

Vnímate istý, povedzme, ,,novodobý a opakujúci sa trend“ oneskorenia školskej zrelosti?

Možno existuje v tejto oblasti výskum, no ja budem hovoriť skôr z toho, aká je skúsenosť v praxi. Asi sme popritom, ako žijeme a ako ide všetko dopredu, zabudli na základné veci, ktoré robili naše babky. Sú nimi jednoduché čítanie kníh, spievanie a riekanky. Toto je nesmierne dôležité z neurobiologického hľadiska pre vývoj  mozgu. Do veku šiestich až ôsmich rokov je výraznejšia pravá hemisféra. Tá umeleckejšia, hudobná a rytmická. Aj deti sa preto jazyk naučia omnoho rýchlejšie prostredníctvom týchto aktivít. Verím, že niekedy ako rodičia robíme to, čo je v našich silách a môže byť náročné nájsť si pre dieťa výlučný čas, ale ľudský hlas a čítanie sú dôležité z mnohých aspektov.

Z akých napríklad?

Takýmito jednoduchými činnosťami môžeme prispieť k tomu, že vývin reči nášho dieťaťa bude mať „hladší“ priebeh. Ale rozhodne do rúk deťom patrí skôr kniha než tablet. Nehovorím, že sú technológie zlé, dajú sa využívať perfektne, ale to je jedna z veľkých vecí, ktoré vnímame my, špeciálni pedagógovia a aj logopédi.

Takže ,,trend“ môžeme vidieť vo výraznejších logopedických ťažkostiach?

Áno, napríklad.

A čo pohybové schopnosti?

Pohyb a reč sa vyvíjajú spolu, vzájomne. Veľakrát, ak má dieťa logopedické ťažkosti a naučí sa napríklad bicyklovať, rozbehne sa mu reč. Je to úžasné, čo sa pri takejto činnosti deje v mozgu dieťaťa. Ide o synchronizáciu tela, musí prepájať ľavú a pravú hemisféru a podobne. Rodičom dávam za veľké odporúčanie chodiť von, na ihriská, bicyklovať, plávať. Všetko to neskôr súvisí aj s jemnou motorikou, nielen s hrubou. Kamienky, ktoré deti chytajú, že sa hrajú s blatom. Zabúdame, že motorika nie je len papier a pero. Začína sa omnoho skôr, vonku, v kuchyni, kde miešajú cesto a zašpinia sa, kde solia, vyberajú kosti pinzetou. Nemusia to byť špecifické činnosti. Keď toto chýba, potom máme deti, ktoré sú viac nezrelé motoricky aj rečovo.

Je to do istej miery výsledkom zrýchleného a konzumného života, možno tiež narastajúcim vplyvom technológií?

Určite, ale na obhajobu rodičov by som povedala, že potrebujú viac podpory. Nastúpia totiž do práce, prídu domov večer, majú s dieťaťom úlohy do ôsmej, poprípade varia na druhý deň. Spoločnosť tlačí na to, kto je aký rodič, či je niekto taká alebo onaká matka, ako zdravo varí, aké značky kupuje, či majú deti barefootové topánky a rodič sa v tom celom stráca. Často je vyhorený, dá dieťaťu tablet, pretože potrebuje výdych. Starkí bývajú ďaleko, alebo ešte nie sú v dôchodku a riešia svoje veci. Rozumiem im, tomu, že veľakrát nevedia ako, ale povzbudzujem ich k tomu, aby sa nebáli hľadať.

Vráťme sa ešte k ukazovateľom zrelosti. Čo v prípade, ak jeden z nich dieťa zvládne, ale ďalší nie? Je automaticky školsky nezrelé?

Je to ťažká otázka a je to veľmi individuálne, ale áno, môže aj jedna oblasť stačiť na to, aby sa neskôr v škole v istom smere prejavila ťažkosť. Niekedy ide o reč, aj keď je všetko iné v poriadku. Ako môže nastúpiť dieťa do školy, keď mu nerozumiem, čo rozpráva? Ale to už hovoríme o kategóriách porúch reči, teda nejakých výraznejších vývinových ťažkostí. Ak však posudzujeme školskú zrelosť detí, ktorá sa psychológmi realizuje v rámci depistáží v materských školách, nemôžeme si vybrať iba jednu stránku na skúmanie. Napríklad, že budeme testovať iba kognície, emočnú stránku,alebo sluchovú zrelosť.

