Takýchto rečí, príhovorov, prednášok ste určite aj vy zažili desiatky. Možno ste aj vy sami nejaký príhovor takéhoto typu predniesli.
Vysokí predstavitelia štátnej moci boli takýmito príhovormi povestní počas obdobia komunizmu a kto veril, že v slobodných časoch sa na „tribúny“ vkradne hĺbka a pravdivosť, zrejme zostal sklamaný. Samozrejme, nepaušalizujme, sú aj tribúni, ktorí vedia zaťať do živého, no niektorí tak tárajú, že ani presný opak toho, čo vravia, nie je pravdou.
Impulzom pre tento článok sa mi stala kniha legendárneho českého vedca a publicistu Františka Koukolíka Bulšit s podtitulom O žvanění v organizacích, v médiích, politice a ve vědě.
Koukolík v tejto publikácii svoju pozornosť upriamil na to, čo je to bulšit, ako vyzerá, ako vzniká, čo spôsobuje a ako sa proti nemu brániť.
Kniha obsahuje veľa dobrých odkazov. Pre nás všetkých môže byť prínosná stránka „blablameter“. Funguje vo viacerých jazykových mutáciách. Dáte tam text a on vám vyhodnotí mieru tliachania. Vedecké texty majú index tárania takmer nulový, kým príhovory politikov a populistov vykazujú mieru tárania až 0,3 percenta.
Text, ktorý práve čítate, do „blablametra“ radšej nezadám, aby som nebol usvedčený z toho, že sa tiež podieľam na zahlcovaní verejného priestoru prázdnymi rečami.
Táranie/bulšit má podľa Koukolíka tri základné zložky. Po prvé sú to prázdne tvrdenia. Tie sú charakterizované ľahostajnosťou k pravde a k pravdivému skúmaniu tvrdenia. Nemajú žiaden vzťah k logike ani k dôkazom.
Druhá zložka tárania je zatemňovanie alebo zahmlievanie, čo znamená, že súčasťou týchto prázdnych rečí je mätenie pojmov a vzťahov. Treťou zložkou je komunikácia. Táranie je podobou jazykovej interakcie, ktorá je ľahostajná voči pravde, je presvedčujúca alebo uhýbajúca pred pravdou.
Táraniny podľa okolností predstierajú skúsenosť, znalosť. Spoznáte ich podľa formy. Sú vysoko kultivované, intelektuálne náročné, exkluzívne, je v nich veľa zložitých a abstraktných viet a nezrozumiteľných pojmov.
Táranie nie je klamanie
Táranie nie je to isté čo klamanie. Klamár nás zavádza cielene. Klamár musí vedieť, že jeho výrok alebo tvrdenie sú nepravdivé, že sú klamstvami. Klamanie vyžaduje zámer. Jeho cieľom je presvedčiť druhého človeka, že nepravdivý výrok je pravdivý. Klamár na rozdiel od táraja dokonale pozná pravdu a skutočnosť.
Táraj má skutočnosť a pravdu, ako sa ľudovo hovorí, „na háku“. Preto je táranie v mnohých ohľadoch nebezpečnejšie ako klamanie. Kým klamár môže byť odhalený a jeho klamstvo môže byť vyvrátené, s tárajom je to ťažšie. Táraj si totiž sladkými rečami dokáže vybudovať sympatie publika, ktoré nemá silu na preverovanie faktov. Tárajovi sa preto veľa vecí prepečie.
Medzi najpopulárnejšie táraniny patria okrem manipulatívnych príhovorov populistov aj pseudoduchovné výroky. Všetky tie reči o tom, ako sme astrálno-duchovné bytosti, ktoré vzájomne reagujú na energie karmického typu zohľadňujúc dedičstvo minulých životov a žiarenia, ktoré sa zapísalo do vedomia najvzdialenejších planét, potvrdzujú, že ľudia prahnú po táraninách.
