Sme národ ikonoborcov, sami seba obviňujeme z toho, čo sme neurobili, a vzápätí sa zbavujeme viny z toho istého. Nepresvedčivo.
Potom je už len krôčik k tomu, aby človek ukazoval na iných alebo mávol nad všetkým rukou, rezignoval či povedal tú magickú oslobodzujúcu vetu, že treba odtiaľto odísť.
Nechcem nikomu brať chuť odísť za lepším zajtrajškom, niekam, kde je teplo a more, kde sú všetci prajní a múdri, bohatí a pekní. Či už je to ilúzia, alebo realita, každé miesto a každé spoločenstvo má svoje problémy. Ako svojho času povedal Gagarin: „Kto Boha nevidel na Zemi, neuvidí ho ani vo vesmíre.“ Pokoj, dobré časy a radosť zo života si musí človek niesť v sebe. Vonkajšie okolnosti na tom až tak rolu nehrajú.
Čoraz viac sa o tom presviedčam, keď študujem životy niektorých prenasledovaných ľudí počas totality. Zaujímavé je, že nezlomní voči tvrdej realite neboli paradoxne ľudia tvrdých pováh, ale takí, ktorí mali sklony k duchovnu, k mystickému prežívaniu života, k Bohu, k istej mäkkosti srdca.
Dokument o Fedorovi
Najnovším dôkazom o tomto tvrdení je zdarne dokončený dokumentárny film o jezuitovi Michalovi Fedorovi, na ktorom som sa mohol podieľať ako spoluautor scenára a režisér.
Iniciátorom projektu je gréckokatolícky kňaz Michal Hospodár, vysokoškolský pedagóg, teológ a predseda gréckokatolíckeho spolku Svätého Cyrila a Metoda. Kameru mal na starosti Timotej Križka, filmár a fotograf, autor knihy Pokojní v nepokoji, ktorý svojho času zozbieral príbehy prenasledovaných kňazov počas totality a spolu s krátkymi úvahami ich vydal ako knihu. Aj tento jeho počin potvrdzuje tézu, že pekné životy prežili tí, ktorí napriek všetkému zlému, čo ich v živote postretlo, nezatrpkli.
V tomto tvorivom kolektíve sme minulý rok natočili film o redemtoristovi Jánovi Mastiliakovi, ktorého proces blahorečenia je na spadnutie.
Film o Michalovi Fedorovi s podnadpisom Posol Eliášov nadväzuje na mapovanie dôležitých osobností tajnej cirkvi v Československu. Michal Fedor sa narodil 25. apríla 1929 na Zemplíne. Pred týždňom sme si teda pripomínali jeho nedožité deväťdesiate štvrté narodeniny. Zomrel 14. júla 1994. Medzitým prežil bohatý a plodný život.
Fedor bol tajným jezuitom a gréckokatolíckym kňazom. Okrem toho bol bibliografom, teológom, literárnym vedcom, editorom. Pracoval najprv v Matici slovenskej v Martine ako bibliograf, kde vykonal doslova priekopnícku prácu na poli bibliografie.
Kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu musel nakoniec v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia z Matice odísť a zamestnal sa v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach. Ako bibliograf zostavil a vydal desiatky publikácií.
Vo filme vypovedajú ľudia, ktorí mali k Michalovi Fedorovi blízko. K vedeckej činnosti, ale aj k jezuitom pritiahol až dvoch budúcich gréckokatolíckych arcibiskupov. Vladyku Jána Babjaka a vladyku Cyrila Vasiľa.
Prorok svoje doby
Silné svedectvo hovorí vladyka Cyril Vasiľ, keď spomína na rok 1984. Už vtedy bol Michal Fedor vybrať miesto, kde raz v budúcnosti bude slúžiť omšu hlava katolíckej cirkvi – pápež. V roku 1984 o páde komunizmu nikto nechyroval, preto sa ľuďom táto Fedorova iniciatíva javila ako niečo šialené.
Paradox spočíva v tom, že v roku 1995 na tom mieste dnes svätý Ján Pavol II. slúžil pápežskú omšu a Slovákom povýšil na oltár troch Košických mučeníkov. Na takéto niečo treba mať prorockého ducha.
Fedor bol akýmsi tmelom nielen kresťanskej kultúrnej scény na východnom Slovensku. Dokázal sieťovať ľudí naprieč Slovenskom. Básnik Teodor Križka sa s ním stretol po svojom obrátení a práve Michal Fedor bol ten, čo ho nasmeroval ku kresťanskému umeniu. Vďaka Fedorovi Teodor Križka dokonca pašoval Biblie do Sovietskeho zväzu, kde vtedy študoval.
Vďaka Michalovi Fedorovi vzniklo Centrum spirituality Východ – Západ Michala Lacka v Košiciach. Počiatky tejto vzdelávacej inštitúcie spadajú do osemdesiatych rokov. Fedorov zámer bol vytvoriť inštitúciu, ktorá by jednak zhromažďovala dôležité teologické materiály, ale rovnako by pomáhala rozvíjať záujemcom teologické vzdelanie. Fedorove prednášky týkajúce sa dejín cirkvi a cirkevných súvislostí boli najprv tajné. V slobodných časoch sa inštitút naplno rozvinul a záujemcom slúži dodnes.
Medzi dôležité historické publikácie patrí kniha Michala Fedora Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945 – 1950. Dodnes slúži ako prameň k pochopeniu toho, pod aký tlak sa dostala cirkev v Československu a čo viedlo komunistov k brutálnemu zásahu proti gréckokatolíckej cirkvi, ba až k jej zrušeniu.
Michal Fedor sa podieľal na znovu oživovaní gréckokatolíckej cirkvi po roku 1968, zostavil a inicioval vydanie modlitbovej príručky so Svätou Božskou liturgiou sv. Jána Zlatoústeho, ktorá vyšla v náklade 50-tisíc kusov.
Toto všetko zvládol pod neustálou kontrolou štátnej bezpečnosti, v časoch, ktoré boli pre cirkev absolútne neprajné.
Tu by som sa rád vrátil na začiatok tohto textu. Áno, aj Michal Fedor mohol odísť. Mal všetky predpoklady na to stať sa profesorom na najlepších univerzitách Európy či urobiť dieru do sveta vo Vatikáne.
No zostal tu a nepoľavil. Pracoval v plnom nasadení pre dobro druhých, pre svoju cirkev, pre svoju komunitu. Takýmto ľuďom treba stavať pomníky. Z kameňa, z dreva alebo na filmovom plátne. Toto je typ ľudí, ktorí obrodzovali a obrodzujú našu krajinu.