Na kostoly sa môžeme pozrieť rôznou optikou. Niekto v nich vidí miesto modlitby a kultu, iný zas pozoruhodné pamiatky minulých čias skrášlené umeleckými dielami, fotogenické klenoty v krajine, prípadne vníma budovy komplexnejšie. Sú aj ľudia, ktorí ich považujú za zbytočnosť a požierač peňazí pri nákladných rekonštrukciách a udržiavaní. Ak však patríte k ľuďom, ktorí hľadajú v živote aj chuť, nech sa páči. Dnes sa pozrieme na päť slovenských kostolov tak trochu netypicky a budeme hľadať zvláštnosti v ich príbehu.
1. Strážky – Kostol sv. Anny – hrajúce sa deti
Prvý výber nás zavedie na Spiš, pomyselný diamant na korune slovenských stredovekých pamiatok. V dedine Strážky, kde dlhšie žil a pôsobil slávny maliar Ladislav Medňanský, sa oproti kaštieľu nachádza menší neskorogotický Kostol sv. Anny z druhej polovice 15. storočia. Väčšina turistov ho obíde a spraví chybu.
V interiéri sa nachádzajú krásne fresky a oltáre zo začiatku 16. storočia, ktoré nám povedia veľa nielen o vtedajšom umení, ale aj o každodennom živote. Na hlavnom oltári sv. Anny, matky Panny Márie, sa nachádzajú aj scénky zo „života“ malého Ježiška s cennými reáliami z konca stredoveku.
Na bočných krídlach oltára sú zobrazení niektorí apoštoli ako malé deti, ktoré sa hrajú, prípadne sa prišli pozrieť na Ježiška. Svätý Ján sa ešte len učil chodiť pomocou trojkolesového vozíka, ktorý tlačil pred sebou. Svätý Júda Tadeáš zasa jazdil na drevenom koni a ťahal vozík, v ktorom sedel svätý Šimon Peter. Jakub mladší, Ježišov príbuzný, mu niečo dáva, možno jablko alebo loptu na hranie.
Nestáva sa často, aby si malé deti a ich bežný život našli miesto v sakrálnom umení. Aj vďaka týmto detailom môžeme spokojne odložiť do poznámok pod čiarou zvláštnu ideu niektorých historikov, že detstvo neexistovalo a v stredoveku chápali deti ako malých dospelých. Tu vidíme, že deti sa hrali a dospelí im pre ich hry vytvárali hračky (konskú hlavu na palici, vozík), prípadne venovali svoj čas, aby im pomohli so začiatkami chodenia. Deti im za to stáli a ešte aj vyhodili peniaze na maliara, ktorý to mal zachytiť.
2. Ludrová – Kút – Kostol Všetkých svätých – kostol obesenca
Prenesieme sa na malebný Liptov na druhú stranu Tatier, kde v kultúrnej krajine je zasadený malý ranogotický kostol zo začiatku 13. storočia. Z vyvýšeniny medzi poľami dozerá na svoju starú farnosť. Dnes už patrí múzeu, ale vďaka viacerým rekonštrukciám a reštaurovaniu je čo obdivovať.
Kostol je opradený mnohými legendami o templároch, hrobe ich majstra, poklade, tajnej chodbe vedúcej do blízkeho templárskeho kláštora a doslova až mágiou vďaka svojim oknám a svitu slnka či mesiaca na jednotlivé fresky. Ľudová tvorivosť asi vždy potrebovala tajomno, dáke zlato, hrob, konšpiráciu. Aby toho nebolo málo, niektorí vidia v čiernej postave Bafometa, ktorého vraj elitní bojovníci mali uctievať. V stredoveku sa povesť nebezpečných bojovníkov rozhodli zničiť fámami, aby potom mohli ísť pred súd, lebo na boj s nimi chýbala odvaha. Historici doteraz nemohli potvrdiť ani jednu templársku ustanovizeň na Slovensku, lebo v prameňoch o nich nič nie je. V Uhorsku pôsobili len na juhu a sever patril johanitom a nemeckým rytierom.
Kostol však krášli unikátna fresková výzdoba. Fresky vznikli v dvoch fázach. Na úplnom začiatku 15. storočia vznikol prvý cyklus s italsko-byzantskými vplyvmi. O približne 20 až 30 rokov neskôr vznikol druhý cyklus výjavov z Ježišovho života, v ktorom už je vplyv západného umenia. Medzi 34 výjavmi z Ježišovho života je aj slovenský unikát, Judáš obesený na strome s pripásaným mešcom, s ktorým sa nevedel rozlúčiť ani vo chvíli smrti. Symbolicky vedľa tohto výjavu je okno, ktorým preniká svetlo. Judáš vedľa zdroja svetla, ale v tme na suchom strome bez života.
