Konflikt Tuckera Carlsona s americkou oligarchiou

Fox News si na Slovensku pozrieť nevieme, relácie Tuckera Carlsona bolo možné vidieť len ako niekoľkominútové úryvky na YouTube alebo na portáli televízie. Napriek tomu tu riešime Fox aj Tuckera. Už to o čomsi dôležitom vypovedá. Pre liberálov je to symbol „dezinformácií,“ pre konzervatívcov nejasná nádej kdesi v zaoceánskej hmle. Aj to len preto, že vidíme jej dôsledky, že proti progresívnej mediálnej hegemónii sa dá bojovať. Keby v Amerike nebol Fox, republikáni by nemali šancu držať sa voči demokratom v takej kondícii ako teraz. A Trump by zrejme nemal takú šancu postaviť sa Bushovcom, neokonom a straníckej klike v roku 2016.

CNN, ktorá sa na Slovensku sledovať dá (aj keď ide o trochu iné vydanie, ako je americká CNN), a jej televízne sestry totiž politikou manipulujú takým spôsobom, že kandidát ako Trump by zrejme nemal šancu. Kľúč sa učíme už aj u nás: urobíte debatu, kde je jeden expert, ktorý robí kampane pre liberálneho kandidáta, druhým hosťom je novinár, ktorý si s „expertom“ dôverne tyká a tretím je označený pseudokonzervatívec, ktorý zo všetkého najviac kritizuje republikánskeho kandidáta. Výsledok je tak pod kontrolou, dialóg sa môže začať. Volať by sa to malo demokratúra, pretože ide o kontrolu ľudu.

Fox tento mediálny matrix rozbíjal.

Robil to dvoma spôsobmi. Tým, čo robí CNN či MSNBC, ale naruby, teda že si do relácií volal iba jednu stranu – republikánov. Tento model pestuje aj poľská a maďarská štátna televízia a zjavne je úspešný. V Amerike to pred rokmi bola doména neokonov, mali jednu z pozeraných relácií Fox and Friends, kde komentovali Ameriku a celý svet. Dnes už, pravda, neokonzervatívci ako Bret Stephens moralizujú nad Trumpom aj Carlsonom. V posledných rokoch takéto stranícke programy robil napríklad moderátor Sean Hannity, ale aj mnohí ďalší. Niečo z toho sa dá u nás počúvať ako podcast.

Hannityho relácie sú plné energie pre rozhodnutých voličov. Ale inak je to, samozrejme, nuda. Rovnako ako tá zo CNN.

Ak však dnes počúvate, že Tucker Carlson bol nejaký Trumpov užitočný idiot (pozri včerajšia Markíza), nie je to pravda. Tým sú – prepytujem – Hannity a niektorí ďalší. Tí o svojich koňoch nepochybujú a práve oni najviac kŕmili predstavy o „ukradnutých voľbách“, keď v roku 2020 prehral Trump.

Tucker Carlson bol iný prípad.

Trumpa nemal pôvodne rád, oponoval mu pred zvolením aj potom, keď bol na vrchole moci – tvrdo ho kritizoval, keď sa zdalo, že by Trump mohol spadnúť do pasce každého amerického prezidenta a začať vojnu (vtedy proti Iránu). Kritizoval aj jeho personálnu politiku, keď sa dokázal zastať jeho obetí.

Carlsonova línia bola iná. Nebol lojálny k menu alebo funkcii, ale k témam, ktoré Ameriku trápia a ktoré politici často opomínajú. Jeho relácie boli vlastne dlhými komentármi, niekedy vytiahol mnoho neznámych aj známejších ľudí, ktorým dal priestor hovoriť, uviesť to, čo inde nezaznelo. Reláciu mal každý pracovný deň, obrovské tempo a obrovský kus práce. Jedným z nedávnych vrcholov bolo, keď ukázal iný pohľad na udalosti zo 6. januára 2021 na Kapitole, ktoré zďaleka nevyzerali tak, ako to uniformne predstierali všetky médiá, politici a vyšetrovací výbor na pôde Kongresu. Za zverejnenie tých záberov ho kritizovali ešte aj republikáni. Ale pre Ameriku to bol uzdravujúci šok.

Carlsonova najväčšia prednosť bola, že vedel upozorniť na dvojaký meter, či už išlo o kritiku Trumpa alebo nejakú inú tému. Keď sa riešili Trumpove deti a ich maniere, on poukázal na problémy Bidenovho syna, ktoré boli väčšie. Keď sa riešilo fungovanie Trumpovej kampane, on si všimol kampaň Hillary Clintonovej a opäť to bolo horšie, ako u Trumpa. Nerobil to ako reakciu, robil to vtedy, keď to bola téma. Často z toho práve on tému urobil. Protest pred a v budove Kapitolu nespochybňoval, dával len veci na pravú mieru. Použil na to zábery z kamier a provokácii čelil vlastnou provokáciou: tých demonštrantov, ktorí mali údajne ohroziť americkú demokraciu, nazval „turistami“.

Tá skratka bola menšia, ako keď liberálne televízie nazývali násilné demonštrácie BLM „mierovými pochodmi“. Pri nich totiž horeli domy, ničili sa autá, útočilo sa na policajtov, prudko narástla kriminalita. V televíziách sa o tom však mlčalo. Fox to ukazoval, Carlson dopodrobna rozoberal…

Carlsonove programy mali závažný dopad. Zápas proti Trumpovi nebolo možné prezentovať ako vojnu dobra proti zlu, pretože to zrazu nesedelo. A minimálne polovica Ameriky to vedela.

Ešte silnejší bol Carlson inde.

