Dieťaťu treba nájsť knihu, ktorá ho zaujme. Vtedy ani nevníma, že číta, vraví spisovateľka Futová

Poďme na úvod k vám a vašej vášni písať pre deti. Študovali ste žurnalistiku, no nerozhodli ste sa pre investigatívu, spravodajstvo ani publicistiku, začali ste tvoriť pre najmenšie bytosti. Úprimne a bez klišé ma zaujíma prečo.

Pravdou je, že som s povolaním spisovateľky nerátala a ani som s tým nekalkulovala. Mala som veľký sen napísať raz knižku, ktorá by reálne vyšla. Študovať novinárstvo som išla, lebo som veľmi rada písala, no v škole som zistila, že táto forma tvorenia nie je tá, ktorá ma baví. Spoznala som samú seba. Nerada chodím za cudzími ľuďmi, a keď je človek novinár, musí takých oslovovať, stretávať sa s nimi a tiež vedieť, ako sa k nim dostať. Na základe týchto vecí som pochopila, že by som nebola dobrá novinárka. Ich keď vraj vyhodia dverami, vrátia sa oknom. Keby vyhodili mňa, už by som sa v živote nevrátila ani do toho mesta.

Prečo ste potom štúdium neukončili?

Priznám sa, že som zo školy aj chcela odísť, ale boli časy, keď prestúpiť nebolo až také jednoduché. Vedela som, že novinárčinu dokončím, ale venovať sa jej nebudem. Stále som túžila písať, ale nevedela som, čo a ako budem písať.

Aj sa to podarilo. Váš prvý príbeh vraj vznikol počas materskej dovolenky. Stretávam sa s matkami, ktoré nevedia, kde im ,,hlava stojí“. Vy ste začali tvoriť knihu. Bola iná doba, alebo je to len o tom – kde je vôľa, tam je cesta?

Na materskej dovolenke s prvou dcérou mi to ani nenapadlo. Ona bola naozaj bábätko, ktoré si vyžadovalo pozornosť, totiž, skoro vôbec nespala. Keď mi dnes nejaká mamička povie, že má nespavé dieťa, úprimne ju ľutujem, pretože viem, aké je to náročné. Keď sa mi mal narodiť syn, bola som na to psychicky opäť pripravená, ale narodilo sa mi dieťa, ktoré spalo presne podľa knižky. Bola som hotová z toho, že niečo také existuje. Takto priestor vznikol. Kým Maroš oddychoval, začala som písať, akurát, že som chcela písať pre dospelých. To bola moja veľká vízia. Že napíšem bestseller, budem slávna a bohatá. Asi som pozerala veľa amerických filmov.

Z akého dôvodu ste nakoniec zakotvili pri písaní pre deti?

Neprišiel nápad pre dospelých, ale žiadny. Keď som uvažovala, čo napísať, napadali mi samé klišé. Spomenula som si, že som ako malá čítala detské knižky, a tak, ak by som vymyslela niečo pre deti, bolo by to fajn.

Verejne ste viackrát hovorili o vašej obľúbenej detskej knihe Malá bosorka od Otfrieda Preusslera. Inšpirovala vás?

Áno, je moja obľúbená. Dodnes si pamätám, ako ma svet "čarodejníctva“ očaril. Vtedy toho na trhu nebolo až tak veľa, pretože na Slovensku ešte nebol Harry Potter. Opäť som si povedala, že ak by som vymyslela niečo detské, kde by sa ešte aj čarovalo, to by bol úlet.

A prišlo to. Kopla vás literárna múza.

Presne tak, dostala som nápad na príbeh prvej knižky Naša mama je bosorka.

