Keď si tak človek uvedomí, že by sa denne 2 600-krát začítal do knihy, bude zrejme najsčítanejším človekom v republike. V priemere to vychádza na tri hodiny denne.
Píšem teda kamarátovi Grizlymu, pýtam sa, čo robí, keď má konečne voľno. Hovorí, že práve pozeral v telefóne video, ako nejaká pani v Indii vyplašila hada a že ešte videl, aj ako nejaký dedko v záhrade tresol po hlave panvicou krokodílovi a ten utiekol.
Stretnem sa s kamarátom Valérom, ten zase vraví, že keď je totálne vyčerpaný z práce, pozerá na YouTube videá o tom, ako nejaký chalan v Kanade stavia zruby.
Vyzerá to, že všetci sme chytení v digitálnej pasci.
Americký spisovateľ Stephen King sa raz na adresu televíznych prijímačov vyjadril, že je to „sklenený cecok“. Sme k nemu prisatí, no keďže je sklenený, nič z neho netečie a po rokoch vidíme, že ani nepotečie!
Čo je však potom inteligentný telefón? Vyzerá to, že posol a strojca našej personálnej apokalypsy. Samozrejme, neplatí to pre všetkých používateľov smartfónov rovnako. Dôležitá je miera. Rovnako ako pri iných návykových látkach.
Sme však v nevýhode. Ako poznamenal bývalý generálny riaditeľ Facebooku Sean Parker: „Ako dokážeme pohltiť čo najviac vášho času a vedomej pozornosti? Využívame zraniteľné miestečká v ľudskej psychológii. Ponúkame vám dopamínový impulz.“
Švédsky psychiater Anders Hansen v knihe Instamozog píše o dopamíne, ako aj o hormóne odmeny, ale aj o tom, že najdôležitejšou úlohou dopamínu nie je urobiť nám dobre, ale prinútiť nás, aby sme si vybrali, na čo sa sústredíme. Skrátka, že dopamín je náš motor.
Pocity spojené s používaním telefónu v kombinácii so sociálnymi sieťami v nás vyvolávajú to isté, ako napríklad jedlo, sex či interakcia s ľuďmi.
To, čo nás na nových digitálnych podnetoch tak vzrušuje, nie je ani to, čo v konečnom dôsledku dostaneme, ale to neznáme, čo očakávame.
Hansen uvádza: „Nič tak nenakopne naše centrum odmeny ako vedomie, že sa môže niečo stať. V 30. rokoch minulého storočia vedci zistili, že krysy, ktoré po stlačení páčky dostali jedlo, sa páčke venovali viac, keď jedlo dostali iba občas.“
Čiže je to niečo, ako keď hráč čaká na to, aké číslo padne. Rovnako je to aj s lajkmi, ktoré dostáva naša fotka alebo status. Lajky sa nám nezobrazia v tom okamihu, keď nám ich niekto pošle, ale až po chvíli. Medzitým však náš príspevok niekoľkokrát skontrolujeme.
Esemeska zničí test aj stretnutie
Mobil nám kradne pozornosť, aj keď ho nepoužívame, aj keď máme zapnutý tichý režim. Hansen tvrdí, že ignorovanie mobilu musí byť vedomým rozhodnutím, a musí sa aktívne napĺňať, čo je náročné. Problém je, keď robíme veci, ktoré si vyžadujú veľkú mieru koncentrácie. Autor knihy uvádza pokus na školákoch, ktorí písali náročný test. Časti študentov prišla v priebehu testu esemeska, ktorú si však nemohli prečítať. Aj napriek tomu boli ich výsledky trojnásobne horšie ako výsledky tých študentov, ktorým správa „nepípla“.
Iný pokus spočíval v tom, že počas stretnutí si ľudia dali na stôl telefón. Aj napriek tomu, že počas rozhovoru s druhým človekom im žiadna správa na telefón neprišla, mali rozrušenú pozornosť. Výsledkom bolo, že rozhovor s človekom pri stole považovali za nezaujímavý. Tí, ktorí si nechali svoj telefón v inej miestnosti, hodnotili stretnutia ako podnetné a spolubesedníkov ako zaujímavých ľudí.
Zvláštne je, že informácie, fotky, obrázky, tvíty, správy a statusy nám negenerujú spomienky. Mozog tento prúd informácií nevyhodnocuje ako zážitky, a tak sa proces tvorby spomienok narúša. Mozgu v príleve nových a nových informácií nedávame šancu, aby ich spracoval. Výsledkom je známy pocit zmaru, keď strávite hodinu civením na instagramových tanečníkov a v hlave vám nezostane nič.
