Šimečka je na premiéra pripravený ešte menej, ako bol Matovič

Michal Šimečka má svojím spôsobom závratnú kariéru. Doma je len málo známy, do politiky vstúpil v roku 2019, momentálne je podpredsedom Európskeho parlamentu. Je tiež predsedom strany, ktorá býva tretia v prieskumoch, pri troche šťastia môže skončiť druhá a on môže byť kandidátom na premiéra.

Na tej turbokariére je niečo zvláštne.

V podstate ešte nečelil tvrdšiemu oponentovi, neobstál v nijakej debate, neukázal parlamentné zručnosti, neorganizoval významnejší míting na ulici, netušíme, kde neuhne, ani či má schopnosť ustúpiť a robiť kompromisy. Nevideli sme to ani v jeho straníckej kariére, už vonkoncom sa to nedá vidieť v Európskom parlamente, najmä keď patrí k vládnucemu kartelu.

Všetko mu nejako samo od seba padá do životopisu.

Hoci kedysi písal do novín a hoci je z rodiny píšucich autorov, nespája sa s ním ani žiaden text, žiadna úvaha. Nepíše ani blog, nereaguje na stav slovenskej politiky. Nespája sa s ním ani žiaden výrok, nič, čo by sa pamätalo. Človek si to najviac uvedomí, keď si s ním nejaký rozhovor prečíta alebo ho výnimočne vidí v televíznej diskusii. Michal Šimečka zjavne jestvuje a niečo hovorí, vidíme ho na plagátoch po meste, ale akoby nebol. Presnejšie: čo by bolo iné, keby tam nebol?

Je to však čelný politik a kandidát na premiéra, preto otázka znie: prečo je vlastne tam, kde je?

Zdá sa mi, že si to aj uvedomuje. V jeho očiach cítiť neistotu, pri vystupovaní až istú plachosť, nepôsobí ambiciózne ani politicky. Viac ako činy za neho hovorí priezvisko. Sám sa predstavuje, že väčšinu dospelosti prežil v zahraničí, našu krajinu a domácu politiku teda nepozná, nezažil ju, možno ho ani neformovala. To, ako teraz pri každej možnej príležitosti spomenie meno Jaroslava Spišiaka, to len zvýrazňuje. Vie, že všetci to o ňom vieme.

Ono to ani s tým Spišiakom nebude fungovať. Pretože nemôže.

Jaroslav Spišiak totiž reprezentuje niečo iné ako Progresívne Slovensko. Ak sa prispôsobí, stratí to, čím bol. Ak sa neprispôsobí, skončí tragicky. Vie to, už predsa zažil, ako ho Monika Tódová svojho času ničila svojimi článkami, keď bol v konflikte so Šátekom.

O Spišiaka však nejde.

O Šimečku, naopak, áno.

Sú v tom však dve „ak“. Tým prvým je kampaň, Šimečka ňou najskôr musí prejsť. Kampaň, to nie sú rozhovory s novinármi, ktorí mu fandia, to je stret s oponentom. Konflikt a téma, kde zastupujete verejnosť. Až tam sa rodí mandát. Ak sa presadí, prídu voľby a potom ďalší (a ešte ťažší) zápas po nich. Mnohí v tých skúškach už pohoreli. Progresívni kolegovia Michala Šimečku zatiaľ všetci.

Preto sa aj stal predsedom strany. Irena Biháriová držala PS príliš dole, Štefunko s Trubanom napodobnili gáfor, Šimečka mal byť východisko.

Lenže ono to nebol klasický súboj o moc. Rozhodlo sa o ňom v Denníku N. Akoby to niekto celé zorganizoval. Začali sa objavovať články, ako to tej Irene nejde a ako by to ten Michal vedel lepšie. Predsedníctvo poslúchlo, Michal nemal žiadneho protikandidáta. Celé to bolo bez boja, bez súťaže, takmer jednohlasne (mal 152 zo 156 hlasov, 4 sa asi zdržali). Ideál každej centralizovanej strany.

Len v tomto prípade s pachuťou, akoby to centrum bolo niekde mimo strany.

Niečo podobné sa týka aj jeho kariéry v Bruseli.

Vieme, kto bola Záborská, vieme, kto je Beňová, kto Hojsík, Vondra či Uhrík. S čím si ale spájate Šimečku? Je to ten, čo vždy „správne“ zdvihol ruku, vždy zapadol a nesie sa v strede hlavného prúdu. Keď Európsky parlament napomenul Slovensko a tunajšiu cirkev za naše hodnoty a znenie ústavy, Šimečka bol za, ale na fotkách sme ho nevideli. Keď potom slovenský parlament tomu oponoval, ani tu nevynikol.

Prečo sa vlastne stal podpredsedom Európskeho parlamentu? Čo tam vniesol? Pôsobí tam len ako kvóta pre liberálov a Východoeurópanov?

V Európskom parlamente sa pritom rozhodovali v posledných rokoch dôležité otázky, svoj domov tam má zelená revolúcia, migrácia, EÚ sa zadlžuje a svoje problémy vŕši. Začala sa v podstate rozpadať, Únia má prvého dezertéra (brexit), centrum ale pritvrdzuje: po neschválení ústavy pokračuje centralizácia a harmonizácia bez "zaťažovania" občanov.

Šimečkova skúsenosť z Bruselu je mu ale zbytočná. Asi ako skúšky z trenažéra v mestskej zápche.

U nás moc neprichádza zhora, ale zdola. Stále sme totiž demokracia, kde rozhoduje demos. Na rozdiel od bruselského parlamentu, kde sa opozícia nemôže dostať k moci, je ten náš stále demokratický, rozhoduje tu každý hlas. Ak sa to vládnej väčšine rozsype, rýchlo to vidieť. Včerajší premiér sa zajtra nemusí dostať do parlamentu.

V nadpise sľubujem porovnanie s Matovičom, tu je.

Matovič bol mizerný premiér, ktorého sme v Štandarde za jeho zlyhania vytrvalo kritizovali. Raz som napísal, že Matovič nerobí malé chyby.

Jedno mu ale uprieť nemožno. Vyhral voľby. Ľudia mu vo februári 2020 uverili, že to so zápasom proti Ficovi myslí vážne. Rozsypalo sa to a rýchlo sa ukázalo, že sú aj iné veľké (a možno väčšie) problémy ako korupcia.

Čo však máme uveriť Šimečkovi?

Hovorí, že chce byť normálny. Ale jeho normy sú iné, ako sú normy väčšiny slovenskej spoločnosti. Stačí sa ho spýtať na dúhovú tému. Viac ako normálnosť to pripomína normalizáciu.

Iste, podobne ako Zuzana Čaputová a Matúš Vallo, aj on sa bude môcť spoľahnúť, že červené denníky na ňom nenájdu chybu. Ochotne za neho budú robiť aj negatívnu kampaň. Doprajme mu to. Ale moc funguje inak. Michal Šimečka stretne to, čo v Denníku N a na brífingoch pod bruselským skleníkom nemajú.

Aj preto si myslím, že tak nepripraveného kandidáta na premiéra sme tu ešte od roku 1989 nemali.