1. Liga prosebníkov
Politika vie byť občas kruto ironická. Vidieť to aj na „veľkom projekte“, ktorý slávnostne ohlásil premiér Heger. V strane Demokrati sa hrali na záchranárov menších strán. Ich gravitačná sila mala prekresliť politickú mapu a rásť do ligy favoritov na volebného víťaza.
Mediálne roztlieskavanie avizovalo potenciál kdesi pri 20-tich percentách. Ako kedysi pri záchranárovi Kiskovi.
Nakoniec je všetko naopak. Heger a jeho dúhovo-progresívni druhovia s logom „demokrati“ sa pozerajú na malú kôpku troch percent. A dumajú, kto by ich zachránil. Aby mohli ďalej slúžiť.
Ich misia sa mení zo záchranárskej na parazitickú. Hľadajú hostiteľa, ktorý by ich vyviezol do parlamentu. Trochu pripomínajú nomádov z potulnej OKS, ktorí sa týmto nie veľmi atraktívnym spôsobom živia desaťročia.
Keďže Demokrati sú umelý produkt, na svojej záchrane nepracujú sami. Výdatne im pomáhajú agentúry a médiá. Považujú to za dôležité. Lebo „demokrati“ sú niečo ako liga poslušných. Vzorne vykonávajú atlantické zadania – a majú ich vykonávať aj ďalej. Po voľbách. A ak nemajú voličov, treba to zariadiť inak.
Napríklad obetovaním a prevýchovou KDH.
Tak vyzerá úloha, na ktorej sa pracuje. Začalo sa to manipulatívnym prieskumom, ktorý si objednala Markíza. Vyšlo z neho, že spojenie Demokratov a KDH by obom stranám prinieslo v súčte viac voličov. Vraj. Otázka, ako by dopadlo prirodzenejšie spojenie Demokratov a Progresívneho Slovenska, v prieskume chýbala. Nebola súčasťou zadania.
Pokračovalo to „volebným modelom“ pre Denník N. Modelári na rozdiel od všetkých ostatných prieskumov hlásajú, že KDH je hlboko pod piatimi percentami.
Nakoniec sa k roztlieskavaniu progresívnych médií a tlakom na spájanie dúhových demokratov s KDH pripojil aj denník Postoj.
Asi netreba opakovať, že toto volanie po obetovaní KDH je mimoriadne zvrátené. Je predsa nevkusné, aby progresívne zafarbené figúry zo strany Demokrati okupovali kandidátku kresťanských demokratov. Miroslav Kollár či Rastislav Káčer považujú transrodovú politiku a LGBTI agendu za principiálnu. Avizujú, že pri nej neznesú kompromisy.
Pre konzervatívne strany by zas mala byť takáto politika celkom neprijateľná. Poslaním konzervatívcov je predsa bojovať proti transrodovým experimentom a chrániť staré hodnoty – rodinu, národ, vieru, prirodzenú identitu detí.
Zadanie nasťahovať progresívne zafarbené postavy na kandidátku KDH by sa dalo vykonať len v prípade, že KDH by sa vzdalo. Obetovalo. Odzbrojilo. A prevychovalo na obraz druhej strany. Teda: stalo by sa zbytočným alebo rovno škodlivým.
Z pohľadu KDH je misia zachraňovať „demokratov“ (maskovaných progresívcov) samovražedná.
Z pohľadu progresívnych „demokratov“ je zas táto taktika podvodná. Zbierať konzervatívne hlasy a zapriahnuť ich do služby síl, ktoré konzervatívcom vyhlásili vojnu, by bol volebný a politický podvod.
Dobrou správou je, že KDH – aspoň zatiaľ – tlakom a „dobrým radám“ odoláva. Vyhlásilo, že s „demokratmi“ sa nechystá spájať, lebo o nich nevie, či sú liberálni, konzervatívni alebo progresívni. Chce ísť do volieb samostatne a s konzervatívnou politikou.
Presne toto je cesta, ktorá je poctivá a perspektívna. Po tom, čo progresívci pritvrdili, vyhlásili konzervatívcom vojnu a urobili zo Zámockej ulice a Teplárne medzinárodné pútnické miesto, by mali mobilizovať sily aj strany ako KDH.
Jednoducho, buď sa konzervatívne strany vrátia ku koreňom, podstate a úlohe, ktorú majú v rodnom liste, alebo vyschnú.
A otázka, s kým sa budú a s kým sa nebudú hrať, potom ostane celkom bezpredmetná.