3. Kraskovo – Kostol sv. Ladislava – keď bol maliar z toho jeleň
Tentoraz zamierime na juh do Kraskova. Dedina leží v Malohonte, ktorý spolu so susedným Gemerom tvoria snáď druhé najlepšie miesto pre výlety za stredovekom. Prvé miesto Spiša zachraňujú Levoča, hrad a Spišská kapitula. Pokiaľ však ide o kostoly a ich výzdobu, bez preháňania môžeme zaradiť tento zabudnutý kút Slovenska na prvé miesto.
V Kraskove evanjelici užívajú starší katolícky kostol z prvej polovice 14. storočia. V druhej polovici toho storočia tam prišiel italský maliar, ktorý vytvoril jednu z najpôsobivejších freskových výzdob na Slovensku a potom zmizol. Nič viac sa nám po ňom nezachovalo. Fresky sú to parádne a dosť mu krivdím nadpisom.
Na severnej stene lode namaľoval Ladislavskú legendu a dostal za úlohu namaľovať aj Klaňanie troch kráľov. Všetko zvládol bravúrne. Objednávateľ si však vyžiadal aj ťavy k trom kráľom a náš maliar bol z toho jeleň. Ťavy asi nevidel a ani opis objednávateľa mu veľmi nepomohol. Možno mu povedal, že sú to také kone s výbežkami na chrbte. A možno mu meškala výplata alebo mu miestni išli na nervy, tak si z nich spravil žart. Alebo svoju prácu poňal seriózne a skutočne sa snažil. Nakoniec však namaľoval akýchsi koňo-ježov a je možné, že sa mu smiali už vtedy. Možno preto zmizol z Horného Uhorska a už sa tu neukázal. Veď posúďte sami.
4. Chrenovec – Brusno – Kostol sv. Michala – bábätko na veži
Vyberieme sa na Hornú Nitru, kde ešte po druhej svetovej vojne stál kostol zo 14. storočia. V roku 1947 však vyhorel a ako pri viacerých starých kostoloch, zachovali z neho len svätyňa a veža. Poškodenú loď zbúrali a postavili nový kostol, ktorý má inú orientáciu a z gotickej svätyne sa stala bočná kaplnka.
Na veži je však jedna zaujímavá socha. Malé bábätko, ktoré sa díva dole s roztiahnutými rukami. Je vo výške 14 metrov. Podľa starej legendy matka so šesťtýždňovým bábätkom prišla pracovať na stavbu veže a, žiaľ, bábätko spadlo z výšky 14 metrov z lešenia na kopu kameňov. Zázrakom však prežilo a miestny kňaz nechal jeden kameň opracovať do podoby akoby padajúceho bábätka a vsadiť do veže, aby si ľudia navždy zapamätali tento zázrak. Dodajme, že v tých časoch bolo bežné, že ženy začali rodiť pri práci a doma si trochu oddýchli len počas šestonedelia. Potom ich čakala tvrdá práca.
5. Bratislava – Kaplnka sv. Jána Krstiteľa – johaniti na Dunaji
Rytierske rády, no najmä elitné križiacke rytierske rády, priťahujú pozornosť už pár storočí. Ľudia ani veľmi nevedia, ale je dosť pravdepodobné, že krátky čas pôsobili aj v Bratislave, najmä v rokoch bezprostredne po hroznom tatárskom vpáde a na území mesta mali svoju kaplnku.
Belo IV. v roku 1247 uzavrel zmluvu s predstaveným johanitov, že v prípade tatárskeho útoku mu pošle 60 vojakov do vojska. Okrem nich mal poslať 50 vojakov na stráženie piatich pohraničných hradov popri Dunaji a medzi nimi bola aj Bratislava. Podľa dohody prišlo 10 johanitov do nášho hlavného mesta a posilnilo posádku Bratislavského hradu. Vždy vo vojenských dejinách platilo, že zopár elitných vojakov mohlo rozhodnúť o osude bitky. Tipujem, že hradná posádka sa im potešila.
Čo však vieme o johanitoch v Bratislave? Veľa toho nie je a všetky informácie sú tak trochu nepriame svedectvá. Z písomných prameňov vieme len o existencii Kaplnky sv. Jána Krstiteľa, ktorý bol patrónom johanitov. Netušíme ani, kde stála, a je otázne, či ju niekedy archeológovia objavia. Nevieme o ich rádovom dome, ale musel byť v blízkosti kaplnky. Najlogickejšie miesta sú hradný kopec, blízko dunajského brodu, v blízkosti prístavu alebo popri ceste vedúcej na hrad či do mesta. Ešte vieme, že kaplnku postavili predkovia Abraháma prezývaného Rufus (znamená červený). Johaniti zvykli na vojenské výpravy najať do svojho vojska šľachticov, ktorí boli voľnejšie prepojení s rádom. Zvyčajne ich nazývali havran (podľa čierneho rádového plášťa) alebo červený (ruber, rufus), lebo johanitov tiež prezývali červení rytieri. Podľa tejto analógie boli predkovia Abraháma naverbovaní rytieri a postavili základňu pre malú posádku johanitov.