Teraz ich už máte na konte mnoho. Aj besied pre deti a ocenení. Nedá sa spomenúť všetko, chcem sa však dotknúť knihy Nejdem a basta!, ktorá v roku 2013 získala ocenenie Najkrajšia detská kniha. Rozpráva príbeh prváčky Evky, ktorej lavica zo začiatku vôbec nevoňala. Nástup do škôl sa blíži aj pre reálnych budúcich prvákov. Ako ich motivovať, nech nemusíme počúvať, že nikde nejdú a basta?

To absolútne neviem, ale všimla som si trend odkladania začiatku školskej dochádzky. Myslím, že je dobré, keď rodičia počúvajú potreby svojho dieťaťa a to, či už je alebo nie je zrelé. Existuje aj druhá stránka veci, keď rodičia dieťa do školy nedajú napriek tomu, že zrelé je, čo je škoda. Zažila som situáciu, že sa rodičia doslova urazili, keď im psychologička povedala o nezrelosti ich potomka a o tom, že ak by ho do školy dali, trápili by sa celý prvý stupeň. Na druhej strane chápem tých, ktorí nechcú počuť, že ich ratolesť ešte niečo nerobí dobre, ale opäť si treba uvedomiť, že každý predškolák je iný. Keď psychológ povie, že ešte nie je vyzretý, nie je to žiadna dráma. Aj moje deti boli vždy pozadu za inými, čo sa týka vzrastu, hmotnosti a zručností. Povedala som si, že ich nebudem porovnávať s cudzími, pretože by som sa veľmi trápila. Tak som neporovnávala a vyrástli z nich veľmi šikovní dospelí ľudia.

Aj keď nie ste psychologička, s deťmi sa stretávate veľmi často ako detská spisovateľka. Čo vnímate zo svojej pozície ako "brzdu“ pri ich rozvoji?

Internet. Veľmi ma mrzí, koľko veľa času majú maličké deti v rukách techniku. Chápem rodičov, ktorí si potrebujú raz za čas oddýchnuť a dajú ratolesti mobil, lebo by som to teraz robila asi aj ja, keby som mala malé deti, ale nechápem, ak ich nechajú pri tablete a telefóne hodiny, pretože je to priveľa aj na dospelého človeka.  

Obmedzený "skríning“ predstavuje vo veľkej miere aj čas strávený v škole. Môžu u detí práve knihy formovať lepšie sústredenie a zvýšenú mieru disciplíny?

Nie som psychológ, neviem to posúdiť z odborného hľadiska, ale myslím si, že určite áno. Keď dieťa číta a zaujme ho dej knihy, ani nepríde na to, že robí niečo dôležité. O tom je celé čítanie. Ani ja sa do tejto činnosti nenútim, robím to preto, lebo zbožňujem príbehy a chcem vedieť, aký bude ich záver. Okrem toho si deti čítaním neuveriteľne rozvíjajú fantáziu.

Štúdie agentúry National Endowment for the Arts v USA ukazujú, že čítanie pre potešenie znižuje stres, naopak, zvyšuje empatiu, zlepšuje výsledky testov študentov, spomaľuje nástup demencie a robí nás aktívnejšími a uvedomelejšími občanmi. Zabúdame na tieto skutočnosti alebo len "nemáme čas“, keďže sa nám napriek tomu do čítania všeobecne viac nechce?

Keď sa rozprávam s deťmi, priznajú sa, že nečítajú a zvyčajne je dôvodom, že to hodnotia ako namáhavú činnosť.

Aká je vtedy vaša reakcia?

Odporúčam im aspoň zvukové knižky. Čítať sa dá aj ušami, aj keď to nie je úplne ono. Napriek tomu, že nechcem pri deťoch mentorovať, stále im vysvetlím, že sa práve vďaka čítaniu naučia gramatiku, pretože si vizuálne zapamätajú, ako vyzerá slovo. Neviem, či ma poslúchnu a prídu k zvukovým knižkám, pretože aj tam je potreba sústredenia a počúvania.

Sústrediť sa len na počúvanie nie je pre detský mozog ešte náročnejšia činnosť na pozornosť?

