Je to o moci, hlupák

Odohráva sa to v celom politickom spektre, napravo aj naľavo, medzi „demokratmi“ aj „orbánofilmi,“ no predovšetkým v strede. Zo stredu sa dá totiž najlepšie predstierať takzvaný programový prienik ako základ spojenia.

Samozrejme, veľa rečí je v takom prípade aj o spoločných hodnotách a iných vyšších cieľoch, napríklad o záchrane demokracie, alebo o hrádzi proti progresivizmu. Iba k tej najprostejšej pohnútke sa akosi nikto nehlási – zachrániť si alebo naplniť svoj individuálny politický krk. Ale načo sa priznávať k takej banálnosti, veď to všetci aj tak vidíme, nemusíme na seba ani mrknúť, keď počúvame predsedu nejakej ministrany hovoriť o tom, aké je dôležité prekonať vlastné ego. A keď sa dobrý predseda absorbujúcej strany skromne pochváli, že takto sa to robí, do psej matere, kým iní sa hádajú, on integruje a my, pozorovatelia, zase hádame, či jeho priam štátnický úsmev vyplýva z viery, že strana s preferenciami 0,0 mu prinesie tisíce hlasov alebo si skôr vypočítal, koľko tisíc eur mu s ňou pritečie do kampane.

Pre spravodlivosť však treba pripomenúť, že z predchádzajúcich období tu už máme matadorov tohto „hodnotového“ spájania nenahraditeľných osobností alias ich parazitujúceho prežívania – všelijaké tie nové väčšiny a demokracie zdola aj zhora. Ale šikovnejší z nich o tom už ani nehovoria, prosto sa vezú, ako taká OKS na tele SaS, ktorá, sama potopená v pásme ohrozenia, nás najnovšie rozosmieva ambíciou, že chce vyhrať voľby. A ktože by nechcel. Parafrázujúc slogan z dávnej kampane Billa Clintona – Je to o moci, hlupák.

Ale máme aj inovácie v tomto našom integračnom procese. Takou je napríklad konštruktérsky zápal niektorých médií, ktoré na báze prieskumov a vlastných želaní tkajú pre demokraciu prospešné spojenectvá, až tým pripomínajú starosvetských dohadzovačov. Takto sa napríklad cnostnej neveste KDH silou mocou snažia nahovoriť ženícha v podobe charizmatického Hegera a jeho na všetko súcich Demokratov.

Niektoré spájania zas majú aj svojich ctených krstných otcov. Do takejto roly sa nanominoval Robert Fico s bodrým želaním, aby sa tomu vždy spoľahlivému Andrejovi Dankovi podarilo pospájať, čo sa len dá (veď v núdzi je každý spojenec dobrý a po voľbách možno vhodný aj na kus dobrej roboty). A SNS naozaj pozýva do svojho košiara veľkoryso, kadekoho – tarabovcov, Kuffovcov, radačovských, Národnú koalíciu, zároveň rokuje s komunistami, aj so socialistami. Až sa človeku zdá, že tentoraz to azda ani nemôže byť o spoločných hodnotách, lebo tí jedni sú kovane národní a tí druhí oddane internacionálni. Potom si však spomenie na slávny predklon predsedu Danka v ruskej Dume a hneď je jednotiaca idea na svete.

Ale nemusí to byť vždy o obradných tancoch a hodnotách. Veď tie vedia byť premenlivé, priam tekuté, takže niekedy je dobré oprieť sa aj o úprimnú utilitárnosť. Taký predseda Dobrej voľby, ktorá už čoskoro splynie s Hlasom, sa ani netají tým, že najprv rokoval o spájaní niekde napravo od stredu, aj s Dzurindom stratil slovíčko, ale ukázalo sa to ako stratený prípad a tak privítal ponuku zľava, od Hlasu, a to aj s tými jeho predstaviteľmi, s ktorými by si kedysi nesadol za jeden stôl. Ale Tomáš Drucker, ako správny technokrat, nemá problém ospravedlniť sa, že o niekom niekedy niečo zlé povedal, pretože čo je horšie než poprieť sám seba – nespojiť sa. Veď je to o moci, hlupák.

Úplne osobitnou kapitolou je spájanie maďarských strán. V ich prípade to však nesie aj imperatívny rozmer prítomnosti našej najväčšej menšiny v parlamente. Zatiaľ sa však zdá, že naši Maďari robia dosť preto, aby zostali mimo. Akoby pre nich neplatilo, že na prvom mieste je moc, až potom hrdosť. Veď uvidíme.

V každom prípade, do začiatku júna, keď sa definitívne uzavrú kandidátky strán, nás ešte čaká zopár divadelných predstavení na tému spájania sa. Májové prieskumy budú rozhodujúcim impulzom pre tých posledných, váhajúcich, ktorí ešte dúfajú, že by to mohli dať aj sami za seba. A potom už príde na lámanie chleba a volič si bude vyberať z ponuky pestrých zmesí. Tuto, mladá pani, sociálna demokracia s príchuťou reformnej pravice. Alebo ráčia liberálov so štipkou niečoho konzervatívneho? Máme aj raritu – kresťanský charizmatik v progresívnej omáčke. Alebo, ľaľa, hit sezóny – biele, roduverné Slovensko s troškou revolučnej krvi. Ale úplne najviac, akoby sme mohli zabudnúť, je Matovičov švédsky stôl na spôsob: čo slovenská špajza dala. A takto ironicky by sa dalo pokračovať. Lenže tá irónia má, žiaľ, reálne základy. A preto si nejeden volič možno povzdychne – tak veľa strán na spájanie a tak zúfalo málo na volenie.

Čo mu poradiť? Je to o moci, hlupák.