Z histórie vieme o Veľkom sťahovaní národov – tak sa nazývajú udalosti v štvrtom až siedmom storočí v Rímskej ríši a na jej hraniciach. Bola to doba, keď klimatické zmeny spôsobili vysokú demografickú mobilitu, ktorá zanechala hlbokú stopu v dejinách.
Populácia Zeme vrátane Európy bola v tom čase relatívne malá. Počet ľudí, ktorí sa dali do pohybu, neohúri predstavivosť našich súčasníkov. Neskôr prebiehali a stále prebiehajú oveľa masívnejšie presuny a presídľovania ľudu, ale už ich nenazývame „veľkými“. No stále spôsobujú vážne následky a silné emócie, ktoré dokážu meniť osudy národov.
Chvála kolonializmu
Napríklad od začiatku 17. storočia do polovice 20. storočia až vyše 20 miliónov Britov opustilo svoje ostrovy, aby začali nový život niekde v zámorí. Niektorí emigrovali pre peniaze, iní z politických alebo náboženských dôvodov, otroci a deportovaní zločinci jednoducho nemali na výber. A to bola jedna z najmasovejších migrácií v histórii.
Britský historik Niall Ferguson v svojom známom diele Empire (2003) poznamenal, že vďaka tomu exodu sa zmenil svet: celé kontinenty sa pripojili ku kresťanským a európskym hodnotám a spôsobu života. Aj keď zďaleka nie každý Brit bol uvedomelý Kulturtrager, spolu šírili to, čo považovali za jedinú možnú formu civilizácie.
Túto myšlienku už oveľa skôr, a myslím, že ešte brilantnejšie, sformuloval Rudyard Kipling v slávnej básni Bremeno bieleho muža (The White Man's Burden, 1899), kde vykreslil kolonialistov ako služobníkov divokých domorodých kmeňov, nezištne sa venujúcim ich prosperite:
„Nes bremeno belocha,
a syna, čo choval,
pošli do miest divokých,
aby sa tam staral
o mrzuté kruté kmene,
čo sa dalo dobyť;
nech slúži napol deťom
či diablom, môže byť...“
Mnohí kritici odsúdili takéto prístupy ako nevhodné a dnes ich najčastejšie hodnotia ako úplne neslušné. Je však jasné, že k šíreniu západného civilizačného modelu po celom svete došlo okrem iného aj rozptylom európskeho obyvateľstva na iné kontinenty. Samozrejme, Spojené kráľovstvo nebolo jediným subjektom tohto procesu, aj iné krajiny mali zámorské kolónie.
Obdobu to malo aj v Sovietskom zväze: až do jeho rozpadu v roku 1991 vláda vysielala z centrálneho Ruska do Strednej Ázie a na Kaukaz, ako aj do v niektorých oblastí Ďalekého severu a východu množstvo technických a iných odborníkov, z ktorých väčšina tam zostávala natrvalo.
Vo všetkých podobných prípadoch išlo o konflikt úplne odlišných kultúr, ktorý môže viesť ako k ich vzájomnému obohateniu, tak aj ku konfliktu, ktorý končí vytesnením alebo potlačením jednej z kultúr (zvyčajne menej vyspelej).
Pokus o revanš?
Masívne sťahovanie obyvateľstva z Európy (vrátane európskej časti Ruska) do dobytých území sa skončilo v 20. storočí. Potom sa situácia otočila. Po kolapse koloniálneho systému sa najprv vrátila do vlasti veľká časť európskych presťahovalcov a ich potomkov.
Trochu neskoršie tým istým smerom – smerom na sever a západ – vyvieral potok migrantov z Ázie a Afriky. Utekali pred chaosom, ktorý vypukol v ich domovských krajinách po získaní nezávislosti, alebo jednoducho hľadali lepší život. Vyvrcholenie tohto trendu pozorujeme až dodnes.
Podobné procesy prebiehajú aj na americkom kontinente, kde sa USA pomerne neúspešne snažia zastaviť prílev migrantov z chudobných krajín Južnej Ameriky. Analogická situácia je aj na území bývalého Sovietskeho zväzu: početní domorodci zo Strednej Ázie a Kaukazu sa snažia dostať do veľkých miest Ruska, kde nielen sami lepšie zarábajú, ale podporujú aj príbuzných, ktorí zostali doma.
