Historicky rekordné zdražovanie je aj v Česku či na Slovensku, ale napríklad i vo Švajčiarsku. To sa však, naopak, s rastom cien o 2,9 percenta zaraďuje k najmenej inflačným ekonomikám. Aj tam sa zdržiava na ich pomery rekordne. Vrchol, ktorým bolo v alpskej krajine zvyšovanie cien o 3,5 percenta vlani v júni, je najvyššia inflácia za posledných tridsať rokov.
Pasca pevných úrokov
To, čo ére rekordnej inflácie predchádzalo, bola éra rekordne lacných peňazí. Tými ekonomiku zasypávali centrálne banky s úrokmi okolo nuly aj vlády, ktoré hromadili rekordné štátne dlhy. Väčšina krajín Európskej únie vrátane Nemecka a Francúzska má v porovnaní s výkonom svojej ekonomiky najvyššie zadlženie v histórii.
Konštelácia, keď sa požičiavalo vďaka nízkym úrokovým sadzbám veľmi lacno, viedla k tomu, že sa požičiavalo veľa. Dlžníci s najlepším ratingom vrátane napríklad nemeckej alebo švajčiarskej vlády si požičiavali dokonca so záporným úrokom. Mali nižšiu sadzbu, než o koľko sa zdražovalo. Prakticky to znamenalo, že veritelia platili dlžníkom za to, že im vôbec môžu požičať. Ekonomicky to bola absurdná situácia hnaná strachom, aby sa hospodárstvo náhodou nezaseklo v kríze a ľudia neprestali míňať. To by mohlo znamenať pád cien, ktorý by následne skončil vysokou nezamestnanosťou.
Rozmýšľanie o deflácii stále aj po generáciách ovplyvňujú spomienky na rozklad Weimarskej republiky a nástup Hitlera k moci. V pamäti zostávajú nemecké hyperinflácie s rastom cien o stovky percent v priebehu pár hodín. Tou poslednou ranou bola ale vo vtedajšom Nemecku práve deflácia.
Z istoty sa stalo vysoké riziko
Éra lacných peňazí za sebou zanechala dedičstvo dlhopisov s veľmi nízkymi úrokovými sadzbami. Istotou aj rizikom dlhopisu je, že na rozdiel od bankového úveru je na ňom pevný úrok počas celého obdobia dlhu. Vydáva sa s istým úrokom, ktorý dlžník každý rok tomu, kto mu požičal, ako fixnú sumu zaplatí. A na konci splatnosti zaplatí aj celú pôvodne požičanú čiastku. Keď si napríklad vláda požičia na desať rokov s úrokom dve percentá ročne, platia počas celého obdobia tie dve percentá výnosu. Až na konci vráti celú vypožičanú sumu.
Bola to doba, keď boli v našom geografickom priestore na hypotékach nízke úroky. Banky požičiavajú ľuďom na hypotékach z peňazí, ktoré u nich majú iní uložené na rôznych vkladoch. Aj banky si ale na hypotéky pre klientov často požičiavajú. Pretože v časoch stabilných cien sú schopné si na to požičať veľmi lacno. Vydávajú takzvané hypotekárne záložné listy. Banky tieto dlhopisy istia práve nehnuteľnosťami, ktoré majú v zástave od klientov, ktorí si ich kupujú na hypotéky. Záložné listy majú pevné sadzby.
Peňažné ústavy na ne sú schopné získať peniaze za veľmi nízky úrok. A keď dajú klientovi z jeho hypotéky úrok len mierne vyšší, je to veľmi výnosný obchod s veľmi nízkym úrokom. Záložné listy sa väčšinou vydávajú na päť a viac rokov. Taká dlhá je spravidla u klientov aj fixácia úrokov z hypoték. Je to jedna z veľmi málo rizikových investícií. Jej pôvab je navyše v tom, že sa z výnosu hypotekárnych dlhopisov neplatí daň. Preto hypotekárne záložné listy často nakupujú penzijné fondy, poisťovne alebo veľmi konzervatívne investičné fondy.
Dlhopisy vydávajú aj niektoré firmy, ktoré sú dostatočne dôveryhodné na to, aby si ich od nich investori kúpili. Dlhopisy sú pre firmy atraktívne v tom, že môžu na vopred danú dobu počítať s fixným úrokom. To je veľký rozdiel oproti bankovým úverom, kde sa úrok odvíja od toho, ako centrálna banka zdvíha alebo znižuje úrokové sadzby.
Dlhopisy s pevnými, vopred danými úrokmi sú istotou v istom čase cenovej stability, keď centrálne banky nič nenúti zdvíhať úrokové sadzby. To bola doba, ktorú Západ fakticky zažíval od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Vo vyhrotenej podobe od finančnej krízy 2008.
Keď sa ale začne zdražovať a centrálne banky na to musia reagovať zvyšovaním úrokov, končí éra lacných peňazí. A s nimi okamžite prudko klesá cena všetkých dlhopisov, ktoré v ére nízkych úrokov boli vydané a budú s tým nízkym úrokom platiť ešte niekoľko rokov. Je to prirodzené. Úroky sú celkovo naraz vyššie. A ten úplne rovnako spoľahlivý veriteľ, ktorý si v ére nulových úrokových sadzieb centrálnych bánk požičiaval napríklad za jedno percento, má zrazu úrok výrazne vyšší. Jeho súčasný dlhopis tak vynáša neporovnateľne menej ako ten, ktorý ponúkal ešte pred pár rokmi. Trhová cena toho starého s nízkym úrokom klesla.
