Musím sa priznať, že slovenskú extraligu sledujem len zbežne. V priebehu sezóny viem len to, kto sa kde nachádza v tabuľke. Samozrejme, trochu viac si všímam Slovan (lebo ho nemám rád) a východniarske mužstvá. Najmä Košice, ktorým drukujem od malička, a Michalovce, ktoré sú k nám najbližšie. Prsty som držal aj Prešovu. Extraliga by predsa mala mať svoje miesto aj v treťom najväčšom meste na Slovensku. Ostatné ide v podstate mimo mňa.
Tento ročník bol však z viacerých dôvodov výnimočný.
Prvý je, že okrem extraligy som už občas nazrel aj na výsledky v 1. lige. A to vďaka tomu, že sa začali šíriť chýry, že Humenné hrá tento rok dobrý hokej. Niektorí moji kamaráti tam preto začali chodiť na zápasy. Ja som však ich pozvánky dlhodobo odmietal, keďže si veľmi dobre pamätám, že humenský zimák nie je nič dlžný svojmu menu, zima tam človeku prenikne až do špiku kostí.
Samozrejme, môj záujem o hokej enormne zvýšila štvrťfinálová séria Michaloviec so Slovanom, kde Michalovčania krásnym hokejom vyškolili bohatých "horenosov" z Bratislavy. Bol to prvý veľký príbeh, tejto sezóny, keďže Michalovce boli po základnej časti až na ôsmom mieste a Slovan bol obrovským favoritom. Mužstvo, ktoré vychovalo Pavla Regendu, však opäť nesklamalo a znova prekvapilo celé Slovensko.
Semifinále, v ktorom účinkovali tri celky z nášho regiónu, s hrdosťou sledoval hádam každý východniar, ktorý sa aspoň trochu zaujíma o šport. So synmi sme vždy, keď to išlo, sledovali minimálne tretiu tretinu zápasov. Po jej skončení sme sa pravidelne sporili o to, či je už čas ísť spať, alebo si ešte aspoň na minútku zahráme hokej.
Michalovce a Spišská Nová Ves sú pritom mestá, ktoré nemajú ani 40-tisíc obyvateľov. Spišská mala navyše najnižší rozpočet z celej ligy. Oba semifinálové súboje preto ponúkali atraktívne súboje Dávidov s Goliášmi. Bohužiaľ, pre oboch Dávidov sa aj napriek urputnému sedemzápasovému boju série skončili smutne. Michalovčania boli v siedmom zápase jasne lepším tímom, no aj tak prehrali. Spišskú obral o finále kontroverzný samostatný nájazd. Piaty zápas v ktorom stratili vedenie 4:1, no napokon vyhrali 6:5, však aj napriek tomu navždy vstúpi do dejín.
Náplasťou východniarom bola jasná výhra Košíc, ktoré Zvolen k ničomu nepustili a suverénne vyhrali finálovú sériu. Aj Košice tým napísali krásny príbeh, keďže mužstvo amerického trénera Dana Cemana muselo na začiatku sezóny opustiť Steel arénu a padlo až na posledné miesto v tabuľke.
Zhruba v tom istom čase, ako sa začal súboj Košíc so Zvolenom, sa záujem hokejového východu striedavo presúval aj do Humenného. Jediný zástupca z tejto časti Slovenska v druhej najvyššej súťaži totiž postúpil do finále, v ktorom vyzval Žilinu. Tá bola veľkým favoritom, keďže má jednoznačne najvyšší rozpočet v lige, ktorú s náskokom vyhrala. V Žiline sa preto od začiatku sezóny nehovorilo o ničom inom ako o postupe do extraligy.
V Humennom panovali skromnejšie nálady. Išlo sa od zápasu k zápasu, ešte aj na začiatku finálovej série sa hovorilo, že mužstvo nemá financie na to, aby postúpilo do najvyššej súťaže. Humenné v prvom zápase prekvapilo a vyhralo 5:2, v druhom však dostalo náklad v podobe 7:0. Doma však vyhralo najprv 2:1 a potom 4:3 po samostatných nájazdoch a zrazu malo na hokejkách tri mečbaly.
Keďže počasie sa konečne umúdrilo, na druhom domácom zápase som bol už aj ja so synmi. Hokej v ten deň spojil celý región. Na štadióne bolo vidno nemálo ľudí s mikinami, šálmi a šiltovkami Dukly Michalovce. Parkoviská boli plné áut zo Sniny, Medzilaboriec aj Vranova. Pomôcť miestnym fans prišli dokonca fanúšikovia z poľského mesta Sanok.
Sadli sme si rovno pod kotol miestnych fanúšikov. Ten najväčší bubon mali položený priamo nad našimi hlavami v rade nad nami. Najmladší syn preto celú prvú tretinu presedel na mojich kolenách s rukami na ušiach.