Objavila sa aj určitá ideológia, niekedy nazývaná „revanšistická“, zdôvodňujúca takýto typ migrácie. Podľa nej bohaté severské krajiny dlhujú chudobnému Juhu za storočia vykorisťovania jeho prírodných zdrojov a obyvateľstva. Nastal čas, aby splatili dlhy.
Určitá časť utečencov a presťahovalcov odchádza do európskych krajín, ako aj do USA, Kanady alebo Austrálie nie nato, aby sa tam učili, pracovali, zarábali a pripojili sa k západnej kultúre, ale aby poberali sociálne dávky a trávili svoj obvyklý život na náklady miestnych občanov. Je príznačné, že značná časť Európanov, vedených pocitom historickej viny, súhlasí s právom potomkov obetí útlaku na takéto správanie.
Ako máme hodnotiť tento jav? Ako pokus o revanš? Ako kolonizáciu kolonizátorov? Ako decivilizáciu, ak zoberieme európsky model ako absolútny referenčný bod? V literatúre môžeme vidieť všetky tieto odhady, ako aj ešte radikálnejšie, napríklad: migrácia bez adaptácie je okupáciou.
Podľa mňa je príliš skoro na konečné závery, pretože sme v počiatočných fázach procesu a ešte nie je jasné, kam nás to zavedie. Netreba však zabúdať, že počnúc spomínaným veľkým sťahovaním národov sa takéto pohyby nekončili ničím dobrým práve pre domáce obyvateľstvo.
Kontroverzný nápad
Nedávno známy ruský opozičný publicista Dmitrij Bykov použil vyššie uvedenú Fergusonovu myšlienku ako zdôvodnenie nečakaného a kontroverzného nápadu: že totiž aktuálna masívna ruská emigrácia plní v Európe civilizačnú misiu.
V rozsiahlom článku Bykov uviedol početné príklady, ako imigranti z Ruska v rôznych dobách ovplyvňovali západnú spoločnosť. A prichádza k zvláštnemu záveru, že súčasný režim zámerne vytláča z Ruska najvyspelejšiu časť obyvateľstva, čím vykonáva rusifikáciu, či dokonca kolonizáciu verejného priestoru v zahraničí.
Keby niečo podobné napísal nejaký fanatický ruský patriot, prozápadná inteligencia (ku ktorej práve Bykov patrí) by ho jednoducho zrovnala so zemou. Ale pre vlastencov sú všetci emigranti zradcovia a nikdy o nich nepovedia ani jedno pekné slovo. Bykova však nemožno zaradiť medzi zástancov „ruskej idey“ – je dôsledným kritikom režimu, úradmi klasifikovaným ako „zahraničný agent“.
Napokon, napísal aj mnoho satirických diel, aj tento článok by sa dal považovať za ďalší výsmech súčasného Ruska. No na to je tam priveľa vážnych argumentov a dôkazov uvedených bez akéhokoľvek humoru.
Preto si ten nápad zaslúži tiež seriózny prístup.
Susedské vzťahy
Zo života vieme. že vzťahy medzi susedmi môžu byť veľmi zložité. Treba poznamenať, že „západní“ Európania sa oveľa menej priaznivo pozerajú na pohyb svojich susedov – obyvateľov strednej a východnej Európy – smerom na západ, hoci tí si hľadajú najprv prácu a vzdelanie, a sociokultúrne sú im oveľa bližšie ako národy Ázie a Afriky.
Keď som svojho času rokoval s istým rakúskym politikom o návrhu kurzov na prípravu slovenských uchádzačov o rakúske vysoké školy, ten poznamenal: "Vítame, keď tu Slováci pracujú na stavbách alebo v sektore služieb. No ako špecialistov či manažérov ich nepotrebujeme." Konkurencia na pracovnom trhu zjavne desí obyvateľov Západu viac ako náklady na udržiavanie nepracujúcich migrantov.
