V súboji so Smerom zostávajú Pellegrinimu len dve možnosti

Programy politických strán bývajú samé osebe nudné a ani Fico v tomto zmysle nič extra zaujímavé nepovedal. Lenže o program tu išlo až v druhom rade. To naozaj prvoradé Fico zhrnul do dvoch viet. Prvá znela: „Nech presne každý vie, čo Smer urobí.“ Druhá ju organicky dopĺňala: „Už ani Boh nevie, čo vlastne Pellegrini chce.“ Posolstvo pre voliča bolo jasné: Smer vie, Hlas netuší.

Na prvý pohľad je to hodená rukavica a dokážeme si predstaviť odvetnú tlačovku Pellegriniho, na ktorej vymenuje body svojho programu aj s harmonogramom ich plnenia. Ale, ako už bolo zmienené, koho zaujíma program? V skutočnosti je to skôr ďalšia z pascí, pretože sto programových konkrétností by dokázal Fico zmietnuť jedinou otázkou.

Napríklad: Chce Peter Pellegrini, ak sa hlási k sociálnej demokracii, vládnuť s nami, so sociálnymi demokratmi? Áno alebo nie? My v Smere si to veľmi želáme, ale čo už máme robiť, keď v Hlase netušia alebo, v tom horšom prípade, snívajú o vláde s Progresívnym Slovenskom? A boli by sme opäť doma – Smer chce, Hlas netuší.

Dôvod, prečo Hlas nevie alebo nechce jednoznačne odpovedať je však taktický iba sčasti. Podstata tkvie v hlavnej príčine odchodu Pellegriniho zo Smeru. Neboli ňou totiž programové nezhody ani iná predstava o politike; veď politika Hlasu, akokoľvek sa tvári, je len zriedenou replikou Smeru. Tou príčinou bol Pellegriniho kariérny apetít. To, čo mu po prehratých voľbách Smer (Fico) už nevedel dať, sa rozhodol (uveriac sám v seba) hľadať na vlastnú päsť. A treba podčiarknuť, že odchod zo Smeru a založenie vlastnej strany bolo Pellegriniho prvým samostatným a odvážnym rozhodnutím (zatiaľ azda aj posledným). A preto otázka spolupráce so Smerom nie je pre predsedu Hlasu otázkou v zmysle hodnôt, ale iba kalkulom, čo viac prospeje alebo uškodí jeho cieľu stať sa znovu premiérom.

Tento kalkul a zároveň aj strach nepoškodiť si, je jedným zo zdrojov predvolebnej nečitateľnosti, či vajatavosti Hlasu, ako sa začalo s obľubou hovoriť. V Hlase sa proste snažia ukuť drevené železo. To znamená, uchovať si koaličný potenciál, a teda možnosť vytvoriť vládu dajme tomu aj s Progresívnym Slovenskom, a zároveň si udržať voličov, ktorých desí predstava, že by svojimi hlasmi pomohli progresívcom do vlády.

Dosť dlho, minimálne dva roky, to vyzeralo tak, že práve obojakosť robí Hlas príťažlivým a zabezpečuje mu nielen vysoké preferencie, ale aj z nich plynúcu privilegovanú pozíciu strany, bez ktorej nebude možné zostaviť vládu.

Postupná konsolidácia Smeru a vonkajšie faktory však začali túto pozíciu nahlodávať. Hlas, ktorý sa viezol na vlne popularity a privykol si mať za málo práce veľa preferencií, nepostrehol, že zostrený spoločenský kontext – covidom, infláciou, vojnou, neschopnosťou vlády – vyhrotil nielen politickú scénu, ale polarizoval aj elektorát a osobitne ten jeho vlastný, pozostávajúci v prevažnej miere z bývalých voličov Smeru.

Milé, usmiate lavírovanie prestalo časť voličov uspokojovať, a to najmä zoči-voči jednoznačnej ponuke od Fica. Treba uznať, že Fico (aj pod tlakom) sa vybudil k nebývalej aktivite, napokon, opozičná politika bola preňho vždy živou vodou. A tak, na rozdiel od Pellegriniho, nepremeškal nič, ani takú drobnosť ako Pellegriniho nevydarený pokus o štátnický rozhovor pre Nový Čas, v ktorom sa, síce kostrbato, ale predsa len prihlásil k preferovaniu vlády s niektorou z koaličných strán.

Od okamihu, kedy sa Smer opäť stal preferenčným lídrom, nastala v Hlase panika, ktorá sa zatiaľ prejavuje školáckymi chybami. Inak sa nedá pomenovať nedávne poníženie poslanca Kmeca len z toho dôvodu, že mládežníčka zo Smeru ho nachytala, ako sa bratá s fanatickými atlantistami, v dôsledku čoho sa z maličkosti stala kauza prepieraná vo všetkých médiách vrátane televízií.

Pol roka pred voľbami ešte síce nie je nič rozhodnuté, ale pozorovateľ sa nemôže zbaviť dojmu, že v Hlase sa už len modlia, aby si do volieb udržali dajme tomu pätnásť percent a tým pádom tú výsadu, že bez nich to nepôjde. Smer, respektíve Fico, ten zase nepremešká jedinú príležitosť, aby do Hlasu premyslene neudrel – viď v úvode zmienené posolstvo – my vieme, čo chceme, Hlas netuší. Ak by sa mu podarilo nalepiť Pellegrinimu nálepku, že je politikom, ktorý nevie, čo chce, bude to pre Hlas väčšia diskvalifikácia v očiach voličov než podozrenie, že sa po voľbách spojí s PS alebo Saskou.

V súboji, ktorý tu popisujem a ktorý pomaly začína vrcholiť, má Hlas momentálne defenzívnu pozíciu a v nej len málo možností. Principiálne dve. Tou prvou je robiť to, čo doteraz, a modliť sa, aby to vyšlo. Druhá možnosť – urobiť jasné rozhodnutie (po troch rokoch by sa patrilo). A tie rozhodnutia môžu byť zase len dve. Prvé – nebáť sa prihlásiť k Smeru ako k programovému spojencovi. Druhé – úplne opačné – logicky nadviazať na líniu odchodu zo Smeru a s presvedčivým odôvodnením sa prihlásiť ku koalícii s inými stranami, nie však v úlohe trpeného, ktorého „demokrati“ berú na milosť ako menšie zlo, ale v úlohe lídra, ktorý sebavedome vyzve iných na spoluprácu. Na to však tiež treba osobnostný formát, ktorého súčasťou je výbava autentického politického presvedčenia, ktoré dáva politikovi odvahu urobiť riskantné rozhodnutie. Pretože takému politikovi ide zväčša aj o vec a nielen o to, či sa mu splní sen, napríklad opäť lietať špeciálom do Nemecka na operetu.