No v Číne to až tak neplatilo. Po skúsenostiach s Mao Ce-Tungom si strana dávala pozor, aby sa príliš veľa moci nekoncentrovalo v rukách jedného vodcu. Nielen bezprecedentné tretie obdobie, ale aj teatrálne vykopnutie bývalého prezidenta Chu Ťin-tchaa zo snemu napovedá, že po 47 rokoch sa niečo v Číne mení.
Pre viacerých komentátorov je tou hlavnou zmenou presun od cieľovania rastu ekonomiky k cieľovaniu rastu moci. Od čias radikálnych ekonomických reforiem Teng Siao-pchinga v 80. rokoch si komunistická Čína zachovávala tvrdo pragmatický prístup, kde bol prioritou ekonomický rast.
V praxi to znamenalo rozvoj súkromného podnikania a kapitálu, masívne infraštruktúrne investície, protežovanie voľného obchodu vo svete a zahraničnú politiku zameranú na získavanie nových trhov. Rast HDP bol ideologickou mantrou a minimálne štatisticky bol výsledok impozantný. V roku 1977 tvorilo Čínske HDP len 8 percent amerického, dnes je Čína na úrovni zhruba 80 percent americkej ekonomiky.
No pod vedením Si Ťin-pchinga sa postupne ekonomika začala podriaďovať politike a jeho snahe udržiavať si a koncentrovať moc. Bolo to vidieť nielen na politike nulového covidu, ale aj na priškrtení či vyslovenej likvidácii mnohých úspešných čínskych technologických spoločností. Ekonomike neprospieva ani narastajúce napätie vo vzťahu k Taiwanu.