Je to náročnejšie, ale potom sa deti nemôžu vyhovárať na to, že nečítajú preto, lebo sa im pletú písmenká. Problém dnešnej doby je ten, že sú mladí veľmi zaťažovaní. Vnímam aj zvýšený nárast problémov dys- porúch. Je ich čoraz viac a je to zložité aj pre nich samotných.

Predstavme si vzorku detí, ktoré nemajú vyslovene nechuť k čítaniu, len ich je potrebné možno viac motivovať. Pomôže nakúpiť množstvo kníh, alebo je efektívnejšie skôr komunikovať o ich atraktivite?

Je hlúposť im rozprávať, prečo je kniha dobrá, že sú v nej vedomosti a podobne. To by nepresvedčilo ani mňa, aby som čítala. Dieťaťu treba nájsť hlavne niečo knižné, čo by ho zaujalo. Najviac funguje rodičovský vzor a spoločné čítanie. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí si nedajú s čítaním deťom ani len námahu, a to ma mrzí. Mám psíkov, s ktorými robím ľahšiu formu kanisterapie, chodím s nimi do tábora pre deti s dyslexiou. Naučili ma tam, ako čítať so psíkmi a ako takýmto deťom pomáhať. Aj to je spôsob. Domáci maznáčik je pre deti veľmi dobrá motivácia.

Ako presne to myslíte?

Že dieťa číta nahlas napríklad mačke alebo svojmu psíkovi, ktorí len ležia a počúvajú. To funguje veľmi dobre.

Môžu byť rovnakou motiváciou aj plyšové zvieratká a hračky?

Samozrejme.

Keď dieťa prirodzene rastie s knižným prostredím, má väčší potenciál vytvoriť si k nim vzťah, ale keď sme už spomínali večerné čítanie, vtedy treba možno ešte viac motivovať samotných rodičov.

To je pravda. Keď bola moja dcéra malá, povedala, že neznáša čítanie. Bola som úplne hotová, pretože som knihomoľka, dokonca knihy píšem. U nej som pochopila, že bolo len potrebné nájsť knižku, ktorá ju vtiahla do deja do takej miery, že čítať chcela, pretože túžila po opätovnom silnom zážitku. Pamätám si aj, keď mi deti povedali, že už nechcú, aby som im čítala, lebo si chcú čítať sami. Syn mal počas druhého stupňa a strednej školy čitateľskú pauzu, no pod stromček som mu napriek tomu stále kupovala knižky. Teraz, keď je dospelý, vidí, aké je dobré, keď má človek vždy niečo rozčítané a napríklad cestuje.

V akom veku mladí najčastejšie opúšťajú knihy? Pozorujete istý "opakujúci sa“ trend?

Mám pocit, že na prvom stupni je to rovnaké. Čítajú aj dievčatá, aj chlapci, keď sú knihomoli. Druhý stupeň a príchod puberty je však obdobie, a to si pamätám aj z knižnice, keď je čitateľov v tomto veku menej. Do knižnice zrazu neprichádzajú ani "čitateľské“ deti, ktoré ju predtým boli naučené navštevovať.

Kde vidíte okrem samotného dospievania koreň problému?

Učitelia na druhom stupni už nevenujú knižniciam veľkú pozornosť. Predpokladám, že nemajú čas pri tom objeme učiva, ktoré musia zvládnuť. Je to však na škodu, pretože knižnice vedia robiť programy aj pre druhostupniarov a je tam šanca, že sa decká k čítaniu opäť vrátia. Ja osobne, keď mám besedu s druhým stupňom, som v miernom strese.

Prečo?