Hokej bol výborný, Humenné rýchlo prehrávalo 0:2, ešte do prestávky však znížilo na 1:2. V druhej tretine za mohutnej podpory publika Humenčania potrestali ďalšie z početných vylúčení nervóznych Žilinčanov a stav bol vyrovnaný 2:2. Päť minút pred koncom Žilina z ničoho nič strelila gól, Humenné však v závere odvolalo brankára a minútu pred koncom vyrovnalo. Išlo sa teda do predĺženia v ktorom gól nepadol a stretnutie vyvrcholilo samostatnými nájazdmi. V nich Humenné znova prehrávalo, no napokon otočilo skóre a vyhralo.
Atmosféra na zápase bola neskutočná. Niečo také som nezažil ani na domácich zápasoch majstrovstiev sveta v košickej Steeel aréne. Fanúšikovia búšili do bubnov, trúbili do trúbiek a neúnavne vyspevovali svoje chorály. „Kto sme my? Humenské levy. Čo sme my? Šalene vychodňare!“ znel jeden z nich.
Na iných štadiónoch musí atmosféru vytvárať dídžej, ktorý púšťa cez prestávky chytľavé melódie, alebo vyzýva fanúšikov na povzbudzovanie. V Humennom dídžeja nebolo treba, celý zápas odspievali fanúšikovia. Vyzdvihnúť treba aj to, že počas celého zápasu od nich nebolo počuť žiadne vulgarizmy.
Keď sme po tom krásnom športovom večeri odchádzali zo štadióna, medzi ľuďmi sa už hovorilo, že si Humenné našlo sponzora, ktorý zaplatí náklady spojené s postupom do extraligy. Či to bolo len zbožné želanie alebo realita, neviem posúdiť.
Potom Humenné cestovalo do Žiliny, odkiaľ sa vrátilo s nákladom 9:1. Fanúšikov to však netrápilo, v Humennom sa každý tešil na zápas číslo šesť a na to, že Humenné doma spečatí postup.
Zápas sa začal skoro, už o štvrtej popoludní. Keď sa hrala hymna, so synmi a kamarátmi sme ešte len stáli v rade na lístky pred štadiónom. Hluk vnútri bol ešte väčší ako minule. Prázdne miesta boli už len v prvom rade, odkiaľ zle vidieť, a v sektore hostí. Inak bol štadión v podstate plný.
Krátko po tom, čo sme sa usadili, Humenné využilo presilovku a dostalo sa do vedenia 1:0. V tej chvíli štadión explodoval. Keď Žilinčania opäť začali kopiť fauly a prišla presilovka päť na troch, zdalo sa, že extraliga je už naša. Bohužiaľ, Humenné presilovku nevyužilo a do konca zápasu už nedalo žiaden gól.
Naopak, opraty zápasu prebrali hostia a s pribúdajúcimi minútami začalo byť jasné, že s takouto hrou sa Humenčanom vyhrať nepodarí. Mužstvo akoby prišlo o energiu. kreatívne akcie, ktoré v predchádzajúcom zápase zdobili domácich proti priamočiaro hrajúcej Žiline, boli zrazu preč. Celý štadión bol zrazu nervóznejší. Cez prerušenie hry sa čoraz častejšie ozýval dídžej. Fanúšikov museli občas prebudiť hosťujúci fanúšikovia, ktorí radi využívali každú príležitosť ozvať sa.
Keď v predĺžení Humenné inkasovalo gól na 1:2, na štadióne zavládlo beznádejné ticho. Mnohí sa hneď postavili a začali odchádzať. Drvivá väčšina ľudí sa však postavila a v stoji vytlieskala humenských hokejistov. Bola to krásna domáca bodka za vynikajúcou sezónou.
Samozrejme, Humenné ešte cestuje do Žiliny na posledný zápas série. Jeden môj známy, ktorý sa trafil do všetkých výsledkov vo finálovej sérii povedal, že možno sa mu tam bude hrať ľahšie ako doma, pretože teraz bude pod tlakom domáca Žilina. Bodaj by mal pravdu a Humenčania zakončili svoju cestu z druhej ligy, kde hrali ešte v sezóne 2019/2020 po tom, čo pôvodný klub MHK Humenné skrachoval, do historického postupu do extraligy.
No aj keby sa to nepodarilo, za všetkých východniarov by som sa chcel poďakovať všetkým ľuďom, ktorí nám pripravili nezabudnuteľné športové momenty počas posledných dvoch mesiacov. Všetkým, ktorí ukázali, že aj malé mestá s malými rozpočtami môžu potešiť svojich fanúšikov. Humenčanom aj za to, že sa neulakomili a deťom ponechali aj vo finálovej sérii vstup na štadión zadarmo. Bolo to veľmi sympatické gesto.