2. Sulíkova komédia
Ďalšou stranou, ktorá náhle mení hru, aj keď s inými motívmi, je Sulíkova SaS. Richard Sulík sa po sneme SaS zahral na silného lídra, ktorý má ambíciu vyhrať voľby.
Pri strane, ktorá zhodila tri vlády, z toho tretiu nechtiac a s krkolomným vysvetlením, a aktuálne bojuje o prežitie, to pôsobí komicky. A zároveň mierne trápne.
Zvyšovanie rýchlosti v SaS asi nepovedie k volebnému víťazstvu. O niečo pravdepodobnejšie je to, že iba vyletí zo zákruty.
Foto: Sulík/FB
Na silácke pózy totiž potrebujete jednu podstatnú vec. Silu. A tá Sulíka opustila. Aj preto, že SaS po fúzii s Kolíkovou prestala vystupovať kriticky a triezvo – a stala sa z nej ďalšia strana prikrčených hujerov.
Keď niekto, kto na to nemá, príliš napína svaly, vedie to spravidla k dvom možným scenárom. Tým prvým je starý známy princíp bubliny, teda rozpor medzi prepálenými očakávaniami a skromným výsledkom. Videli sme to pri Procházkovej Sieti či Kiskovej strane Za ľudí. Kto sa rozcvičuje do roly premiéra, musí vyhrať voľby. Všetko ostatné sa potom vníma ako výprask. Zlyhanie. Aj sedem alebo osem percent v takom prípade pôsobí depresívne (hoci iné strany pri takých číslach otvárajú šampanské).
Druhým možným scenárom je, že silácka póza je príliš absurdná na to, aby jej niekto veril. Alebo aby ju vôbec zaregistroval. V takom prípade tu nemáme prehnané očakávania, ale len prehnané reči „lídra“, pri ktorých pôsobí úsmevne. A s kontraproduktívnym výsledkom. Naparovanie menším hráčom skôr uberá ako pridáva potenciálne hlasy.
Sulík sa zjavne spolieha na prvý scenár – teda na to, že SaS bude vo voľbách zaostávať za očakávaniami, no dostane sa so slušným ziskom do parlamentu. Môže byť za tým jednak nový šéf kampane SaS Marek Prchal, ktorý nešetrí sebavedomím a tlačí SaS do extraligy. A môže byť za tým aj Sulíkov pragmatizmus. Sulík avizuje, že je volebným lídrom posledný raz. Potrebuje len neprepadnúť. A potom s pocitom dobre ukončenej kariéry zamávať klobúkom.
Problém je len v tom, že unavená a vybitá SaS má dnes bližšie k druhej možnosti. Teda k tomu, že bude so svojimi víťaznými ambíciami tak trochu na smiech. A reálne bude bojovať iba o to, či prežije volebný deň s malým alebo veľkým monoklom.
3. Cenzori oslavujú. Už opäť
Nakoniec sa stalo to, čo americký konzervatívny komentátor Tucker Carlson avizoval už dlhšie. Zrušili ho. Fox News sa s ním rozlúčila, hoci patril k najlepším a najobľúbenejším novinárom v Spojených štátoch.
Dôvod: Tucker Carlson vybočoval z hlavného prúdu. Navyše, dokázal rozbíjať manipulácie a skreslené obrazy, ktoré šírili progresívne médiá.
Je zarážajúce, že Carlson robil presne to, čo má robiť novinár – a doplatil na to. Bol kritický. Odvážny. Išiel po krku tým, ktorí držali moc a zneužívali ju na manipulácie a osekávanie slobody spoločnosti.
Kritizoval klamstvá vlády počas pandemických a očkovacích kampaní, upozorňoval na zavádzanie Pfizeru, na dvojaký meter pri násilnostiach Black Lives Matter (ktoré väčšina médií prehliadala alebo podporovala). Odmietol na povel „vypnúť“ Trumpa, ktorý hovoril o manipulácii volieb.
Jednoducho, Carlson mal veľa nepriateľov. Tak to má byť, ak sa novinár nebojí. Mal nepriateľov v politike, v korporáciách, v bezpečnostných službách.
A nakoniec mal veľa nepriateľov aj tam, kde by očakával skôr podporu – v radoch väčšiny novinárov. Nenávideli ho, lebo denne vo svojich reláciách dokazoval, že obraz sveta, ktorý vyrábajú, je falošný, kampaňový, hlúpy.
