Robert Číž z kauzy Glance House: Nielen Kočner, ale najmä súdy pripravili mňa aj klientov o byty

Prípad, ktorý bol už raz zastavený, sa však neskôr obnovil na príkaz aktuálneho generálneho prokurátora. Za posledné roky sa pri vyšetrovaní nič nezmenilo?

To neviem, nevidím do toho. Faktom ale je, že prípad sa nikam nepohol, hoci bolo od začiatku zrejmé, kto je vinníkom.

Pokúsme sa tento príbeh teda rozmotať od začiatku. Vy ste sa ako developer do výstavby pustili ešte v roku 2008. Do projektu ste krátko predtým vstúpili spolu s majiteľmi pozemkov a so svojou účtovníčkou Janou Šlachtovou. Neskôr ale prišli problémy, najmä so Šlachtovou. Spomínate si, kedy sa začali veci zamotávať?

Bolo to v októbri 2009, keď sa začali veci komplikovať. Vyvrcholilo to tým, že mi oznámila, že sa zmocnila dokumentácie spoločnosti, ktorá vlastnila Glance House, a tým pádom sa cíti byť vlastníčkou všetkých mojich firiem. Chcela odo mňa, aby sme sa dohodli, koľko peňazí jej mám dať, aby mi ich vrátila. Ja som to ohlásil na polícii. Na prípad boli pridelení Štefan Jombík s Jaroslavom Barochovským.

Známi vyšetrovatelia NAKA v službách Mariana Kočnera...

Vyšetrovanie dlho naťahovali, až kým som o dva mesiace neskôr podal ďalšie trestné oznámenie na Generálnu prokuratúru SR. Záznamy na polícii vypovedali celý môj príbeh, v ktorom sa hovorilo aj to, akým spôsobom som projekt vlastnil.

Len pripomeniem pre čitateľov, že účtovníčka pani Šlachtová mala síce prístup k listinným akciám spoločnosti CDI, tá ale projekt len formálne zastrešovala, ale bytovka mala samostatných vlastníkov, ktorí boli definovaní zmluvou o tichom spoločenstve. Projekt teda nevlastnila tým, že držala v rukách listinné akcie, ktoré si vzala z firmy.

Nie, každý projekt vrátane Glance House fungoval na systéme tichého spoločenstva. Firma CDI bola offshorová spoločnosť, ktorá formálne vlastnila bytovku, ale nemala žiadne práva k ziskom. Tie patrili investorom, ktorí vložili do firmy financie, a tiež majiteľom pozemkov. Všetky financie som do firmy vložil ja. Zisk sa následne delil medzi tichých spoločníkov.

Dajú sa vaše slová interpretovať tak, že ona vlastne ukradla akcie a začala vás priamočiaro vydierať?

Dá sa to tak povedať.

Vy ste vtedy už tušili, že za jej náhle získaným sebavedomým k takémuto kroku sa nachádza Marian Kočner?

Na začiatku tam Kočner ešte nebol, plán bol pôvodne podľa mňa iný. Bolo to zvláštne. Počas toho rozhovoru sa ma snažila vyprovokovať, hovorila divné veci, napríklad o tom, že odteraz už nebude pracovať ona pre mňa, ale ja pre ňu a podobne. Keď som jej povedal, že rozpráva nezmysly a odišiel som, vybehla za mnou a na verejnosti po mne vykrikovala, že som klamár a zlodej.

Prišli ste neskôr na to, o čo jej išlo?

Keď som si neskôr z kancelárie balil súkromné veci, v sedačke som našiel odpočúvacie zariadenie. Ona bola zrejme dohodnutá so svojimi kontaktmi, že ma vyprovokuje, ja ju napadnem, rýchlo prídu policajti zo zálohy a keďže budem nejaký čas vo väzbe, využijú situáciu a zrealizujú dokončenie krádeže bez toho, aby som do toho mohol zasiahnuť.

To ale zjavne nevyšlo. Kedy sa po jej boku zjavuje Marian Kočner?

Keď sa začalo vyšetrovanie voči Šlachtovej, policajti mi zhabali účtovníctvo, čím ma pripravili o dôkazy, že firma je moja. Keď som tlačil na to, aby sa začalo voči nej konečne vyšetrovať, zrazu sa zjavil človek, ktorý sa predstavoval ako Marian Kočner. Chcel sa stretnúť.

Akou formou?