Pretože neviem, čo ma čaká. Už sa mi stalo, že so mnou na besede nepreriekol nikto ani slovo. Deti boli ticho, pretože boli práve vo vekovom období, v ktorom sa hanbili čokoľvek pýtať, aj keď boli zvedaví. Zažila som aj, naopak, príjemnú besedu s ôsmakmi, na ktorú ma pozvali oni sami, a všetko nachystali. Pani učiteľka bola len prostredník medzi nimi a mnou. Pripravili si otázky, pýtali sa, beseda trvala dve hodiny a nechceli ma z nej pustiť. Bolo to niečo úžasné. Vidím, že to všetko závisí aj od toho, ako so žiakmi pracujú samotní učitelia.

Príbeh dospievania odhaľujete aj v jednom zo svojich titulov Zmätené dvojičky zo slepej uličky. Ide o život brata a sestry a zaujímavú konfrontáciu chlapčensko-dievčenského pohľadu na problematiku dospievania aj školských a rodinných situácií. Viete si predstaviť, že dnes adolescenti v období svojho zrenia siahnu po vašej knihe? Predsa len, dnes mládež dospieva iným a akýmsi zrýchleným spôsobom ako pred niekoľkými rokmi.

Už nie, aj mne príde, že v tomto období je tá kniha už zastaralá. Keď dnes píšem pre menšie deti a prvý stupeň, uvedomujem si, že musím nabehnúť na "novú dobu“. V mojich knihách má napríklad veľmi málo hrdinov mobil, a to je už bežná súčasť. Tým, že už nemám deti v tomto veku, je to pre mňa ťažké, preto pozerám po iných mladých a po tom, ako narábajú s telefónom. Vidím, ako četujú, sú síce s ľuďmi, ale píšu si s ďalšími. To sa mi popravde nepáči. Keď som s niekým osobne, buď telefón nedvihnem vôbec, alebo, ak áno, poviem, že mám návštevu a momentálne nebudem telefonovať. Myslím si, že človek, s ktorým sme osobne, by mal mať prednosť.

Spomíname tu detstvo mnohých duší, ale čo to vaše? V knihe Hľadám lepšiu mamu hlavná postava odvážne hodnotí život dospelého. Toto dielo vraj vychádza z vašej vlastnej skúsenosti. Prezradíte nám viac?

Rozprávam o tom všade na besedách, takže deti, ktoré ma zažili, vedia. Knižku som vymyslela na základe spomienky na vlastný odchod z domu, keď som bola naozaj veľmi malá, pretože som bola dobré, ale na druhej strane aj papuľnaté dieťa. Dodnes mám problém s autoritami a ten som mala, aj keď som bola malá. Poslúchala som len vtedy, keď som sa bála.

Takže čo bolo príčinou vášho odchodu z domu?

Pohádala som sa s mamou. Povedala som jej, že nebudem bývať s takou mamou, čo na mňa kričí. Povedala mi "choď“, tak som išla.

Koľko ste mali rokov?

Neviem, bola som malá, asi päť alebo šesť.

V tomto prípade naberá váš odchod trochu menej vážny rozmer, ale pokračujte.

Do kufra som si zbalila jedno jediné tričko. Práve podľa toho spätne premýšľam, že som musela byť veľmi malý štopeľ, keďže som sa tak hlúpo zbalila. Odišla som o poschodie vyššie k mojej tete, ona tam totiž bývala. Zazvonila som, otvorila mi dvere. Povedala som jej, že tu budem bývať a ju skoro vystrelo vo dverách. Namiesto toho, aby sa tešila mojej prítomnosti ma sfúkla, prečo kričím na mamu a nakázala mi ospravedlniť sa jej. Nemala som plán B, tak som sa vrátila domov.

Musel to byť pre vás silný emočný zážitok, keď ste si ho zapamätali až do dospelosti a stal sa dokonca vaším knižným námetom.

Mne sa to inak stáva, že sa mi občas v hlave vynorí nejaká spomienka a potom sa jej chytím. Podozrievam mozog, aj keď je to tak asi u každého, že si pamätá všetko, ale nie všetko odkryje.