Foto: Skidmore/wikimedia
„Majitelia pravdy“ a cenzori, ktorí kontrolujú médiá a sociálne siete, roky naliehali na to, aby ľudia ako Carlson v televízii skončili. Doba sa totiž zásadne zmenila. Pluralita názorov a sloboda slova vyšli z módy. Nahrádza ich uniformita. Jednofarebnosť poháňaná záujmami globálnej oligarchie...
Kto z mediálnej spartakiády vybočuje, patrí na okraj.
Carlson vo Fox News skončil po tom, čo televíziu zažalovali dodávatelia volebných systémov, ktorí pracujú pre vládu. Žiadali miliardy. Za to, že Fox a Carlson neposlúchli výzvy na vypnutie Trumpa. A komentovali jeho obvinenia z manipulácií pri softvérovom sčítavaní volebných hlasov. Hlavne tých, čo prišli poštou a za noc otočili pôvodne ohlásený náskok Trumpa.
Fox News neurobila to, čo mala – podržať svojich ľudí v konflikte s mocou. Carlson v televízii skončil.
Novodobí zväzáci, ktorí pracujú na jednofarebnom mediálnom svete zapriahnutom v službe režimu zdolali ďalšiu prekážku. Odpratali z cesty novinára, ktorý im nastavoval zrkadlo.
Ich úspech však nemôže byť úplný a dlhodobý. Už to nejde. Žijeme v 21. storočí, v ére internetu, sociálnych sietí a v spoločnosti, ktorá si zvykla na slobodu.
Časť ľudí sa v každom režime nechá zmanipulovať – a iná časť zas taká krotká a ohybná nie je.
Dúfajme, že o Tuckerovi Carlsonovi ešte budeme počuť.
4. Sleepy Joe
Prehľad zakončíme správou z kategórie kuriozít. 80-ročný Joe Biden oznámil, že o dva roky bude opakovane kandidovať na prezidenta.
Milé.
Určite nezaškodí pripomenúť, že Bidena volali Sleepy Joe už v kampani 2020. Bol unavený, podriemkával, sprevádzali ho asistenti a opatrovateľky, občasne sa strácal v krivke časopriestoru. No zakaždým sa objavil späť.
A objaviť sa chce aj v roku 2024 v amerických prezidentských voľbách.
Táto správa je určite povzbudzujúca pre bojovníkov proti starnutiu. Je pekné uveriť predstave, že v jednom z najnáročnejších úradov by mohol obstáť aj 86-ročný muž (toľko by mal Biden v roku 2028).
O niečo menej povzbudzujúca je táto správa pre amerických demokratov. Vypovedá o nich, že vyhoreli. Mali a stále majú problém s mladými lídrami. Hoci sa profilujú ako progresívna strana pre mladších voličov.
Personálna mizéria v radoch vládnej strany ukazuje, ako veľmi sa za posledné desaťročia zmenil základný politický rámec. Nie tak dávno americká politika dokázala spoľahlivo produkovať mnoho výrazných a silných osobností. A bolo to dobré. V kapitalistickom systéme, kde má oligarchia sklony zneužívať finančnú moc, sú dôležité protiváhy v politike. Ak sú finančná a politická moc aspoň v základnej rovnováhe, spoločnosť môže prosperovať. Ak balans padne, pôvodne demokratický režim sa pozvoľna mení na oligarchický. Pravidlá potom nediktuje spoločnosť a jej zástupcovia vo vláde a parlamente, ale úzka skupina dravcov.
Práve toto sa javí ako jedno z ochorení, ktorým dnes trpí západný systém. Finančná moc (kapitál) s náskokom predbehla politickú moc (strany a zástupcov spoločnosti). V istom zmysle to priznal aj zakladateľ Davosu Klaus Schwab. Súkromné korporácie už podľa neho majú na to, aby určovali nielen trendy, ale aj pravidlá hry. Politici sú slabí a prispôsobia sa.
Mimochodom, amerických demokratov môžeme upodozrievať, že Joea Bidena si v úrade obľúbili práve pre jeho pokročilý vek a slabšiu orientáciu v čase a priestore. Demokratická strana už roky nemá nijaké atraktívne politické ciele ani celospoločenský program (ak nerátame jej lásku k LGBTI hnutiu a drogám). Vyčíta sa jej, že len zastupuje záujmy oligarchie.
A vysúva dopredu figuríny, ktoré v tom nebudú prekážať.