Písal mi esemesky. Mali sme sa stretnúť v hoteli. Odmietol som to, ale poslal som tam právnika, nech zistí, čo chce. Nemal som náladu s ním diskutovať. Cez právnika poslal nejaké papiere vytlačené Šlachtovou, kde bol návrh, ako by sa mal podeliť môj majetok medzi ňu a mňa. Kočner o sebe tvrdil, že to má vybaviť. Tie papiere som odovzdal polícii, ako aj popis celého kontaktu s Kočnerom. On mi odpísal, že mi praje pekný pobyt v liečebnom zariadení. Táto vyhrážka sa naplnila, krátko nato ma aj s manželkou zavrela NAKA.

Vyšetrovanie ohľadom krádeže bytovky sa teda začalo, ale proti vám?

Presne tak. Tí istí vyšetrovatelia to otočili proti mne s manželkou, a to hneď potom, ako som im odovzdal priebeh kontaktu s Kočnerom.

Vy ste si teda mali ukradnúť svoj vlastný majetok?

Technicky to nemohli nazvať krádežou. Obvinili ma z toho, že som do obchodného registra predložil dokumenty, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, čím som vraj oklamal registrový súd. My sme ani len netušili, o aké dokumenty by malo ísť. Až keď nás pustili z cely predbežného zadržania, predložili nám doklady, ktoré sme vraj my predložili do obchodného registra. Išlo o dokumenty, ktoré sme videli prvýkrát v živote a nevedeli sme ani to, ako sa do obchodného registra dostali.

Ako sa tam dostali?

Neskôr sme zistili, že ich tam vložila neznáma osoba so sprievodným listom, kde bol sfalšovaný podpis mojej manželky. Keďže je dokázateľné, že ten podpis nebol jej, je zjavné, že to na nás musel niekto "spískať". Okamžite sme podali trestné oznámenie, tie dokumenty sa do registra nemohli dostať legálnou cestou. Ony sa tam skrátka zjavili. Prokuratúra ani polícia to nechceli vyšetrovať, pričom išlo o podstatu nášho obvinenia.

Čo sa dialo ďalej?

Počas konfrontácie pred vyšetrovateľom s Janou Šlachtovou z nej vypadlo, že jej právnici mali nezákonné možnosti vstupu do obchodného registra. To je jediná cesta, ako sa to tam mohlo dostať, keďže ona disponovala informáciami o firme, ktoré z verejných zdrojov mať nemohla. Ona to priznala, ale napriek tomu to polícia a ani Trnka nechceli vyšetrovať. Novému generálnemu prokurátorovi Jaroslavovi Čižnárovi som napísal list, kde som mu presne popísal, akým spôsobom orgány činné v trestnom konaní v tejto kauze porušili zákony.

Ako sa k tomu postavil Čižnár?

Dal podnet na prešetrenie, ale polícia to opäť zamietla. Keď neskôr jeho nástupca Maroš Žilinka uverejnil status, že dovyšetrí kauzu Glance House, tento list som napísal na Generálnu prokuratúru SR znova. Tam boli dôkazy o tom, ako sa manipulovali spisy na obchodnom registri, čo je veľmi vážna vec. Na základe toho vám pokojne môžu prepísať byt alebo dom. Ak môže takýmto spôsobom vstupovať zločin do štátneho registra vlastníctva, nikdy neviete, čo všetko vám môžu vziať alebo čo vám môžu našiť. On to dal znova prešetriť a znova sa to nevyšetrovalo. Presne takto konajú generálni prokurátori vo vzťahu k spravodlivosti. Oni svoju silu vedia preukázať iba vtedy, keď chcú chrániť nejakých vagabundov. Ale ak treba hľadať spravodlivosť, tak majú desať spôsobov, ako tomu zabrániť. Keď ide o vagabundov, tak sú veľmi silní, ale keď ide o spravodlivosť, vtedy sú zrazu bezmocní.

Vy ste v tom čase čelili trestnému stíhaniu za to, že ste vraj mali Šlachtovej spôsobiť škodu tým, že ste v sebaobrane prepísali bytovku, respektíve podiely vo firme, na svoju manželku. Napriek tomu, že ste vedeli preukázať, že podiely vám naozaj patria. Koľko rokov vás prokuratúra stíhala za to, že ste údajne „ukradli“ svoj vlastný majetok?

Od roku 2010 do roku 2018, keď to bolo právoplatne zrušené.

