Čínsky recept na krátkodobé ohúrenie, ale aj dlhodobú katastrofu
No v Číne to až tak neplatilo. Po skúsenostiach s Mao Ce-Tungom si strana dávala pozor, aby sa príliš veľa moci nekoncentrovalo v rukách jedného vodcu. Nielen bezprecedentné tretie obdobie, ale aj teatrálne vykopnutie bývalého prezidenta Chu Ťin-tchaa zo snemu napovedá, že po 47 rokoch sa niečo v Číne mení.
Pre viacerých komentátorov je tou hlavnou zmenou presun od cieľovania rastu ekonomiky k cieľovaniu rastu moci. Od čias radikálnych ekonomických reforiem Teng Siao-pchinga v 80. rokoch si komunistická Čína zachovávala tvrdo pragmatický prístup, kde bol prioritou ekonomický rast.
V praxi to znamenalo rozvoj súkromného podnikania a kapitálu, masívne infraštruktúrne investície, protežovanie voľného obchodu vo svete a zahraničnú politiku zameranú na získavanie nových trhov. Rast HDP bol ideologickou mantrou a minimálne štatisticky bol výsledok impozantný. V roku 1977 tvorilo Čínske HDP len 8 percent amerického, dnes je Čína na úrovni zhruba 80 percent americkej ekonomiky.
No pod vedením Si Ťin-pchinga sa postupne ekonomika začala podriaďovať politike a jeho snahe udržiavať si a koncentrovať moc. Bolo to vidieť nielen na politike nulového covidu, ale aj na priškrtení či vyslovenej likvidácii mnohých úspešných čínskych technologických spoločností. Ekonomike neprospieva ani narastajúce napätie vo vzťahu k Taiwanu.
Zmeny sú aj personálne. Spolu s tretím prezidentským obdobím Si Ťin-pchinga prichádza namiesto doterajších technokratov nový tím verných blízkych straníkov, ktorí majú dozerať na ekonomiku. Strana sa pripravuje výrazne posilniť svoju kontrolu najmä nad finančným a technologickým sektorom.
V roku 2022 rástla čínska ekonomika na jej pomery o mizerné 3 percentá a na rok 2023 sa oficiálne očakáva nijako oslnivý 5-percentný rast. Ak sa chce Čína stať novým svetovým dominantnom, bude musieť prekonať množstvo prekážok. Medzi ne patrí rýchlo rastúce zadlženie, katastrofálna demografia, rastúca ázijská konkurencia, ale aj jej klesajúci vplyv na rozvojové krajiny. Austrálsky think tank Lowy Institute dokonca predpokladá, že Číne sa síce podarí ekonomicky dobehnúť, ale už nie predbehnúť USA.
No existujú aj názory, že Si Ťin-pching vie, čo robí. Čína naďalej ostáva otvorená obchodu aj kapitálu a sľúbená orientácia viac na domácu spotrebu a blahobyt než na rast HDP môže byť práve to, čo meniaca sa čínska spoločnosť pre svoj pokoj žiada.
Ostávam však skeptický. Zo zmien cítiť centrálne plánovanie a väčšiu koncentráciu ekonomickej moci v rukách zopár jednotlivcov. To je recept na krátkodobé ohúrenie a dlhodobú katastrofu.
Čína si tým už historicky prešla. Maove „skvelé“ poľnohospodárske a priemyselné nápady na papieri obalamutili nejedného západného intelektuála, no ich katastrofický koniec bol nevyhnutný. Si Ťin-pching asi neprikáže plašiť vrabcov ani stavať dedinské vysoké pece ako Mao Ce-Tung. No môže podľahnúť pokušeniu, že vie, čo je pre 1,4 miliardy obyvateľov najlepšie. A to je vždy zaručená cesta k ekonomickému marazmu.