Čo všetko teda spadá pod súhrnné depistážne vyšetrenie?

Je to celý balíček rôznych testov a aktivít, ktoré sa snažia o čo najkomplexnejšie posúdenie pripravenosti dieťaťa. Rodičia prídu občas s tým, že ich dieťa je augustové, teda bude mať šesť rokov až v lete, že nevie obsedieť pri úlohe, nebaví ho v škôlke písať, plače počas toho, doma sa iba hrá, pozornosť nie je najlepšia, nemá rado cielenú činnosť. Vek nie je jediným rizikovým faktorom nezrelosti dieťaťa, ale realita je taká, že mozog detí, ktoré majú šesť rokov až v lete, má o deväť mesiacov menej času na vývin, než mozog ich spolužiaka, ktorý mal šesť rokov už v septembri. Tu vyvstáva otázka, ako môže také dieťa fungovať v škole? Vtedy už pozorujeme istý signál, povedzme, aj emočnej nezrelosti.

Čo okrem tohto signálu ešte spadá do emočnej oblasti?

Schopnosť vydržať, čakať, chuť učiť sa a systematicky pracovať, ktorá prichádza spontánne vo vývine. Pri deťoch, ktoré ju ešte nemajú, hovoríme ako o ,,veľmi hravých“. Prídu do školy, ale nechcú tam sedieť, telo a ich fyziológia ich nepustia. Nehovorím o iných pridružených poruchách ako ADHD a podobne, hovorím o zdravom vývine dieťaťa. Pri takýchto predškolákoch máme naozaj skúsenosť, že počas roku odkladu začnú chcieť. Motivačné faktory sa rozbehnú samy. Skúšajú a zažívajú úspech. Keby sa takéto dieťa nasilu dostalo do školy, celý prvý stupeň by sa mohol točiť okolo toho, prečo nechce, prečo by sa radšej hralo a nevie obsedieť. Depistáž a celé testovanie má zmysel hlavne preto, že ak dieťa príde do školy, má zažívať úspech a chodiť tam rado.

Emocionálne nezrelé dieťa chce napríklad dosiahnuť svoje potreby okamžite. Môžeme toto v dnešnej konzumnej dobe považovať za faktor nezrelosti?

Emocionálna nezrelosť je málokedy ako samostatná zložka, podľa ktorej odporúčame odklad. Mám pred očami konkrétne deti, vidím ich, viem si porovnať, keď napríklad jeho neschopnosť čakať a vydržať môže byť spojená aj s inými oblasťami vyzretosti. Je pravda, že často sú to veci výchovné, ale toto nie je dôvod na odklad. Jeden faktor je zrenie v mozgu a druhý prostredie, to je to, čo som už spomínala. Chodia k nám deti, u ktorých by bol potenciál, ale stoplo ich prostredie. Ide napríklad o traumatizované deti, ktoré nie sú bezpečne zakotvené. Ani mozog tak nemôže správne zrieť. Vtedy sa pýtam na rodinu a zistím, že otec je drogový díler, matka úplne nevie, čo so sebou a má to hneď svoju príčinu. Ak by bol rodinný priestor v poriadku, dieťa na seba zrejme nepúta toľko pozornosti, bolo by schopné čakať a podobne. Sú to však špecifické prípady, no ak sú známky nezrelosti dôvodom výchovy, to vie odborník posúdiť. Aj z informácií od rodičov a učiteľov.

Musí každé dieťa pred zápisom absolvovať diagnostiku zrelosti?

Ak dieťa do 1. septembra dosiahne šesť rokov, je to rodič, kto rozhoduje o tom, či dieťa začne školu navštevovať a nepotrebuje na to žiadne potvrdenie. Ak však rodič zvažuje odklad školskej dochádzky, potrebuje na to vyšetrenie školskej pripravenosti a následne aj odbornú správu s odporúčaním odkladu. Oficiálne sa odklad nazýva „pokračovanie plnenia povinného predškolského vzdelávania“. Toto vyšetrenie sa musí uskutočniť v centrách poradenstva a prevencie, ktorých kompetenciou je diagnostika a následné vyjadrenie sa k „odkladom“.