Je to jediná kniha, ktorej obsah ste postavili na vlastnej skúsenosti?

Nie, potom je tu napríklad kniha Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche, tá je pokračovaním knihy Hľadám lepšiu mamu. Ďalej napríklad Štyri kosti pre Flipra, ktorá je celá o mne a mojom psíkovi. Nasledujúca publikácia Lebo musím je o synovi, ten si vypýtal príbeh o ňom. Dcéra mi, naopak, zakázala, aby bola námetom kníh, a to som prijala. Povedala mi, že bude trápne, keď o nej bude čítať celé Slovensko.

Keď chcete také knihy napísať, musíte mať vraj splnené tri podmienky. Jednou z nich je chuť tvoriť. Prezradíte našim čitateľom, ktoré sú ďalšie?

Okrem chuti sú to čas a nápad.

A keď sa stane, že máte nápad, ale nemáte chuť, čo potom?

Tak nepíšem a tvorím iba v hlave. Keď sa už vyberiem upratovať, vtedy viem, že sa mi do písania nechce už naozaj. Upratovanie je totiž u mňa na poslednom mieste v rebríčku domácich prác.

Takže musí byť všetko v symbióze?

Áno, no keď "píšem hlavou“ a neskôr sa dokopem aj k reálnej práci napísať rozpracovaný príbeh do počítača, ide to rýchlo, pretože už mám vymyslený dej.

Nemáte strach, že zabudnete námet pre novú potenciálnu knihu, keď ho nosíte len v hlave?

Mám, aj občas zabudnem. Používam mnemotechnické pomôcky. To sa mi stáva hlavne večer, keď zaspávam a už sa mi nechce vstať z postele, pretože keď sa preberiem, nebudem môcť opäť zaspať. Vtedy si poviem, že ten nápad je o tom a o tom a zajtra mi stačí, keď si spomeniem na "to“ a celé mi to docvakne.

A docvakne?

Celý deň potom rozmýšľam, že som si mala spomenúť na "to“, ale prečo? Potom to však naskočí.

Od písania ste si museli dať chtiac-nechtiac na čas voľno, ak sa môžem dotknúť citlivej témy. Bojovali ste s rakovinou.

Obdobie môjho ochorenia bolo jedno z najkrajších v mojom živote, čo znie veľmi paradoxne. Rakovinu som si doslova vypýtala, pretože som už bola v kolotoči. Stále ma bolela hlava, bola som neustále vyčerpaná, ale nevedela som, ako mám z neho vyskočiť tak, aby ma iní ospravedlnili. Dnes už viem, že je hlúposť pozerať v takýchto situáciách na druhých. Je to totálne moja vec.

Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli vašu diagnózu?

Prvé, čo mi napadlo, bolo hurá – budem mať dlhú maródku. Vôbec mi nenapadlo, že môžem umrieť. Maródovala som rok, ktorý som si totálne užila. Vtedy som napríklad vôbec nečítala, aj keď som sa tešila na to, koľko kníh si "odškrtnem“. Figu borovú! Nechcelo sa mi, a ani písať.

Počas tohto obdobia ste v spolupráci s Dobrým anjelom vydali knihu O Bezvláske, ktorá má povzbudiť deti bojujúce s rakovinou. Išlo vám to ľahko, keďže ste písali perom vlastnej skúsenosti?

V tom období som riešila situáciu, že nebudem mať vlasy. Všetci mi to opatrne oznamovali a ja som sa tešila, pretože to bol dobrý námet (smiech). Na prvej chemoterapii mi sestrička povedala, aby som rátala s tým, že mi vlasy vypadnú do dvoch týždňov. Naučila som sa mnoho spôsobov, ako si môžem zaviazať turban na hlave, užívala som si, že nemusím používať žiadne šampóny. Vyslovene som v tom šantila. Vtedy som si však aj uvedomila, že to celé beriem na veľmi ľahkú váhu a docvaklo mi, že to ženy asi zväčša neznášajú veľmi dobre. Predstavila som si dievčatá v puberte a to, ako veľmi zle to musia prežívať v tomto veku napríklad ony. Tak ma kopla múza. Bezvlásku som napísala za jednu noc, bola to bleskovka.

