Posledný Uhor

Zmocňuje sa ma sentimentalita, keď hovorím v tejto sále. Naposledy som tu bol vo februári 1990 ako člen delegácie prezidenta Václava Havla, keď prvýkrát ako prezident navštívil Maďarsko.

Ďakujem Vám za pozvanie na túto konferenciu na pamiatku Miklósa Duraya. Veľmi rád sa zúčastňujem konferencie na pamiatku môjho nebohého priateľa. Ak by som chcel byť dôsledný, mal by som tento príspevok povedať po latinsky. V uhorskom parlamente, najmä pokiaľ zasadal v Bratislave, hovorilo sa po latinsky. Ale priznávam, že by som mal s latinčinou problémy. Problémy budú mať teraz prekladatelia, pretože pre slovo Uhorsko nie je v maďarčine ekvivalent, ale oni to určite dokážu preložiť alebo vysvetliť.

S menom Miklósa Duraya som sa prvýkrát stretol v roku 1983, keď Miklósa zavreli pre obranu maďarských škôl na Slovensku. Vtedy sme niekoľkí slovenskí disidenti napísali predsedovi slovenskej vlády Petrovi Colotkovi listy požadujúce prepustenie Miklósa Duraya. Miklósa prepustili, keď v americkom Kongrese viacerí kongresmani podpísali rezolúciu protestujúcu proti jeho zatknutiu. Potom sme sa opakovane stretávali buď na jeho pracovisku v podniku Doprastav, alebo u nich v byte na Jaskovom rade v Bratislave. Asi tak v roku 1987 bola snaha podpísať – pod záštitou Charty ´77 – spoločné vyhlásenie maďarských a slovenských disidentov na Slovensku. Po viacerých stretnutiach text napísal Milan Šimečka, starý otec dnešného slovenského europoslanca a predsedu strany Progresívne Slovensko Michala Šimečku. Miklós Duray, s naším vedomím, poslal text na akési odsúhlasenie do Budapešti a po vyjadrení Budapešti sa maďarskí disidenti na Slovensku rozhodli text nepodpísať. Spolupráca maďarských a slovenských disidentov na Slovensku však pokračovala. Mimochodom, keď som bol v roku 1989 vo väzení ja, moja manželka dostala list s vyjadrením solidarity od výboru maďarskej inteligencie na Slovensku. Miklóš Duray bol vtedy na dlhšom študijnom pobyte v Spojených štátoch a z toho dôvodu nezohrával aktívnu úlohu v aktuálnych udalostiach v Československu, keď padal komunizmus. Potom bol viac rokov poslancom slovenského parlamentu a predsedom strany Egyutteles – Spolužitie.

Neskôr Miklós viac rokov pôsobil v Maďarsku, ale – ako sa ukázalo – na záver života sa vrátil do Bratislavy. Jeho vlasťou bolo celé Uhorsko, Panónia, nie iba potrianonské Maďarsko. V posledných rokoch som s ním komunikoval, keď som bol poverený zabezpečiť maďarského zástupcu na zhromaždení vo Viedni na výročie porážky Turkov pri Viedni v roku 1683 a na Pochode za rodinu vo Viedni.

Už tieto dve podujatia signalizujú, že geopolitický rámec presadzovania národných záujmov sa tak rozšíril, až sa kvalitatívne zmenil. Pribudnutie európskej úrovne má vplyv aj na argumentáciu. Argumentácia musí zohľadňovať európske kritériá, teda aspoň spoločne uznávané, pretože  od toho závisí jej sila. Uzatváranie sa národa len do svojich individuálnych záujmov je takmer odsúdené na neúspech.

Zároveň musíme čeliť novým výzvam. Momentálne pretláčanie genderovej ideológie a LGBTI agendy, akokoľvek nám nevyhovuje, je skôr druhoradé. Samotný princíp národa je pre veľké sily na Západe neprijateľný. Proti nášmu chápaniu etnického národa stojí americký, ale aj francúzsky princíp politického národa. Kto sa stane americkým alebo francúzskym občanom, je Američanom alebo Francúzom. Národná kultúra ustupuje globálnej kultúre hollywoodskych filmov a anglosaskej populárnej hudby. Pravda, na Beatles nedám dopustiť. Ale silu národa táto kultúra neupevňuje. S ľútosťou pozorujeme, ako oslavovaná francúzska kultúra ustupuje kultúre imigrantov a Francúzi sa začínajú pohybovať vo vlastnej krajine so strachom. Anglosaská hrdosť na vlastnú krajinu vydrží, ak svet nebude spočívať na jednom mocenskom – anglosaskom – póle, ale na viacerých? Polmiliardová Európska únia sa so súčasnou liberálnou ideológiou nestane svetovou superveľmocou.