Súdy síce konečne rozhodli o tom, že ste nespáchali podvod, no zároveň skonštatovali, že sa „nepodarilo rozpliesť vlastnícke vzťahy“. Prečo sa im to stále nepodarilo?

Ja som mal skutočné vlastníctvo firmy zakryté offshorovou spoločnosťou práve preto, že sa ma v minulosti už pokúšala iná zločinecká skupina okradnúť o firmu. Aj tento spor sa už skončil, prebiehal ešte od roku 2004, keď chceli súdy zablokovať majetok cez predbežné opatrenie. To sa im však nepodarilo. Poučil som sa a ostatné investície som už realizovať cez zahraničné offshory.

Ak ale chcete rozpliesť akúkoľvek štruktúru, ktorá je krytá povedzme listinným akciami na doručiteľa, platí jeden princíp: sledujte, kde končia peniaze z investície. Pôvodca peňazí a prijímateľ ziskov je majiteľ. Ja sa takto dokážem zakryť pred mafiou, ale nie pred políciou, ktorá ak vec začne vyšetrovať, veľmi rýchlo dokáže odhaliť skutočné vlastníctvo. V prípade stavby Glance House to bolo úplne jasné. Peniaze som do stavby vkladal len ja s manželkou.

Plus tam boli pozemky od spolumajiteľov...

Áno, to nikto nepopiera. Rovnako ani to, že tam vkladala peniaze banka. Pritom samotná banka prijala ako equitu môj investičný vklad. To sú vlastné zdroje, bez ktorých banka žiaden projekt nezafinancuje. A toto pre políciu akoby ani neexistovalo. Ak by boli pravdivé tvrdenia Šlachtovej, že ten projekt patrí jej, prečo by som sa v ňom angažoval? Moje vlastníctvo bolo kryté prevodmi cez účet, dohromady išlo o 25,4 milióna korún, ktoré boli kryté zmluvami, to neboli žiadne hotovostné prevody. Tie zmluvy podpísali všetci účastníci projektu, zmluva o tichom spoločenstve bola podkladom pre čerpanie úveru. To sa nedá spochybniť, boli to riadne zaúčtované a zdanené peniaze. Políciu to nezaujímalo. Znalec iba povedal, že kvôli akciám na doručiteľa nevie určiť formálneho vlastníka. Ale to je práve ten dôvod, prečo som to robil takto, aby nebolo na súdoch známe, že ten projekt je môj.

Pre nich to ale bola vítaná zámienka, ktorá im zrejme padla vhod...

Nemôžem predsa za to, že Slovensko je krajina, kde si mafia vybavuje účty už síce nie cez hrubokrkých debilov na ulici, ale cez súdy a cez predbežné opatrenia, ktoré síce nemajú oporu v zákone, ale súdy to tak robia. Šlo len o to, že ja nemám šancu brániť sa proti nezákonným zásahom štátnych inštitúcií.

Existoval spôsob, ako by štát počas tohto sporu nepripravil klientov, ktorí za tie byty zaplatili zálohy, o ich peniaze?

Predstavte si, že by polícia zablokovala kamión jabĺk a nechala ho desať rokov hniť na parkovisku a pripraví majiteľa o majetok len preto, že má nejaké fiktívne podozrenie. Samotný zákon hovorí, že ak zadržaný majetok podlieha skaze, má sa tam dať správca či poručník, ktorý to má speňažiť a výnos po zaplatení dlhov uložiť na konto a počkať, ako sa vyvinie situácia. Pritom byty boli zablokované v čase, keď už boli postavené. Ľuďom sme už posielali výzvy, že si môžu prevziať svoje byty. Prokuratúra im mohla tie byty pokojne pustiť: určiť správcu, projekt speňažiť, odovzdať ľuďom byty, zaplatiť dlh banke a následne zadržať zvyšný výnos a počkať, kým sa to právne uzavrie. To by bol právny postup.     

Bytovka však chátra dodnes, takmer 14 rokov, je dosť zdevastovaná...

Prokuratúra to zámerne urobila takto. Vedeli, že ak to vo vymyslenom trestnom konaní zablokujú na dlhé obdobie, tak ten projekt padne na hubu a tých 123 bytov si rozdelia medzi sebou. Ja som mal informácie, ako si rozdávali kľúče. Každý zo štátnych inštitúcií, kto sa do toho zapojil a „prispel“ nejakým eskamotérskym rozhodnutím, dostal odkaz: toto bude tvoj byt, ak to dokončíme. Odjakživa sa tomu u nás hovorilo konkurzná mafia, kedysi sa to robilo pomocou bánk, dnes sa to už robí aj pomocou prokuratúry a súdov.