O knihe ste mali jasnú predstavu.

Áno, mala som predstavu, že keď ju napíšem, pôjdem taká holohlavá na onkológiu a budem ju čítať deťom, aby z rakoviny a vypadávania vlasov nemali obavy. Oslovila som Ľudku Kolesárovú z Dobrého anjela, povedala som jej môj plán a jej sa to veľmi zapáčilo, rozhodli sa, že knihu vydajú.

Splnila sa vám túžba čítať chorým deťom v prostredí nemocnice?

Stalo sa mi, že som mala čítanie v Košiciach, ktorého sa jedna slečna pacientka nezúčastnila. Povedali mi, že veľmi nevychádza z izby, pretože je dosť traumatizovaná tým, že nemá vlasy a cíti sa škaredá. Keď som dočítala, opýtala som sa sestričiek, či môžem ísť za ňou. Slečna to odsúhlasila. Porozprávali sme sa, naučila som ju hrať hru proti nude. Bola som paf, keď mi o pár dní napísali, že dievčina, ktorá nechodila ani na stretnutie so zdravotnými klaunmi, začala po našom stretnutí vychádzať z izby. Toto bol pre mňa významný moment. Mala som z toho veľkú radosť.

Ste človek, ktorý si týmto celým procesom liečby prešiel, na čitateľa to pôsobí omnoho uveriteľnejšie a priamejšie.

Áno, ale ja som rakovinu brala na ľahkú váhu. Tak, že je to moja kamarátka, nie nepriateľ. Potrebovala som si oddýchnuť, tak som si oddýchla. Keď som sa vrátila naspäť do práce, prišla som na to, že už nechcem takto makať, že život nie je len o tom chodiť do práce, namotať sa do milión projektov, potom nestíhať, nespať preto, lebo nestíhate a dookola.

To je to, čo vás choroba naučila?

Je. Rozhodla som sa, že sa chcem venovať len veciam, ktoré ma bavia. Samozrejme, raz za čas príde niečo, čo nechcem urobiť, ale naučila som sa, že to urobím rýchlo, nech to mám z krku a opäť využívam svoj voľný priestor.

Prognózy rakoviny nie sú vždy len o "čase oddychu“. Nad tým ste sa nikdy nezamýšľali?

Nie, pretože som si uvedomila, že keď zomriem, tak zomriem a príde už naozaj definitívny oddych od všetkého (smiech). Brala som to možno trochu sebecky. Rodina by sa s tým musela zmieriť, aj keby to pre ňu bolo boľavé, ale tak, každá rodina má niečo bolestné, čo sa udialo. A keby som nepísala ja, písal by niekto iný.

Je pekné vidieť, že človek žije s pocitom nahraditeľnosti, na druhej strane, museli ste byť veľmi vyčerpaná, keď ste to takto jednostranne prežívali.

Bola som. Naozaj to beriem tak, že som tu na zemi také zrnko piesku.

Ktoré je tu však dôležité okrem iného napríklad pre detských čitateľov. Cítite sa aj vy tak trochu ako večné dieťa?

Veľmi a stále. Z jednej besedy prišla z publika otázka, čo si o sebe myslím, a prvé, čo zo mňa vyletelo bolo, že som trdlo. Naozaj sa niekedy považujem za totálne zamotané a neisté trdlo. Rada sa zabávam, som občas rada lenivá, aj keď na to až tak nemám čas. Keď sa mi chce hlivieť, tak hliviem. Keď sa mi chce makať, tak makám.

Tak vám prajem, nech to dieťa vo vás vydrží čo najdlhšie.

Ďakujem vám.