Silu Európy predstavujú jej národy, či sa opierajú o svoje právo, čiže politické národy alebo o svoj etnos, čiže etnické národy. Národy, ktoré majú za sebou protikladné spolužitie, množstvo vojen a v dejinách často protikladné historické ciele, ale zároveň spojivo nazývané európskou civilizáciou. Skutočnou výzvou pre Európu a jej národy je spojiť sa do celku schopného odolávať nástrahám súčasného sveta. Celé desaťročia bola heslom pre také spojenie dnešná Európska únia a ako heslo ešte celkom nezanikla. Ako vazal Spojených štátov však stráca svoju príťažlivú silu.

Ako východisko pre návrat na vzostupnú dráhu vidím dve heslá. Návrat k princípu subsidiarity, ktorý už Európska únia prijala a dokonca zakotvila v Lisabonskej zmluve. Vrchol Únie nemá riešiť otázky, ktoré sa môžu riešiť nižšie. Otázky národnej kultúry majú riešiť členské národy a štáty. Druhé heslo nazvem Šanghajské komuniké. Komuniké podpísali na záver návštevy amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne v roku 1972 a stoja za ním americký prezident a čínsky vtedajší vodca Mao Ce-tung. Hlavy popredného západného štátu a komunistického štátu. V komuniké otvorene pomenovali otázky, ktoré ich delia aj otázky, ktoré ich spájajú. Otázok, ktoré ich delili, bolo viac, ale otázky, ktoré ich spájali, boli silnejšie. Zvíťazili silnejšie otázky.

Pokúsim sa uplatniť tieto princípy na spolužitie Slovákov a Maďarov. Otázok, ktoré nás delia, je veľa. Ale ak by sme vytvorili v strednej Európe alianciu, ktorá by sa navzájom podporovala, vytvorili by sme väčšiu silu, než je súhrn Slovákov a Maďarov. Budapešti by sa ľahšie odporovalo Bruselu a po zmene vlády možno aj Bratislave. Ako metódu vidím oddelenie podstatných vecí od nepodstatných. V Maďarsku aj na Slovensku budú ešte dlho skupiny, ktoré budú pripomínať politické chyby minulosti. Nechať im ich pripomienky, ale spolupracovať v mene prítomnosti a budúcnosti. Slovenskí turisti v Maďarsku sa pozastavujú, že vo viacerých dedinách a mestách vidia pomníky s hranicami starého Uhorska, zahrnujúce celé Slovensko. Podstata nášho spojenectva by nemala spočívať v zakazovaní takých pomníkov maďarskou vládou, ale v spoločnom postupe Budapešti a Bratislavy proti globálnej politike ohrozujúcej naše spoločné záujmy. Voči súčasnej slovenskej vláde mám mnoho výhrad, ale oceňujem, že sa nepripojila k žalobe proti Maďarsku, ktorú organizuje Brusel. Za našimi hranicami sa stupňujú problémy, ktoré sú oveľa vážnejšie než naše vzájomné rozpory.

Na záver dovoľte, aby som sa vrátil k našim spoločným dejinám. Valentín Balaša – Balassi Bálint bol básnik a vojak v 16. storočí. Písal básne v maďarčine, slovenčine a v turečtine. Padol pri pokuse oslobodiť Ostrihom od Turkov v roku 1594. Pochovaný je v kostole v obci Hybe pod Vysokými Tatrami. Jeho báseň In laudem confiniorum na záver znie:

           Ó, strážcovia hraníc

           Každý z vás vlasť chráni

           Vaše šíky bohaté!

           Na tom šírom svete

           Takých nenájdete –

           A či lepších poznáte?

           Ako stromom plody

           Nech im dá Boh dobrý

           Šťastia v poli košate.

Ďakujem za pozornosť.

Odznelo ako prejav na konferencii na pamiatku Miklósa Duraya v Budapešti,  v budove maďarského parlamentu, 20. apríla 2023.