Mobil nám rozbíja spánok. A to nielen tým používateľom, ktorí po mobile siahnu aj v noci. Podľa štatistík sa čas spánku človeku vo vyspelom svete za posledných sto rokov skrátil o celú hodinu.
Nadmerné používanie mobilu v sebe nesie viacero rizikových faktorov. Generuje stres a úzkosť. Hansen hovorí o nedostatku spánku, sedavom spôsobe života, sociálnej izolácii. Ak sa táto kombinácia spojí s konzumáciou alkoholu alebo drog, zvyšuje sa riziko depresie. Ďalej píše, že najdôležitejším negatívnym efektom mobilu je, že nám berie čas a nestíhame robiť to, čo nás má pred depresiou chrániť. Stretávať sa s ľuďmi zoči-voči, cvičiť, pohybovať sa, alebo sa poriadne vyspať.
Z pozorovaní tiež vyplýva, že najaktívnejší používatelia sociálnych sietí sa cítia najosamelejší. Čím viac času niekto trávil napríklad na sociálnej sieti, tým mu bolo v konečnom dôsledku horšie. Sociálne siete nám dávajú falošný pocit, že sa správame spoločensky a že robíme niečo, čo má zmysel z hľadiska vzťahov. Je to klam. Sociálne siete nie sú plnohodnotnou náhradou za skutočné sociálne kontakty, za skutočné stretnutia a medziľudské vzťahy.
Zničené online deti
Spomínané súvislosti sa vzťahovali na tínedžerov a dospelých používateľov sociálnych sietí. Čoraz viac detí je „zapichnutých“ v tabletoch a telefónoch. Online život počas korony tomu nasadil korunu. Život v digitálnom svete je pre deti devastačný.
Problémom je aj okamžitá odmena, ktorú človek pri používaní smartfónu dostáva. Podľa toho, ako napríklad deti dokážu pracovať s vlastnou trpezlivosťou, sa dá odhadnúť vývoj ich ďalšieho života.
Výskumy ukazujú, že ak štvorročné dieťa vydrží štvrť hodiny čakať na to, aby dostalo dva cukríky namiesto toho, aby jeden dostalo hneď, máva v priemere o niekoľko rokov lepšie vzdelanie aj lepšiu prácu. Hovorí to veľa o ľudskej sebakontrole.
Spomínaný švédsky psychiater Anders Hansen, napísal knihu Instamozog aj preto, že bol znepokojený z toho, aký obrovský počet ľudí vo Švédsku užíva antidepresíva. Štatistiky z roku 2018, čiže čísla ešte z „dobrých čias“ ukázali, že vo vyspelom Švédsku užíva antidepresíva takmer milión ľudí. Na desaťmiliónovú krajinu je to alarmujúci údaj! Je otázne, ako je na tom severská krajina dnes a stálo by za to, pozrieť sa aj na štatistiky z iných štátov, ako aj zo Slovenska.
Hansen popisuje priamy vzťah medzi zlým psychickým a fyzickým stavom človeka a medzi jeho závislosťou od digitálneho vesmíru telefónu.
Ako z toho von?
Ako obranu navrhuje jednoduché riešenie. Základom je pohyb, šport a stretanie sa s ľuďmi. V práci odkladať mobil do vedľajšej miestnosti. Určiť si čas, keď budeme kontrolovať prichádzajúce esemesky. Keď sme s priateľmi, máme prepnúť mobil na tichý režim a odložiť ho bokom. Máme sa sústrediť na človeka, s ktorým sa rozprávame. Telefón nepotrebujeme neustále kontrolovať.
Učiteľom a deťom radí, aby mobily v triede neboli, pretože ničia proces učenia. Odporúča „neodkladať“ deti k telefónom. Čím neskôr dieťa dostane smartfón, tým je to preň lepšie. Dolná hranica je jedenásť rokov. Ideálna okolo štrnástich rokov.
Pred spaním by sme mobil a tablet nemali používať minimálne hodinu. Telefón by sme nemali nechávať v spálni a nemali by sme ho používať ani ako hodiny, ani ako budík. Na sociálnych sieťach máme sledovať len ľudí, ktorí nás zaujímajú. Najlepšou cestou je odinštalovať si sociálne siete z telefónu a používať ich len na počítači....
Ešte teda máme šancu na záchranu. Aj keď ten zabitý čas, čo sme dali telefónu, nám už nikto nevráti a na smrteľnej posteli nám bude veľmi chýbať každá premárnená minúta. Ako v Nevyžiadaných radách mládeži píše Marek Vácha, každý deň má cenu diamantu. Nepremrhajme preto ani sekundu.