Je to podľa vás dôvod, prečo súdy stále nie sú schopné rozhodnúť tento od začiatku jasný spor aj napriek tomu, že Kočner stratil vplyv?

Kočner bol do toho od začiatku zapojený len ako koliesko v systéme. Jeho bývalý kamarát Peter Tóth raz robil promo svojej knihy, na ktoré prišli pozvaní hostia. Rozdával im masky, ktoré symbolizovali, kým naozaj sú. Kočner od neho dostal masku agenta provokatéra. On dostal tip a bral to ako kšeft. Nastúpil, lebo vedel, že si z toho „urve“ nejaké peniaze. Časom, ako sa do toho príbehu namotal, si uvedomil, že to dokáže ukradnúť celé pre seba. Tak to väčšinou býva pri týchto existenciách, že do toho pôvodne vstupujú ako „dobrodinci“, no napokon rozmýšľajú, ako to ukradnúť celé.

Nebol v tom jediný. Aby to dokázal dostať do takého pokročilého stavu, zamotal do toho veľa vplyvných ľudí. To neboli len dvaja policajti a jedna prokurátorka. Vezmite si, koľko ľudí bolo medzi jej nadriadenými, ktorí dostali odo mňa sťažnosti a vedeli, o čo tu ide. Ona nie je jediná, kto rozhoduje o zaistení majetku. V tomto prípade šlo o zjavne nezákonné zaistenie, chýbal jediný dôkaz, na základe ktorého by sa to mohlo urobiť. Tento postup pritom potvrdzovali sudcovia pre prípravné konanie zo Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici. Keby ste tam začali odhaľovať, nájdete veľa ľudí, ktorí do toho museli byť zamotaní, aby to vôbec mohlo prejsť. Systém má kontrolné mechanizmy, hoci nedokonalé, ale má. Aby ste mohli urobiť takýto podvod, musíte ich mať pokryté všetky. Tieto systémy zlyhávali – od prokuratúry, polície, súdov. Všetci zlyhávali. A otázka znie: prečo? Ja som na nich všetkých dával trestné oznámenia a oni boli zo mňa až zúfalí. Niektorí mi nechávali odkazy, aby som to nebral osobne, ale nemôžu konať inak.

Aktuálnemu boju proti korupcii po zmene vlády tak zrejme vzhľadom na neexistujúci posun v tejto kauze asi veľmi neveríte.

Hovoriť o korupcii mi dnes príde smiešne. Vezmite si rozhovory, ktoré mal Kočner s Jankovskou alebo Cvikovou. Cviková to predsa nerobila pre tie kabelky [sudkyňa Denisa Cviková, ktorá mala dostať kabelku ako odmenu za pomoc v kauze zmenky, pozn. red.], ona nebola skorumpovaná, ona bola otrok. Ona to musela robiť.

Kočner je dnes podozrivý z vraždy, voči vám nemal podobné násilné vyhrážky okrem vyhrážania sa väzením?

V deň, keď sme dostali prvý oslobodzujúci rozsudok v januári 2021, Kočner napísal môjmu bývalému obchodnému partnerovi cez aplikáciu Threema, že by bolo najlepšie ma odpraviť. Zrejme to považovali v danej situácii za najjednoduchšie riešenie. Následne si ale telefonovali, takže už nevieme, o čom sa rozprávali. Podľa mojich informácií k mojej poprave nedošlo preto, že o tri týždne neskôr sa stala vražda Jána Kuciaka. Nebol som dostatočná priorita a potom, čo sa stalo, to už nebolo možné a títo ľudia museli svoju zabehnutú prax eliminovať.

Odhalili správy z Threemy aj niečo ďalšie ohľadom kauzy Glance House?

Má tam množstvo správ s jedným advokátom, ktorý mu vysvetľoval isté právne postupy. Kočner neustále zdôrazňoval, že sa postará o to, aby sme s manželkou nikdy neuvideli ani cent z tohto projektu. Čo sa v konečnom dôsledku aj naplnilo. Špekulovali aj nad náhradným riešením, ako ovplyvnia ďalší súd, aby sa k tomu majetku dostali. Neskôr sa k tomu ale dostala iná skupina ľudí, keďže Kočner už bol po vražde mimo hry.