Táranina sa líši od poézie a metafory, hoci sa s ňou môže pracovať. Kým poézia na nič nezaväzuje, táranina láka poslucháča na svoju stranu. Koukolík píše, že táraniu predchádza pocit, že nutne musíme vyjadriť názor. Hneď, ako vyhovieme tomuto pocitu, aj keď vlastne nevieme, o čom budeme v danom momente hovoriť, začíname tárať. A tak sa do procesu tárania zapojí každý, kto o danú problematiku len letmo zavadil. Tento proces vytvára doslova nezastaviteľný prúd táranín.
Miera tárania by však mala klesať priamo úmerne našim znalostiam. Čím vzdelanejší a skúsenejší človek, tým menší táraj.
Tárajovia zväčša nemajú oponentov, a tak nevedia správne odhadnúť počet ľudí, ktorí s nimi súhlasia. Nazdávajú sa preto, že drvivá väčšina ich poslucháčov s nimi súhlasí, že ľudia si myslia to isté, čo oni.
Táraním sa dá pekne zarobiť
Koukolík uvádza, že existujú aj takzvané „bullshit jobs“. Je to druh zamestnania, ktoré je také zbytočné, že ani sám zamestnanec, ktorý ho vykonáva, nedokáže ospravedlniť jeho existenciu. Ľudia v takýchto prácach dokážu prežiť celý život. Sú to inštitúcie, kde si ľudia „musia odsedieť“ päťdesiat hodín týždenne, no ich reálna práca sa dá urobiť za krásnych pätnásť hodín. Ostatný čas venujú rozposielaniu nezmyselných mailov, organizovaniu stretnutí a motivačných seminárov, klebeteniu s kolegami a návštevami susedných pracovní. Poprípade si pozerajú videá na internete, alebo čas zabíjajú skrolovaním na sociálnych sieťach.
Podľa istého prieskumu až štyridsať percent opýtaných Holanďanov uviedlo, že ich práca nemá žiaden zmysel. Skúsme porozmýšľať aj my nad činnosťami, ktoré vykonávame. Nezmyselnosť nášho zamestnania v kombinácii so slabým finančným ohodnotením a vysokou pracovnou záťažou, či už reálnou, alebo predstieranou, môže byť tiež cestou k rýchlemu vyhoreniu.
Za povšimnutie stoja tragikomické prípady, ktoré Koukolík v knihe uvádza.
Joaquín García, štátny zamestnanec dozerajúci na čistiareň odpadových vôd v Španielsku, mal v roku 2010 dostať medailu za dlhoročnú prácu. Pri tejto príležitosti sa zistilo, že v práci posledných šesť rokov vôbec nebol. Zistil, že je úplne zbytočná. Prežil ich doma, kde celý čas študoval dielo filozofa Barucha Spinozu. Za svoju šesťročnú absenciu v práci dostal nakoniec miesto odmeny pokutu.
Iný uvádzaný príklad spomína daňového audítora z Helsínk, ktorý v roku 2002 zomrel za pracovným stolom. Jeho smrť si nikto nevšimol, viac ako dva dni. To aj napriek tomu, že v kancelárske priestory s ním zdieľalo ďalších tridsať ľudí. Kolegovia boli presvedčení, že ich kolega iba usilovne pracuje...
Prečo sa darí táraniu?
Táraniu sa darí tak dobre, lebo poslucháči z neho chytajú úzkosť. Následkom úzkosti prestávajú myslieť a v pohotovostnom režime iba predstierajú záujem. Niektorí si dokonca tieto táraniny aj zapisujú. Určite ste aj vy také niečo zažili. Mne stačí spomenúť si na niektoré nezáživné prednášky na vysokej škole. Nevravím, že to boli táraniny, bola to skôr abstrakcia, no paralýzu a predstieranie záujmu v nás poslucháčoch vyvolávali podobne.
