Pornografia je násilie, jej obmedzenie by nemalo byť tabu ani pre liberálov

Jeden z papagájovaných stereotypov liberálneho tradicionalizmu znie, že akékoľvek obmedzenie pornografie či verejnej nahoty je výlučne záležitosťou konzervatívnych spiatočníkov ako partikulárny prejav ich snahy o nastolenie teokratického režimu. Obzvlášť, ak s návrhom prichádza politik, ako je Martin Čepček, ktorý sa v týchto kruhoch nepovažuje za legitímne zvoleného poslanca parlamentu, ale skôr za pohrobok akéhosi stredovekého klanu tmárov.   

Pri týchto rýchlych odsudkoch sa stráca dôležitá podstata, ktorá by nemala byť znevažovaná ani liberálmi.

Ľudia, ktorí pohŕdajú konzervatívnymi politikmi, obmedzujúcimi prístup k pornografii, bývajú spravidla zároveň spektakulárne pobúrení aj násilím na ženách. Tieto dva fenomény pritom spolu súvisia a zároveň sa podporujú. Len máločo symbolizuje násilie a zneužívanie žien tak dokonale a vo všetkých ohľadoch, ako práve pornografia.

Psychológovia, psychiatri a sexuológovia, ktorí sa jej dôsledkom venujú, upozorňujú nielen na to, že máloktorá žena sa pre povolanie pornoherečky rozhoduje skutočne slobodne a dobrovoľne, ale neobmedzený prístup k podobnému obsahu je obzvlášť nebezpečný pre deti a dorast.  

Práve cielená mediálna deratizácia politikov, ktorí túto tému otvoria, je ten najlepší spôsob, ako zabiť legitímnu tému, ktorej by spoločnosť mala čeliť.

Zbi ženu, veď sa jej to páči

Podľa nedávneho prieskumu o vnímaní sexuality u detí približne 40 percent chlapcov vo veku 16 rokov je presvedčených, že ženy majú rady násilie počas sexu, užívajú si ho, dokonca si ho podľa nich vraj vyžadujú. Netreba pritom dlho uvažovať, kde sa v hlavách mládežníkov tento nezmysel asi vzal. A prečo sa táto nebezpečná fikcia rozmáha ruka v ruke s rozmachom pornografie medzi deťmi.

Ak predstavy o sexualite získavajú z voľne dostupnej pornografie, tento fenomén bude len narastať.  

Títo mládežníci pritom netušia, že pornografia nie je reálny sex, ale divadlo, v ktorom najatá herečka predstiera potešenie z toho, ako na nej dominantný muž ponižujúcim spôsobom pácha násilie. Dorast tak získava dojem, že takto nejako by sa mal v budúcnosti správať aj k svojej milej, inak jej nenaplní túžby a možno sa v jej očiach ani nestane mužom.

Problém je pritom ešte hlbší, ak si deformované predstavy prenesú do manželstva. Odborníci na domáce násilie upozorňujú, že odhalené prípady zneužívania sú len vrcholom ľadovca, väčšina násilia sa odohráva v domácnostiach pod pokrievkou súkromia a nikdy sa tak o nich nedozvieme. Najťažšie sa totiž zločin odhaľuje tam, kde ho pácha blízka osoba. Aj manželský sex môže byť znásilnením, voči ktorému má obeť len obmedzené prostriedky, ako mu čeliť. Od partnera sú ženy často ekonomicky, sociálne a citovo závislé. On sám – a niekedy dokonca aj samotná žena – si svoj neprimeraný prístup pod vplyvom pornografie ani nemusia uvedomovať.

Ide o liberálnu aj konzervatívnu tému

Je preto len ťažko pochopiteľné, ak sa tému obmedzovania pornografie snažia politicky uchopiť len konzervatívni politici. Nie vždy prinesú šťastný návrh, ktorý by bol realistický v praxi a niekedy môže obmedzenie priniesť neprimeraný zásah do práv občanov. Ak by si však túto tému osedlalo aj liberálne politické spektrum a poctivo by sa hľadal konsenzus, iste by sa objavili aj dobré návrhy, ktoré by nepolarizovali spoločnosť zbytočnými zákopovými vojnami.

