Nepoznáme sa, nikdy sme sa nestretli, ale ten náš drobný chalan v modrom drese je v Neapole všade. Základná jedenástka, tréner a ešte Maradona. Ich tváre visia po celom meste, dá sa fotiť s ich maketami, samozrejme, dresy od pár eur, všade fotky, plagáty, vlajky, igelitové stuhy od balkónu po balkón, obalené stromy, zábradlia, celé mesto je bielomodré.
Neviem, či existuje mesto, kde môžu byť oslavy z titulu väčšie. Chudobný orientálny a poverčivý Neapol si to užíva ako náboženský sviatok.
Keď včera v nedeľu večer SSC Neapol vyhral v Turíne, začal ošiaľ. Chvíľu predtým sme s katedrou archeológie, s ktorou sme tu na poznávacom pobyte, dovečerali neďaleko železničnej stanice. Najskôr mestom otriasla úľava, keď Di Mariovi neuznal rozhodca gól, keďže na videu videl faul na nášho Lobotku. Nastavilo sa dlhých 6 minút. Juventus nemal šťastie ani na začiatku predĺženia, rozhodol až neapolský Raspadori v 93. minúte.
Stáli sme práve v chudobnej štvrti neďaleko Garibaldiho sochy, dobrá polovica ľudí okolo veľkej pouličnej obrazovky pri stávkovej kancelárii boli imigranti a černosi, zvyšok bežní Neapolčania. Vypukla radosť, ohňostroj, trúbili autá a mopedy, skandovanie, čistá radosť. Rozhodca predĺženie naťahoval ešte o takmer dve minúty dlhšie, ale to už mesto vrelo a slávilo.