Výstižne sa to dá ilustrovať na príklade českých štátnych dlhopisov so splatnosťou desať rokov. Pred tromi rokmi v apríli si vláda požičiavala za 1,307 percenta. O rok neskôr za 1,403 percenta. Vlani v apríli už za 1,86 percenta. Aktuálne je to 4,87 percenta. Úrok je teda skoro triapolkrát vyšší ako vtedy. Hodnota pôvodného dlhopisu, keby sa ho súčasný majiteľ potreboval zbaviť, klesla o desiatky percent. Je to prirodzené. Pôžička úplne rovnakému dlžníkovi teraz prináša triapolkrát vyšší úrok.
Úplným opakom sú, naopak, dlhopisy, ktoré nemajú úrok fixný, ale na niečo naviazaný, v Česku sú z predchádzajúcich rokov známe takzvané protiinflačné dlhopisy. Tie investorom zaručovali, že zarobia viac, než je aktuálna inflácia. Nech bude akokoľvek vysoká. Svojho času to bola jedna z mála investícií, ktoré dokázali ochrániť peniaze, keď sa začalo prudko zdržiavať. Bola to ale skôr exotická výnimka. Väčšina dlhopisov má fixný úrok. Tie vládne, firemné, ako aj hypotekárne.
Miliardy skrytých strát
Keď začnú prudko rásť ceny a zdvíhať sa úrokové sadzby, stávajú sa staré dlhopisy z čias nízkych úrokov stratovou investíciou. Presnejšie povedané, potenciálne stratovou. Je to podobné, ako keď klesne cena bytu, v ktorom žijete. Pokiaľ ho aktuálne nepotrebujete predať alebo použiť ako zástavu na pôžičku, je vám jedno, že jeho trhová cena je nižšia. Máte z obchodu s vaším domom alebo bytom potenciálnu stratu. Nezaujíma vás ale do chvíle, keď ten dom či byt budete musieť alebo chcieť predať. Potom sa zrazu strata stáva veľmi reálnou.
Rovnaké je to s dlhopismi. Väčšinu tých, ktoré vydala česká vláda, nakupujú domáce banky, poisťovne a dôchodkové fondy. V tejto chvíli v nich majú miliardové straty. Nikde ich neuvádzajú a ani podľa regulácie Českej národnej banky nemusia uvádzať. Majú ich totiž v kategórii na dlhodobé držanie až do konca ich splatnosti. Nie na predaj. V bankových výkazoch sú v kolónke hold to maturity (držanie do splatnosti), a preto nemusia ich aktuálnu trhovú cenu uvádzať. Sú to neviditeľné straty. A nikdy sa nestanú reálnymi, pokiaľ banka či fond skutočne dlhopis nebude potrebovať do jeho splatnosti predať.
Situácia sa mení, keď banka rýchlo potrebuje hotovosť, pretože si ju jej klienti chcú stiahnuť. Ako sme to videli v americkej Silicon Valley Bank, z ktorej v priebehu niekoľkých hodín klienti stiahli 40 miliárd dolárov. Banka musela pod tlakom predávať svoje aktíva, aby mohla klientov vyplatiť. A väčšinu svojich investícií mala práve v dlhopisoch. Finančný dom špecializovaný na technologické start-up firmy, do toho obdobia väčšine ľudí takmer neznámy, tým pritiahol pozornosť k časovanej bombe silne stratových dlhopisov.
Práve riziko veľkých strát zo starých dlhopisov s nízkymi úrokmi je jedným z tlakov na centrálne banky, aby ďalej nezdvíhali sadzby. Prirodzene, každé zvýšenie robí staré dlhopisy výrazne menej atraktívne v porovnaní s novými a zvyšuje skryté straty. Preto treba brať s rezervou vyjadrenie ekonómov pracujúcich priamo pre banky alebo penzijné fondy a všetky ďalšie inštitúcie, ktoré majú veľa dlhopisov. Keď hovoria, že úroky už netreba zdvíhať, vedia, prečo to tvrdia. Sú v priamom strete záujmov. Viac ako inde tu platí stará pravda, že sa treba vždy pozerať nielen na to, čo kto hovorí, ale aj rozumieť tomu, prečo to hovorí.
Centrálne banky vedia, že zvyšovanie sadzieb, ktoré krotia infláciu, má tento vedľajší efekt. Veľmi dobre si to uvedomuje predovšetkým americký Fed. Ten drží teraz úroky v pásme 4,75 percenta až 5 percent. Pri inflácii na úrovni piatich percent. Prevedené do našich pomerov: keby šla Česká národná banka proti inflácii rovnako razantne ako tá americká, pri súčasnom zdražovaní o 15 percent by musela mať rovnako vysoké aj sadzby. So siedmimi percentami nie sú ani polovičné.
Američania si na rozdiel od Českej národnej banky veľmi dobre uvedomujú, že inflácia je tým najväčším problémom. Keby boli ceny stabilné, problém so stratami zo starých dlhopisov by neexistoval. Je to popri prepade životnej úrovne a hodnoty úspor ďalší prípad, aká ničivá je inflácia. A ako každý deň, keď sa nečinnosťou toleruje, krajinu poškodzuje. Na inflácii zarába jediná skupina. Dlžníci, ktorým zmazáva ich dlhy. Rovnakým tempom, ako ostatným likviduje príjmy a úspory.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.