Matovič, trans a kto je tu obeť

Začalo to už dole, na námestí SNP. Jedno z dievčat k nám pristúpilo, aby sme s kolegyňou odišli, že je to ich akcia, že si nás tu neželajú. Kolegyňa Danka ju upozornila, že sme novinári, bola to verejná akcia na verejnom mieste, stáli sme na kraji, nijako a ničím sme sa neprejavovali. Musel som to dievča skryté za tmavými okuliarmi vyzvať, aby bola trošku tolerantná. V drobných rozpakoch odišla.

Pochod nebol nijako zvlášť zaujímavý, asi 150 až 200 ľudí vykrikovalo dookola jedno heslo, väčšinu tvorili mladí ideologicky motivovaní ľudia, transsexuálov – ak vôbec – boli jednotky, pred parlamentom vystúpil len jeden. Najväčšiu pozornosť budili dve možno tri desiatky zahalených mladých ľudí, v rúškach alebo šatkou cez tvár, tmavé okuliare, kapucňa. Jedno, postavou trochu roztečené dievča, malo na tvári niečo, čo azda malo pripomínať Pussy Riot.

Prvý paradox bol však iný, nešlo o účastníkov.

Hoci sa tejto komunity tak zastáva Progresívne Slovensko či SaS, nevidel som tu žiadneho politika. Nikto známy neprišiel, nikto nerečnil, nikto sa k nim neprihlásil. Hore pri parlamente išiel zo schôdze domov Miro Kollár, ktorý tiež ich záujmy verejne podporil, ale ani on sa nepristavil. Akoby to zhromaždenie bolo radikálne aj pre našich liberálov.

Paradox druhý, Igor Matovič.

Na prvý pohľad bolo jasné, že ich hore pod schodami parlamentu čaká. Stál tu v hlúčiku 4-5 ľudí, pri ňom dvaja iní poslanci, on pokojný, oni ľahko nervózni. Keď sa demonštrujúci k nemu priblížili, začali mu vulgárne nadávať, dá sa to pozrieť na jeho Facebooku. Matovič aj tí chuligáni pôsobili mužne, konfrontácia im chutila, mierili na seba telefónmi a nahrávali sa. Protest to bol malý, policajtov dosť, nič nehrozilo. Ešte aj telefón, ktorý mu vytrhli, mu vrátili.

Trochu zaujímavé bolo, že chlapci v civile, čiernych okuliaroch a s dúhovou stužkou, ktorí akoby zabezpečovali bezpečnosť podujatia (ktosi mi vravel, že patria k hnutiu Antifa), nijako nezasahovali. Polícia všetko zvládla.

Paradox bol inde. Dúhoví chuligáni si neuvedomili, že nadávajú svojmu nedávnemu spojencovi.

Bol to predsa Matovičov minister zdravotníctva Lengvarský, ktorý nechal vypracovať a podpísal štandardy, ktoré z trans témy urobili na Slovensku politickú tému. Matoviča žiadali mnohí, aby zakročil, niesol za Lengvarského politickú zodpovednosť, ale neurobil nič. Až keď jeho minister otvoril tému, Matovič začal bojovať proti téme aj loby, ktorá ju presadzuje.

Nebyť Matovičovho ministra a jeho vlády, problém by sme tu nemali.

Paradox tretí, kto sú obete.

A potom je tu najvážnejší problém. Samotná téma. A tiež otázka, kto sú skutočné a kto domnelé obete.

Tých niekoľko desiatok zradikalizovaných ľudí nebude určovať, ako problém stojí. Krikom sa to nerobí. Existuje hranica medzi vedou a ideológiou, a treba ju pomenovať a obhájiť. Táto téma pritom rozdeľuje viac, ako všetko, čo sme tu doteraz mali. Ešte aj homosexuáli sa pri nej vadia, napríklad mnohé lesbické ženy varujú, že kastrácia mladých ľudí, ktorí si chcú meniť pohlavie, je zločin.

Rozprával som sa o tejto téme v poslednej dobe s viacerými ľuďmi. Jeden psychiater, ktorý pôsobí vo väčšom meste na Slovensku, mi povedal, že trans je nová podoba bulímie.

Ambulanciu má po covide plnú, všetci si myslia, že sú v zlom tele. A on vie, že to tak nie je. Že keby im dal lieky a poslal ich na operáciu, tak by im zničil životy. Jeden prípad na stotisíc je iný, ten treba nájsť a tam pomôcť inak, vravel mi. Ostatní riešia zástupný problém, včera to bola bulímia, dnes je to gender a dysfória.

Všetci vieme, čo z toho vyplýva. Že ideológia našej doby problém zhoršuje.

Obeťou nie je len ten jeden jedinec na stotisíc, ale aj všetci tí, ktorí riskujú nezvratné škody, zohavenie vlastného tela a ešte viac duše. Dievčatá, ktoré už nikdy nebudú môcť mať deti. Tí, ktorí si vezmú život alebo sa o samovraždu pokúsia a tak ďalej.

Bolesti je tu naozaj veľa. Až na to, že tie skutočné obete nepotrebujú ideológiu. Tá sa k nim postaví rovnako ako komunizmus k chudobe a pracujúcim. Ešte viac ich poškodí.

Igor Matovič a tí dúhoví chuligáni majú niečo spoločné. Ani jednému nemôžete veriť, ani jeden z nich nehovorí za obete. Na tom včerajšom proteste naozaj patrili k sebe.