Zmocňuje sa ma sentimentalita, keď hovorím v tejto sále. Naposledy som tu bol vo februári 1990 ako člen delegácie prezidenta Václava Havla, keď prvýkrát ako prezident navštívil Maďarsko.
Ďakujem Vám za pozvanie na túto konferenciu na pamiatku Miklósa Duraya. Veľmi rád sa zúčastňujem konferencie na pamiatku môjho nebohého priateľa. Ak by som chcel byť dôsledný, mal by som tento príspevok povedať po latinsky. V uhorskom parlamente, najmä pokiaľ zasadal v Bratislave, hovorilo sa po latinsky. Ale priznávam, že by som mal s latinčinou problémy. Problémy budú mať teraz prekladatelia, pretože pre slovo Uhorsko nie je v maďarčine ekvivalent, ale oni to určite dokážu preložiť alebo vysvetliť.
S menom Miklósa Duraya som sa prvýkrát stretol v roku 1983, keď Miklósa zavreli pre obranu maďarských škôl na Slovensku. Vtedy sme niekoľkí slovenskí disidenti napísali predsedovi slovenskej vlády Petrovi Colotkovi listy požadujúce prepustenie Miklósa Duraya. Miklósa prepustili, keď v americkom Kongrese viacerí kongresmani podpísali rezolúciu protestujúcu proti jeho zatknutiu. Potom sme sa opakovane stretávali buď na jeho pracovisku v podniku Doprastav, alebo u nich v byte na Jaskovom rade v Bratislave. Asi tak v roku 1987 bola snaha podpísať – pod záštitou Charty ´77 – spoločné vyhlásenie maďarských a slovenských disidentov na Slovensku. Po viacerých stretnutiach text napísal Milan Šimečka, starý otec dnešného slovenského europoslanca a predsedu strany Progresívne Slovensko Michala Šimečku. Miklós Duray, s naším vedomím, poslal text na akési odsúhlasenie do Budapešti a po vyjadrení Budapešti sa maďarskí disidenti na Slovensku rozhodli text nepodpísať. Spolupráca maďarských a slovenských disidentov na Slovensku však pokračovala. Mimochodom, keď som bol v roku 1989 vo väzení ja, moja manželka dostala list s vyjadrením solidarity od výboru maďarskej inteligencie na Slovensku. Miklóš Duray bol vtedy na dlhšom študijnom pobyte v Spojených štátoch a z toho dôvodu nezohrával aktívnu úlohu v aktuálnych udalostiach v Československu, keď padal komunizmus. Potom bol viac rokov poslancom slovenského parlamentu a predsedom strany Egyutteles – Spolužitie.
Neskôr Miklós viac rokov pôsobil v Maďarsku, ale – ako sa ukázalo – na záver života sa vrátil do Bratislavy. Jeho vlasťou bolo celé Uhorsko, Panónia, nie iba potrianonské Maďarsko. V posledných rokoch som s ním komunikoval, keď som bol poverený zabezpečiť maďarského zástupcu na zhromaždení vo Viedni na výročie porážky Turkov pri Viedni v roku 1683 a na Pochode za rodinu vo Viedni.