Ak sa dieťa na diagnostike nezúčastní, kto potom určuje, či je zrelé?

Zákon. U nás zrelosť v zákone znamená, že dieťa dovŕšilo vek šesť rokov.

Ste toho názoru, že školská pripravenosť by sa mala posudzovať v spolupráci s odborníkmi v širšom časovom horizonte? Povedzme sústavne aspoň pol roka pred nástupom do školy?

Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie metodicky zastrešuje centrá aj školských psychológov. Pracovali na istom projekte, skúmali rôzne vzorky a v januári tohto roka vydali metodiku pre učiteľov v materských školách, ktorá by mala slúžiť ako pomôcka v ich práci, a tiež ako podklad pre ďalších odborníkov. Prakticky to funguje tak, že učitelia počas roka trikrát zhodnotia každé dieťa a následne je odborník zavolaný iba k tým deťom, ktoré pravdepodobne potrebujú pomoc alebo odklad. Myslím, že je to dobrý plán a malo by to tak byť.

Takže by ste ako psychologička už vopred dostali isté diagnostické podklady pri posudzovaní zrelosti?

Áno, a aj učitelia by mohli rodičov poslať do centra už v skoršom období ako dva mesiace pred nástupom do prvého ročníka, kde by si s deťmi overili isté nedostatky.

Myslíte, že sú na to pedagógovia finančne a systémovo motivovaní?

Keď to uvidia učitelia, myslím, že si povedia, že nemajú energiu a čas robiť niečo navyše. Pýtanie sa na ich motiváciu je však otázka aj na vyššie orgány. Vieme, ako by to malo byť, už len zabezpečiť, aby fungovala prax. Je to aj o zvyšovaní odbornosti učiteľov. Celé si to vyžaduje viac času a energie, ale ide o niečo, čo by malo v prvom rade pomôcť.

Nástupom do školy sa mení denný režim dieťaťa. Musí si začať plniť školské povinnosti, pravidelne ráno vstávať. Rodičia ešte majú pár mesiacov na to, ako pripraviť svoje deti na tento režim. Čo odporúčate?

Odporúčala by som spomenúť si na obdobie, keď dieťa nastupovalo do materskej školy. Tiež si prechádzalo režimovou zmenou a adaptáciou, ktorá oficiálne trvá tri mesiace. Každý o tom rozpráva, aké je to dôležité, ako deti plačú, lebo im ešte ich kognície nevedia povedať, aby neboli smutné a nehádzali sa o zem. To isté, len na inej úrovni, prežíva dieťa pri nástupe na základnú školu. Možno menej dramaticky, slabšie, ale adaptácia tam stále je. Rodičom by som odporúčala, aby si s ratolesťami užili prázdniny. Keď ich chcú nejako pripraviť, tak činnosťami, ktoré budú pre nich a rodinu zaujímavé.

Napríklad?

Môžu počítať mušle na dovolenke, môžu sa zahrať, na ktoré písmeno sa začína šikmá veža v Pise, keď ju uvidia, alebo hľadať farby áut. Môžu si zobrať papier a pero, ale keď dieťa nechce, nech si pokojne kreslí prstom do piesku. Nech spolu varia, pečú, učia ich zodpovednosti, aj keď príprava sa nezačína v lete ani mesiac pred nástupom. Robíme to od narodenia.

Poradila by som byť dieťaťu oporou a v tom čase si na seba ako rodiča neklásť veľa. Chodiť s ratolesťami po škole veľa von, deti sa potrebujú vybehať, potrebujú vypnúť, smiať sa a hrať sa. Jedna veľká vec je, že deti neprestanú byť deťmi, keď prídu do školy. Napätie, ktoré v škole vzniká, musia odventilovať tým, čo im je najprirodzenejšie a ešte stále je to hra. Príprava môže spočívať aj v tom, že si ideme postupne spolu kúpiť peračník a aj novú tašku, a už sa cítia ako školáci, pretože majú svoju prvú aktovku. Keď sa na to budú tešiť rodičia, alebo nech aj pokojne pred dieťaťom priznajú, že aj pre nich je to niečo nové a majú trochu obavy, uľaví sa aj samotnému predškolákovi.