Koukolík zdôrazňuje, že ľudia sú si vedomí, že súčasťou hierarchie je aj moc. Preto ďalším typom je počúvanie táranín s nadšením. Či už predstieraným, alebo reálnym. V takýchto prípadoch poslucháč odpovedá tárajovi rovnakou mierou tárania. Takto si získavajú priazeň svojich nadriadených tárajov.
Potom existujú osvietení rebeli, ktorí si dovolia táraninu odmietnuť, alebo dokonca verejne pomenovať. Je ich málo a svojím konaním ohrozujú svoje postavenie, pretože nadriadení táraji bývajú pomstiví a rebelov si dobre zapamätajú.
Medzi klasické táraniny patria napríklad reklamy a slogany. „Nepredávame skrutky. Predávame viac než skrutky!“ „Nie sme obyčajná banka. Sme viac ako banka!“
Ale napríklad aj prázdne výroky a slogany politických strán, ktoré si do nastávajúcich volieb ešte užijeme vo veľkom: „Dá sa to normálne a odborne, pripravení meniť Slovensko, meníme hru!, návrat dôstojnosti do života ľudí, za poriadok v štáte“. To sú len náhodne zvolené táraniny. Nie klamstvá. Táraniny.
S táraním na sociálnych sieťach veľa neurobíme. Online tárajovia a tárajky si vytvárajú vlastné komunity, ktoré táraninám tlieskajú, alebo sa s nimi do krvi hádajú.
Iný typ táranín rezonuje v médiách, a to nielen alternatívnych. Táraniny, ktoré nemajú oporu v ničom, azda iba v pocitoch, sú primiešavané medzi fakty a majú v širšom kontexte formovať verejnú mienku.
Tárajovia sú nedôverčiví voči ľuďom vzdelaným i voči vedcom. Paradoxom je, keď aj vedci tárajú, ale to už je kapitola sama osebe.
Táraniny najlepšie slúžia populistom. Táraniny sa v populizme opierajú o takzvaný zdravý sedliacky rozum alebo o ľudovú múdrosť. Populistickí táraji odmietajú intelektualizmus a elitárstvo „prevzdelaných“ ľudí.
Často sa uvádza výrok prezidenta Davida Eisenhowera, ktorý na adresu intelektuálov poznamenal, že sú to ľudia, ktorí „tvoria viac slov, ako je nutné, a to len preto, aby povedali viac, ako vedia“. Paradoxom je, že aj on bol intelektuálom...
Zdôraznime však znova, že táranie nie je klamstvo, ale je čisto účelové. Pravda je tárajovi ukradnutá. Napriek tomu zavádzajúce informácie, ktoré sme sa dozvedeli ako prvé, nám zostávajú v hlave aj po tom, čo sú revidované a uvedené na pravú mieru.
Preto je dôležité dávať pozor na to, čo sa hovorí, kedy sa hovorí, ako sa to hovorí a komu sa to hovorí. Ako vraví staré porekadlo: „Kým sa pravda obuje, klamstvo trikrát obehne zem“.
Ako sa brániť táraniu?
Podľa Koukolíka je najlepšou obranou proti táraniu kritické myslenie. Dá sa v ňom trénovať. Zmyslom kritického myslenia je zistiť, či tvrdenia zodpovedajú alebo nezodpovedajú skutočnosti. Kritika je základnou podmienkou ľudského konania. Kritické myslenie nás dokáže ochrániť pred klamstvom, podvodom, poverou a mylným chápaním seba samých, ale aj sveta okolo nás.
Kritické myslenie je uvážené rozhodnutie o tom, či nejaké tvrdenie prijmeme, odmietneme, alebo o ňom nebudeme vyjadrovať úsudok.
Spoľahlivými prameňmi na overovanie faktov bývajú encyklopédie, bibliografie, slovníky, špecializované diela, vedecké učebnice a monografie, príručky a renomované časopisy. Nespoľahlivé sú sociálne siete, internet, vládne publikácie a tiež spravodajské médiá.