Obavy európskych politikov z masovej migrácie z rozpadnutého Sovietskeho zväzu sa stali jednou z prekážok integrácie medzi novým Ruskom a EÚ. Voľnejšia výmena ľudí a myšlienok, ktorá vtedy vznikla, sa však ukázala ako užitočná pre obe strany.
Teraz ide o emigráciu Rusov, ktorí ušli a utekajú pred vojnou a tiež vinou vojny na Ukrajine. Možno to znie zvláštne, ale pridal by som k nim aj ukrajinských utečencov – je to ten istý jav, len z iného uhla pohľadu. Kultúrne sú si takí blízki, že ich rozdiely sú pre západné publikum takmer nerozoznateľné. Z politického hľadiska sa tiež príliš nelíšia, pretože zástancovia vojny neopúšťajú Rusko. Takže sú dôvody na to, aby sme považovali terajšiu ruskú a ukrajinskú migráciu za jeden spoločný proces.
Podľa značne hrubých odhadov po začatí vojny z Ukrajiny a Ruska spolu odišlo asi 10 miliónov ľudí. Mnohí sa už vrátili domov. Zvyšok sa väčšinou usadil v európskych krajinách (aj keď nielen). Ich množstvo postačuje na ovplyvnenie tamojších vnútorných pomerov. Otázka znie, či to aj oni sami chcú.
Kultúrna metropola
Anglickí kolonizátori, o ktorých písal Kipling, neodišli do Indie a Afriky, aby sa tam pripojili k miestnym kmeňom. Poznali svoje poslanie a cítili sa nositeľmi vyššej kultúry. Súčasní ruskí a ukrajinskí utečenci väčšinou veria v nadradenosť západnej civilizácie a vidia v nej svoju budúcnosť. Preto nemajú žiadnu ambíciu ju prerábať.
Ako som už písal, podľa vzoru takzvanej prvej vlny emigrácie, ku ktorej došlo po kolapse Ruskej ríše, zrejme aj teraz dôjde k adaptácii tých migrantov, ktorí sa nevrátia. Prispôsobia sa životu v krajinách, kde sa usadili, aby sa postupne začali v nových komunitách kultúrne prispôsobovať a rozpúšťať. A to úplne zodpovedá ich túžbam, pretože považujú Európu za kultúrnu metropolu.
Podobný typ vzťahov môžeme pozorovať aj medzi niektorými krajinami Latinskej Ameriky a ich bývalými kolonizátormi. Napríklad Brazília ďaleko prevyšuje Portugalsko nielen veľkosťou, ale aj ekonomickým potenciálom. Pre jej vyššie vrstvy však táto malá a na európske pomery dosť zaostalá krajina zostáva kultúrnou metropolou. Štúdium na univerzite v Coimbre je pre Brazílčanov oveľa prestížnejšie ako v Sao Paule a takéto vzdelanie otvára lepšie vyhliadky. No potom sa absolventi vrátia domov, pretože tam majú viac príležitostí na uplatnenie svojich síl.
Hoci Rusi ani Ukrajinci nikdy neboli európskou kolóniou, v určitých obdobiach sa ich elity úplne dobrovoľne poddávali kultúrnemu vplyvu zo Západu: najprv holandskému a nemeckému (17. a 18. storočie), potom francúzskemu (18. a 19. storočie), potom anglo-americkému (20. storočie). Samozrejme, väčšinu tvoria tí, ktorí veria v samostatné smerovanie svojej vlasti. Ale nepoznám v Rusku a na Ukrajine nikoho, kto by považoval za kultúrnu metropolu Čínu, Indiu alebo Irán.
Chcem tým povedať, že z tejto strany európsku identitu a nezávislosť nič neohrozuje. Čím si však už nemožno byť taký istý, pokiaľ ide o iných migrantov a nositeľov úplne odlišných kultúr.
Venujme na záver tohto textu pozornosť Spojenému kráľovstvu, v tejto bývalej bašte kolonializmu sú teraz predsedom vlády a primátorom hlavného mesta potomkovia kedysi utláčaných národov. Čaká niečo podobné aj ďalšie európske krajiny? Ale to je už iná úvaha na inú tému.