Na to by sa však museli zbaviť predsudku, že každé obmedzenie je porušením slobody, a teda liberalizmu.

Podobné zosmiešňovanie, akému čelil poslanec Čepček, je medzi liberálnymi tradicionalistami už folklórom. Stretol sa s tým kedysi aj exposlanec Branislav Škripek, keď navrhoval obmedzenie nahoty na verejnosti. Jeho návrh bol pritom výsostne liberálny. Nežiadal jej zákaz tam, kde ju ľudia dobrovoľne vyhľadávajú. Žiadal obmedzenie na verejných miestach, kde ju ľudia nehľadajú, ale nedobrovoľne – teda neslobodne – jej musia čeliť. Vrátane jej dôsledkov na integritu ľudskej osoby, ktoré sú už odborne preukázané (napokon, poznáme to všetci sami na sebe).

Napriek liberálnej povahe návrhu bol Škripek v liberálnom prostredí nepochopený, zosmiešnený a odmietnutý. Bez debaty.

Rôzni aktivisti nás pritom poučujú, že liekom na uzdravenie rozhádanej spoločnosti by malo byť hľadanie a zdôrazňovanie tém, na ktorých sa dve znepriatelené strany názorového spektra vedia zhodnúť.

Lenže keď potom konzervatívci nastolia tému, na ktorej by sa spolu s liberálmi mali vedieť ľahko zhodnúť, napokon aj tak čelia výsmechu a pohŕdaniu.

Nedávno sme jednu vzácnu príležitosť premeškali, keď po vražde dvoch príslušníkov sexuálnych menšín na Zámockej nastal spoločenský súzvuk. Išlo o národnú bolesť a národ ju prežíval spoločne ako komunita. Bola to hodnotná šanca, ktorá priniesla súcit a spolupatričnosť s menšinami aj do tých častí spoločnosti, ktoré trápenia sexuálnych menšín inak veľmi nezaujímajú.

Toto spoločenské aktívum však bolo veľmi rýchlo zlikvidované. Z prostredia liberálnych elít a médií prišlo nehorázne a nelogické obviňovanie, podľa ktorého je za vraždu zodpovedná majorita len preto, že odmieta homosexuálne zväzky. Zo súdržnosti bol zrazu len dym, spoločnosť sa opäť zakopala v zákopoch.

Ďalším príkladom bola šikana, ktorej čelila poslankyňa Anna Záborská pri návrhu na ekonomickú pomoc ženám, ktoré sa v dôsledku neplánovaného tehotenstva ocitli v zraniteľnej situácii. Podľa štúdie by sa mnohé z nich pre potrat nerozhodli, ak by sa im dostalo adresnej finančnej pomoci, ktorá by im pomohla ťažké obdobie zvládnuť.

Liberáli pritom často zdôrazňujú, že proti potratom by sa nemalo bojovať zákazmi, ale sociálnymi opatreniami. Presne v tomto duchu im Záborská vyšla v ústrety, pričom potraty jej návrh nijako neobmedzoval. Reakciou liberálneho tábora bolo nielen nepochopenie, ale aj nebývalá nenávisť za hranou dôstojnosti.

Téma sa falošne zneužila ako symbol vyhranenia sa liberálov proti bájnemu teokratickému štátu, ktorý bol údajne nastolený vznikom našej poslednej vlády blahej pamäti z roku 2020.  

Progresívny prúd, skrátka, rozpoznáva v konzervatívcoch nepriateľa ešte aj tam, kde by široká spoločenská zhoda mala byť možná alebo by sa aspoň dala ľahko nájsť. Pri troche vôle pri hľadaní spoločného dobra.