Niektorí politici išli do boja skandovaním, že aj my máme svoje nároky. Nie sme predsa občania „druhej kategórie“, preto trváme na rovnakej kvalite.
Strach, ktorý prekvapí
Nedeli dva týždne po Veľkej noci dávajú východné cirkvi byzantskej tradície prívlastok „O myronosičkách“. Protagonistkami sú totiž prvé svedkyne Kristovho vzkriesenia. Vidíme ženy, ktoré sa v nedeľu skoro ráno ponáhľajú k Ježišovmu hrobu, aby myrom (vzácnym olejom) pomazali jeho mŕtve telo (Mk 16,1-8). Nečakali nič zvláštne, nemali žiadne prehnané nároky. Chceli len dokončiť pohrebné procedúry a preukázať úctu mŕtvemu. Nič viac.
No potom prišiel šok, ktorý spôsobil, že nič už nebolo také ako predtým. Začalo sa to odvaleným kameňom od vchodu do Ježišovho hrobu a pokračovalo stretnutím tajomnej postavy, ktorá im vysvetlila, čo sa stalo. Mŕtve Ježišovo telo neležalo v hrobe, lebo Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! A keď dostanú úlohu oznámiť to apoštolom, nasleduje posledná veta najstručnejšieho evanjelistu: Ženy „utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“.
Ženy dostanú úlohu hovoriť o vzkriesení a ich prvá reakcia je strach. Prečo svätý Marek končí evanjelium práve touto vetou? Áno, niekto tam neskôr prilepil ešte zopár veršov, aby to nevyzeralo tak zvláštne; aby v čitateľovi nezostala akási pachuť po poslednej horkastej vete; aby tým posledným sústom nebol strach, panika a nič viac.
Strach, ktorý je výsledkom i začiatkom
Strach na konci evanjelia je len prirodzeným výsledkom. Je výsledkom toho, keď sa stretnú príliš nízke nároky s nečakanou ponukou. Ženy-myronosičky totiž nečakali veľa: chceli len pomazať mŕtve Ježišovo telo. Z prázdneho hrobu však prichádza ponuka úplne iného, vzkrieseného Života.
Koniec evanjelia podľa Marka je tak vlastne novým začiatkom. Anjel posiela ženy na miesta ich bežného života – tam bude pokračovať realita vzkriesenia. Na miestach, kde sa často bojíme a mlčíme. Tam, kde máme strach z budúcnosti. Tam, kde máme strach milovať. Tam, kde si okolo seba staviame ochranné múry s nápismi: Nepribližuj sa! Súkromná zóna! Vstup zakázaný! Práve tam má pokračovať Kristovo vzkriesenie mojím vlastným vzkriesením.
Vzkriesenie Ježiša Krista totiž pokračuje presne tam, kde to najviac potrebujem – v situáciách, kde mi strach doslova berie dych. Len si spomeňme, čo podľa evanjelistu Jána urobil vzkriesený Ježiš ako prvé. Dýchol na svojich apoštolov a vyzval ich, aby prijali Svätého Ducha.
Strach, ktorý kladie otázky
Preto v tomto kontexte vyvstávajú otázky: čo vlastne čakám od Boha? Čo očakávam od Paschy – tej najväčšej udalosti, ktorú Boh pre človeka urobil? Čo vôbec očakávam od kresťanstva? Toto sú zásadné otázky. Uspokojím sa s trochou wellness procedúr či štipkou exotického korenia pre svoj všedný život? Alebo mi postačí občasné vyčistenie svedomia od pocitov viny? Stačí mi kultúrne vyžitie pri koncerte sakrálnej hudby alebo návšteve umeleckých pamiatok?
Strach na konci evanjelia tak len zjavuje problém, že možno nie som náročným kresťanom. Stačí mi kresťanstvo „druhej kategórie“. Veď ja nepotrebujem byť svätý páter Pio či matka Tereza!
Ale prečo nie? Čo mi bráni, aby som chcel viac a prekročil hranicu mojej podpriemernosti a pohodlnosti?
Strach, ktorý zbližuje
Strach spôsobený vzkriesením však odhaľuje omnoho hlbší strach. Ženy „utekali od hrobu… a nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“. Je len dobré, keď ma evanjelium o smrti a vzkriesení Ježiša Krista vystraší v pozitívnom zmysle. Pascha chce vystrašiť moju nenáročnú podpriemernosť.
Vzkriesenie Ježiša Krista hovorí človeku jasnou rečou: bol si stvorený pre omnoho viac a teraz je to konečne tu. A zrazu na povrch vypláva pravý dôvod môjho strachu. Lebo ak Kristus vstal z mŕtvych, potom to má celkom praktické dôsledky: ak Kristus vstal z mŕtvych, potom jeho slová musia fungovať. Potom môžem milovať nepriateľov; môžem odpúšťať tomu, kto ma zranil aj sedemdesiat sedemkrát; môžem nastaviť aj druhé líce, keď dostanem po jednom; môžem byť milosrdný ako nebeský Otec. A toto všetko znie mojim „neobráteným ušiam“ strašne; toto si ten „starý“ človek vo mne nevie a ani nechce predstaviť – to ho jednoducho musí vyľakať.
Vzkriesenie Ježiša Krista je vlastne provokáciou opustiť kresťanstvo druhej kategórie a prekročiť hranicu pohodlnosti na územie omnoho vyššej kvality života, ktorý nesie prívlastok večný.