Následné udalosti svedčia skôr o tej druhej alternatíve. Menej zainteresovanému pozorovateľovi ľahko napadne otázka: A aký je v tom vlastne rozdiel? Veď tak pravoslávni, ako aj gréckokatolíci majú (takmer) rovnaké chrámy, ikony, bohoslužby, duchovnosť... Áno, ale je tu jeden zásadný rozdiel: Gréckokatolíci sa nachádzajú v cirkevnej jednote s rímskym biskupom, pápežom. A toto je podstatnou súčasťou ich identity, na ktorú sa sústredil zákerný útok komunistického režimu tzv. Akciou P.
Slabina sa ukázala ako silná stránka
Je všeobecne známe, že komunistom ležala v žalúdku Katolícka cirkev ako taká. Podľa odskúšaných scenárov na Ukrajine (1946, 1949) a v Rumunsku (1948) sa pustila aj do gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Útok sa teda najskôr sústredil na domnelé „miesto najmenšieho odporu.“ Štyri dni po fiasku tzv. Malého soboru (zhromaždenia) vo Vyšných Ružbachoch zinscenovali komunisti 28. apríla 1950 tzv. Prešovský sobor. Gréckokatolícki duchovní a ich veriaci boli na ňom vyhlásení za súčasť pravoslávnej cirkvi a Užhorodská únia, ako inštitucionálny začiatok gréckokatolíckej cirkvi v našom priestore, bola po 304 rokoch zrušená.
Jej sídelný biskup Pavel Peter Gojdič bol odsúdený v zinscenovanom procese na doživotné väzenie, v ktorom zomrel 17. júla 1960. Jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko strávil vo väzení trinásť rokov a ďalších päť rokov bol internovaný v Oseku v Čechách. Oboch neskôr cirkev vyhlásila za blahoslavených ako mučeníkov jednoty. Gréckokatolícka cirkev mala byť tým slabším článkom nielen pre menší počet veriacich oproti rímskokatolíckej cirkvi. Komunisti považovali za slabé miesto najmä ženatých kňazov a ich rodiny,prostredníctvom ktorých ich chceli ovládať a vydierať. Následné roky a desaťročia ukázali, že sa mýlili. Väčšina gréckokatolíckych kňazov a veriacich nesúhlasila s prestupom do pravoslávnej cirkvi a na východnom Slovensku vypukli nepokoje.
Štátna moc chcela preto oddeliť kňazov od svojich veriacich a v roku 1951 deportovala asi 100 gréckokatolíckych kňazov s ich rodinami do Čiech. Kľúčovou sa tu ukázala podpora, ktorú ženatým kňazom poskytovali ich manželky a rodiny. Zdanlivo slabé miesto sa tak odhalilo ako pevná opora mnohých duchovných v ťažkých podmienkach. Veriaci, ktorí zostali doma bez kňazov, prešli buď do rímskokatolíckej cirkvi, alebo sa počas 18 rokov trvania zákazu gréckokatolíckej cirkvi schádzali na modlitby sami, prípadne upevňovali svoju identitu len vo vlastných v rodinách.
Kto bol vlastne obeťou?
Gréckokatolícky kňaz a historik Doc. Peter Borza pre Štandard uviedol, že pri hodnotení daných udalostí by sme nemali upadnúť do nekritickej jednostrannosti. Podľa neho bola totiž prvou obeťou mocenských hier samotná pravoslávna cirkev.
Dôležitú úlohu pritom zohráva historický kontext, v ktorom už po atentáte na Reinharda Heidricha bol v roku 1942 popravený pravoslávny biskup Gorazd a pravoslávna cirkev bola v Protektoráte zakázaná. Treba tiež pripomenúť, že keď sa blížila Červená armáda, nie všetci pravoslávni tým boli nadšení. Z dedinky na východnom Slovensku – Ladomírovej, ktorá bola so svojou kníhtlačiarňou a knižnicou jedným z vtedajších centier pravoslávnej cirkvi, emigrovala tamojšia pravoslávna misia do Nemecka a neskôr do USA. Rovnako existujú dobové svedectvá o tom, že niektorí pravoslávni kňazi vyslovene protestovali proti tejto iniciatíve.
Následné dosadenie vedenia pravoslávnej cirkvi prebehlo vo výlučnej réžii Moskvy, a teda bolo jasným nástrojom na presadzovanie mocenských záujmov komunistického režimu. Doc. Borza ďalej varuje pred idealizáciou a pripomína, že ani medzi gréckokatolíckymi kňazmi neboli všetci hrdinovia. Je historickým faktom, že asi desiatka z nich aktívne spolupracovala s režimom na procese pravoslavizácie. Veľká väčšina však napriek ťažkému prenasledovaniu zostala verná svojej cirkvi. Túto skutočnosť použil emeritný gréckokatolícky arcibiskup Ján Babjak SJ ako príznačný názov pre osem dielov kníh životných príbehov gréckokatolíckych duchovných a ich rodín: Zostali verní.
Symfónia verzus „Poschodová teológia“
Otvorenou otázkou pre niektorých zostáva, prečo sa Ruská pravoslávna cirkev mohla stať takým účinným nástrojom komunistickej moci. Lepšiemu pochopeniu fungovania viacerých pravoslávnych cirkví byzantskej tradície pomáha koncept tzv. symfónie. Kým kresťanský Západ sa zhruba od 18. storočia pod vplyvom osvietenstva vyberá cestou oddelenia štátnej od cirkevnej moci, kresťanský Východ sa vyznačuje neustálym pokusom o symfóniu oboch oblastí. Tento princíp zásadným spôsobom preniká a ovplyvňuje aj duchovný život.
Veľmi zjednodušene môžeme na západ pozorovať tzv. Poschodovú teológiu, kde si človek prízemie všedného života môže rozšíriť o poschodie viery a náboženstva, ktoré však spravidla zostávajú oddelené. Východ však hovorí o neustálom prenikaní duchovna do každej oblasti života. Žiaľ, nedávna história, ale aj súčasnosť jasne potvrdzujú, ako sa obidve schémy dajú sfalšovať na dosiahnutie vlastných mocenských záujmov. Pokus o symfóniu sa nemôže vydariť, ak upravené kresťanstvo vydáva falošné tóny!