Čierna Kleopatra. Netflix falšuje históriu

Napriek afroamerickým babičkám Kleopatra takmer určite čierna nebola. Bola poslednou vládkyňou Egypta z rodu Ptolemaiovcov, potomkov Ptolemaia, jedného z generálov Alexandra Veľkého, ktorý sa po smrti vojvodcu zmocnil Egypta. Etnicky išlo o macedónskych Grékov. Gréci v podmanenom Egypte vytvorili vládnucu elitu, ktorá sa s pôvodným obyvateľstvom nemiešala. Brali sa hlavne medzi sebou.

V prípade Ptolemaiovcov to platilo dvojnásobne, aby udržali čistotu kráľovskej krvi, bratia sa ženili so sestrami. Egyptu vládli z Alexandrie, ktorá bola považovaná kultúrne za súčasť helenistického sveta. Britský historik David Abulafia v magazíne The Spectator pripomína, že výlučnosť Alexandrie plynie aj z jej celého názvu. Alexandria ad Aegyptum znamená „Alexandria na ceste do Egypta“, nie „v Egypte“. O všeličom vypovedá aj skutočnosť, že Kleopatra bola prvá z ptolemaiovských vladárov, ktorí sa obťažovali naučiť po egyptsky.

Kauza je však súčasťou širšieho boja ohľadom reprezentácie v Hollywoode, keď pôvodne biele postavy sú nahradzované černošskými. Je to proces trvajúci mnoho rokov. Najskôr sa týkal postáv z komiksov, fantasy a rozprávok. Príklady z nedávnej doby sú napríklad černošská Ariel z chystanej hranej adaptácie Malej morskej víly či čierni elfovia zo seriálu Amazonu zo sveta Pána prsteňov.

Odpoveď na kritiku je väčšinou dvojaká. Po prvé, že diela vznikali v inom historickom kontexte, doba sa posunula, zloženie obyvateľstva je multikultúrne. Čo je teda zlé na tom, či sa nové adaptácie aktualizujú. Po druhé, ide o príbehy zo sveta fantastiky. Ak prijmeme, že ľudia môžu mať plutvy a existujú draci, prečo nám prekáža, že existujú aj černosi?

Časom táto móda dorazila aj do historických filmov. Najkrikľavejším príkladom je Mária, kráľovná škótska, film z roku 2018, kde škótsky dvor zo 16. storočia vyzerá ako reklama na Benetton. Ďalšími sú napríklad seriál Anna Boleynová z roku 2021, kde je Anna čierna ako topánka, či Bridgertonovci od Netflixu, odohrávajúci sa v 18. storočí.

S námietkami, že nejde o historicky verné zobrazenie, sa tvorcovia vyrovnávajú rôzne. V prípade Márie, kráľovnej škótskej upozornili na prípady, keď belosi, naopak, hrali iné etniká. Ide tak o nápravu historickej krivdy. U Anny Boleynovej ide vraj o umelecký zámer. Cieľom nebola presná reprodukcia dejín, ale zvýrazniť outsiderský status Anny na dvore Henricha VIII. Preto je jej rodina čierna a ostatní bieli. Netflix si zase pri Bridgertonovcoch vymyslel celú alternatívnu históriu, keď si britský kráľ vzal černošku, a tým zničil rasizmus a dovolil černochom stať sa súčasťou aristokracie.

Je potrebné uznať, že multikultúrne obsadenie historických filmov má svoje výhody. Umožňuje rýchlu identifikáciu progresivistických agitiek. Výborne sa to ukazuje na Márii, kráľovnej škótskej. V jednej scéne sa Márii zverí jej dvorný muzikant, že sa občas cíti ako žena. Mária, táto hlboko veriaca katolíčka, ho uistí, že na jej dvore každý môže byť, čím chce.

Mohli by sme nad tým mávnuť rukou ako nad americkým bláznovstvom. Lenže má to nesporné negatívne dopady. Kauza s Kleopatrou prehlušila podobnú, do ktorej sa zamotala spoločnosť Disney. Tá ohlásila obsadenie hranej adaptácie pôvodne animovaného filmu Lilo a Stitch. Ten sa odohráva na Havaji a hlavné postavy sú pôvodní obyvatelia tohto súostrovia. Disney si dal dobrý pozor, aby do týchto rolí obsadil Havajčanov. Lenže vybraní herci majú údajne príliš svetlú kožu. Na sieťach to preto vyvolalo pobúrenie, Disney vraj naschvál našiel čo najsvetlejších Havajčanov, pretože je rasistický. Hnednutie kože je teda vždy povolené, zosvetľovanie je však tabu. Zapadá to do viery, že rasizmus je problém iba belochov. Černosi boli historicky utláčaní, a preto nemôžu byť rasisti, čo zjavne nie je pravda.

Zároveň to vedie k nepochopeniu histórie. Dá sa očakávať, že väčšina ľudí dejinné povedomie nasáva práve z filmov a seriálov. Isté zjednodušenie je nevyhnutné, do dvojhodinového filmu sa nezmestí toľko ako do 500-stránkovej knihy. Občas sa však skreslenie vymyká nutnosti umeleckej skratky.

Znovu dobrým príkladom je Mária, kráľovná škótska. Film sa zaoberá vzťahom Márie s jej sesternicou Alžbetou I. anglickou. Mária sa snaží vytvoriť akési medzinárodné sesterstvo a presviedča Alžbetu, že ako panovníčky na tróne musia držať spolu. Alžbeta je tomu naklonená, potom však podľahne svojim zlým mužským radcom. Mária pre vnútorné spory v Škótsku utečie do Anglicka. Alžbeta, namiesto toho, aby jej pomohla znovuzískať trón, ju uväzní a potom popraví. Alžbeta za zradu sesterstva symbolicky pyká, keď je znetvorená kiahňami. Naopak, Mária, v čase popravy devätnásť rokov vo väzení, vyzerá stále rovnako. Film tak zamlčuje také maličkosti, ako že Mária oficiálne vzniesla nárok na anglický trón, a dokonca používala erb anglického monarchu. Jej poprava bola pre Alžbetu politicky nevyhnutný čin.

Obzvlášť poburujúca v tomto ohľade je práve netflixovská Kleopatra. Tá sa netvári ako historický film, ale priamo ako dokument. Tým, že Netflix nechal Kleopatru sčernieť, ukazuje, že objektu záujmu vôbec nerozumie. Kleopatra má byť súčasťou väčšieho projektu nazvaného Africké kráľovné. Predpokladom, že africká kráľovná musí byť automaticky čierna, Netflix dokazuje, že vníma Afriku ako jednoliatu masu, nie súbor kultúr, regiónov a štátov, vždy s vlastnou históriou a zvyklosťami. Čím len prispieva k zjednodušenému vnímaniu tohto kontinentu, čo určite nebol jeho zámer.