Nenávistný prejav a nenávisť v mimoprávnom kontexte

Cieľom tejto úvahy je kritické zamyslenie sa nad problematickou tendenciou odpájať nenávistné prejavy od ich nenávistnej motivácie – a to v mimoprávnom kontexte. Otázka stojí takto: naozaj máme nejaký prejav rozumne považovať za nenávistný aj v prípade, že nie je nijako spojený s emóciou nenávisti?

Ide o závažnú tému. Mimoprávna regulácia slobody prejavu (napríklad v podobe samoregulácie zo strany správcov sociálnych platforiem) totiž značne ovplyvňuje slobodu prejavu vo verejnom priestore a povahu verejnej diskusie ako takej. Aj celkom legitímne názory totiž potom môžu byť v mene obmedzovania údajných nenávistných prejavov nelegitímne potláčané (napríklad zablokovaním účtu na sociálnej sieti).

Ide o širší spoločenský a súčasne filozofický trend. Filozofickým obhajcom spochybnenia nevyhnutného spojenia nenávistných prejavov a nenávistnej emócie je britský právny filozof Alexander Brown.

Nenávistný prejav (údajne) nevyžaduje nenávisť

Brown rieši vzťah nenávistných prejavov a nenávisti v mimoprávnom kontexte. Tvrdí, že je nesprávne považovať nenávistné prejavy za nevyhnutne spojené s nenávistnou emóciou a predstavu ich nevyhnutného spojenia označuje za mýtus. Brown tým odmieta spoločensky rozšírenú predstavu, že „nenávisť“ je to, čo odlišuje nenávistné prejavy od iných druhov ľudských prejavov. Tvrdí totiž, že emócia nenávisti je s nenávistným prejavom spojená len náhodne (môže a nemusí byť prítomná).

Brown nepopiera, že nenávistný rečník koná pod vplyvom určitých emócií. Spochybňuje však, že ide nevyhnutne o emóciu nenávisti. Tvrdí, že „niektoré prípady nenávistného prejavu nemajú nič spoločné s nenávisťou v striktnom zmysle slova, ale majú veľa spoločného s emóciami, pocitmi či postojmi opovrhnutia, pohŕdania, odporu, povýšenosti alebo odmietania, čo je vecou vnímania niečoho alebo niekoho ako takého, ktorý je nehodný našej pozornosti, a nutkania či dôvodu, aby sme od tejto veci či osoby mali odstup, vyhli sa jej alebo od nej bočili“.

Ide o „nevinný“ alebo skôr potenciálne rizikový posun vo význame termínu „nenávistný prejav“?

Ak sa hlbšie zamyslíme nad Brownovou „redefiníciou“ nenávistných prejavov, je zrejmé, že rozširuje rozsah pojmu na celú paletu javov týkajúcich sa rozličných ľudských prejavov. Tieto sa takto stávajú rovnako spoločensky odsúdeniahodné, ako boli a ostávajú odsúdeniahodné prejavy motivované rasistickou či etnickou nenávisťou.

Tým sa relatívne výrazne rozširuje vejár prejavov, ktoré sú považované za porovnateľne „spoločensky nebezpečné“, a preto legitímne obmedziteľné ako rasistické či antisemitské prejavy. V čom je tento Brownov návrh problematický?

Úskalia odpojenia nenávistných prejavov od nenávisti

Zdá sa, že Brownovo „odpojenie“ nenávistných prejavov od nenávisti v mimoprávnom kontexte legitimizuje príliš široké chápanie nenávistných prejavov. Tieto prejavy majú byť do budúcnosti identifikovateľné aj pomocou emócií odmietania v zmysle vnímania, že niekto je „nehodný našej pozornosti“ alebo si od neho „udržiavame odstup“. Zároveň majú byť spojené s porovnateľne závažnou sankciou, s akou bývajú spojené prejavy motivované „klasickou“ obsahovo špecifickou nenávisťou.

Vo všeobecnosti sa pritom javí morálne legitímne, že rozlišujeme, komu našu pozornosť venujeme a od koho „bočíme“. Náš postoj (prejav) nemožno automaticky považovať za negatívny jav, ktorý si vyžaduje spoločenské odsúdenie – či už v podobe sociálnej izolácie, alebo stigmatizácie na verejnom fóre. Brownove rozširovanie významu nenávistných prejavov aj o prejavy bez nenávisti preto vyznieva ako relatívne problematické.

Ak totiž budeme chápať nenávistný prejav takto široko, bude to znamenať, že pod jeho rozsah niekto dokáže umiestniť napríklad aj etické tvrdenie, že „Manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy“, čo znamená, že dve osoby rovnakého pohlavia nie sú eticky oprávnené na právne zakotvenie možnosti vstúpiť do spoločného manželského zväzku. Pritom je celkom zrejmé, že tento pohľad nie je typicky motivovaný nenávisťou voči homosexuálom.

Toto etické stanovisko v prospech výlučnosti heterosexuálneho manželstva tak bude potenciálne označiteľné za prejav homofóbie – prípad nenávistného prejavu. To by však bolo značne problematické. Uvedený príklad ilustruje to, že ak pojem „nenávistný prejav“ nemá byť neprimerane významovo široký, mal by aj naďalej vyžadovať prítomnosť nenávisti na strane jeho autora.

Inými slovami, ak by sme nenávistné prejavy redefinovali podľa Brownovho návrhu, hrozí, že v spoločnosti ešte viac narastie tlak na mimoprávne obmedzovanie nielen skutočných, ale aj domnelých nenávistných prejavov. Zvýši sa tým riziko neprimerane širokého obmedzovania slobody prejavu a erózie skutočnej reprezentatívnosti verejnej diskusie.

Jednoducho, utrpí tým demokracia. Pre demokraciu totiž nie sú závažnou výzvou len nenávistné prejavy, ale tiež každé neprimerane široké mimoprávne obmedzovanie slobody prejavu.