Ako prvý povedal, že Volodymyr Zelenskyj nie je žiadny hrdina, pretože to by sa musel správať inak k Ukrajincom, najmä k tým s ruským materinským jazykom. A napríklad nepotláčať náboženskú slobodu. V otázke vojny bola Carlsonova línia de facto podobná s líniou Štandardu, nikdy nepovedal slovo na podporu alebo ospravedlnenie Ruska a vojny, ale Amerika sa tam podľa neho nemala nadmieru angažovať. My dodávame, že to platilo ešte viac pred vojnou, keď počnúc prezidentom Bushom mladším a končiac Trumpom sa stále pod vplyvom USA na samitoch NATO opakovalo, že Ukrajina sa má stať členom NATO (aj keď si to práve väčšina Ukrajincov neželala a keď k tomu mali vážne výhrady európski členovia Aliancie).

Tucker, ako mu familiárne hovoria jeho diváci, veľa riešil čínsky vírus, naháňanie Trumpa za „Russia collusion“, čo bolo konšpirovanie proti Trumpovi, kriminalitu, dúhové témy a tému rasy, zvlášť hnutia BLM a čierneho rasizmu, čo je jedno z najväčších tabu liberálnej Ameriky. Ukazoval reálny obrázok všade tam, kde ho progresívne televízie zostrihali pre potreby demokratúry.

Nevidel som všetky jeho relácie, zďaleka nedokážem posúdiť, či neurobil aj nejaké chyby, ale viackrát som si všimol, že kráčal po hrane. Najsilnejší bol v tom, že mal integritu a odvahu. Chyby a omyly iných komentátorov a moderátorov, ktorí sa pravidelne mýlili spolu s establišmentom, boli rádovo väčšie. Viedli k vojnám a ospravedlňovali ich, aj škody pre demokraciu boli väčšie. Toto obviňovanie je slepá cesta.

A teraz k tomu najdôležitejšiemu.

Jeden americký novinár, ktorý sa s Carlsonom pozná, mi raz povedal, že Tucker sa pred ním súkromne vyjadril, že žije s vedomím, že sa ho môže niekto pokúsiť zabiť. Nerobil zo seba kult, nehovoril o tom verejne, nikdy nezveličoval ani to, ako médiá pátrali po jeho adrese a on sa musel sťahovať a odvtedy žil v utajení. Ale v Maďarsku, kde sme sa krátko stretli, som videl, s akou ochrankou žije. Nedá sa to porovnať so žiadnym iným novinárom na svete. Nedá sa to porovnať ani s politikmi malých štátov. V jeho prípade to však nebol znak moci, ako obava z agresie a bezmocnosti voči nej.

U 999 z 1000 novinárov by to viedlo k autocenzúre, u neho nie.

Oficiálne zdôvodnenie po odchode z Foxu hovorilo, že ich „cesty sa rozišli“. O odchode Carlsona musel údajne rozhodnúť osobne majiteľ televízie Rupert Murdoch. Špekuluje sa o dôvodoch, zjavne to nejako súvisí s mimosúdnou dohodou vo výške vyše 700 miliónov eur za šírenie správ o falšovaní volieb v televízii Fox, aj keď to nebola pre Carlsona ťažisková téma (to riešil najmä Hannity). Špekuluje sa, že Murdoch chce televíziu Fox predať a nový majiteľ ju nechcel s Tuckerom. Špekuluje sa aj o ďalších veciach, ale oplatí sa počkať. Carlson určite začne skôr či neskôr o téme hovoriť.

Podstata je inde. Jeho odchod bol pre televíziu väčšou stratou ako mimosúdna dohoda s firmou, čo vyrába počítacie volebné stroje, hodnota Foxu klesla po odchode Tuckera o miliardu dolárov. Jeho odchod teda nie je novinárskou, ale politickou témou. Presahuje novinárčinu a jej fungovanie.

Carlsonove zverejnené esemesky nehrali dôležitú informačnú rolu, bola to klasická vražda charakteru, mali iba spochybniť jeho integritu pred divákmi, nepoznali sme predsa ani ich širší kontext, vedeli sme, že Tucker bol k Trumpovi kritický aj predtým. Ale už tie esemesky mali ukázať, že symbolom je Tucker, nielen Fox News.

Napokon, jeho relácie nepozerali masovo iba republikáni, ale aj demokrati.

Na Tuckerovi mi dlhodobo prekážala jedna vec. Stále bol akoby nahnevaný, mračil sa. A aj keď robil vtipy (nie vždy smiešne), kdesi nad tým bolo stále jeho zvraštené obočie. Bola to, samozrejme, herecká póza, čo potvrdzovali jeho vystúpenia medzi ľuďmi, kde bol veselý a usmiaty, pričom divák rozumel, čo tým sleduje a ten spravodlivý hnev k nemu prirodzene patril, ale aj tak.

Dnes tomu asi rozumieme o kúsok viac. Ak televízia vyhodí svojho najlepšieho komentátora, ktorý ani náhodou nie je zodpovedný za jej najväčšie chyby, čosi väčšie v Amerike nie je v poriadku. Dlhodobo sa predsa všetko v Spojených štátoch vysvetľovalo trhom, už dlhšie to tak nie je. Tucker je dôkaz.

Ale dá sa to povedať aj inak: Jeho vynútený odchod je politickou témou, ktorá presahuje novinárčinu, jeho politická hviezda preto práve prudko vzrástla. Tucker má hodnotu miliardy dolárov a v tejto chvíli je väčším symbolom ako Fox News.

Tucker napriek tomu musel skončiť. Zdá sa teda, že Amerika predstavuje vypuklý konflikt s vlastnou oligarchiou. Tucker v ňom zohrával nezastupiteľnú úlohu. Ale to dôležitejšie je, myslím, teraz len pred ním.

S napätím očakávam, ktorú cestu si vyberie.