Kočner bytovku neskôr z firmy Gapeja prepísal na svoju ďalšiu schránku, anglickú spoločnosť Mafferton, ktorá vlastnila pohľadávku voči Gapeji, a týmto sa pokúsil dokonca obísť aj banku, ktorá mala na Glance House záložné právo. Čo sa ale s majetkom dialo ďalej?

Mafferton bol oddelený veriteľ, a teda jediný by dostal výťažok z konkurzu firmy Gapeja. V zmysle zmlúv by bol jediným konečným príjemcom týchto peňazí Kočner. V konkurze firmy Gapeja to trčalo roky. Mafferton nebol nikdy majiteľom bytov, iba vlastnil vykonštruovanú pohľadávku voči Gapeji, ktorá bola pôvodne vytvorená Kočnerom s Štefanom Ághom. Konkurzná správkyňa, ktorá bola neskôr aj stíhaná pre iné podvody, to rýchlo zaradila do majetku firmy, aby sa to z tej firmy náhodou nejako nedostalo. Súdy sa následne roky tvárili, že meditujú nad tým, či sa to z tejto firmy má vrátiť späť do Gapeji, alebo nie. Všetci pritom vedeli, že ten prevod šiel nezákonným spôsobom. Ale aby natiahli čas, vymenili troch sudcov na Okresnom súde v Trnave. Všetci sa tvárili, že chcú niečo prerokúvať. Potom tam robil obštrukcie registrový súd v Prešove, ktorý to tiež zložito kamufloval nezákonnými rozhodnutiami súdu. Skrátka, urobili všetko preto, aby to tam mohli držať dovtedy, ako budú potrebovať, aby sme sa my a banka nemohli dostať späť k majetku.

Prečo sa o to snažili?

Banka dala návrh na konkurz firmy Glance House. Ak by sa do tejto pôvodnej firmy bytovka vrátila, nemohol by prebehnúť konkurz, lebo hodnota jeho majetku by ďaleko prevyšovala dlhy, teda záväzky. To nemohli pripustiť, tak to radšej roky držali v Trnave na okresnom súde. Majetok sa ale vrátil do Glance House vtedy, keď od banky odkúpila pohľadávku firma, ktorá má problémy s políciou aj v iných veciach. Nejde o žiadnych svätcov. Dostala sa k tomu veľmi zvláštnym spôsobom. Presne v momente, keď podpísali zmluvy s bankou, zrazu trnavský okresný súd uvoľnil byty a vrátil ich do firmy Glance House. Záložným veriteľom sa tak stali oni, nie banka. Aj po vrátení majetku do firmy a započítaní úveru by sa konkurz mohol zrušiť. Lenže stala sa zvláštna vec. Konkurzný sudca na Okresnom súde v Prešove priznal pohľadávku vo výške dvanásť miliónov eur, čo je dvojnásobok oproti pôvodnej pohľadávke banky vo výške šesť miliónov. Tam sú zarátané aj úroky, keďže pôvodný úver, ktorý nám požičali na výstavbu, bol vo výške štyroch miliónov eur. Za týchto okolností už majetok firmy nie je vyšší ako pohľadávky, nie je teda možná reštrukturalizácia. Tam sú zarátané nielen úroky, ale súd k tomu ešte nepochopiteľne pripočítal aj zmenku z ručenia, čím dlh fakticky zdvojnásobil.

Thorpe recovery sa zmocnili firmy, vymenili si v nej správcu, ktorý to začal čistiť. Ja som ho vyzýval, aby sme bytovku opravili a z výnosu z predaja bytov zaplatili klientom všetky peniaze a tiež všetky reálne pohľadávky. Odmietli to.

Vy ste prišli v tomto projekte o koľko peňazí?

Približne o dva milióny eur. Systém slovenskej „spravodlivosti“ neodpúšťa, keď poukážete na prešľapy súdov. Teraz sa to opäť ukázalo. My už dlho vieme, že z konkurzu neuvidíme ani cent, keďže sme s našou pohľadávkou poslední. Podali sme preto aspoň žalobu za nezákonné trestné stíhanie na rezort spravodlivosti a Generálnu prokuratúru SR. Ani prokuratúra a ani ministerstvo sa nechceli priznať ku škode, ktorú štátne inštitúcie spôsobili. Zrazu sa ale ministerstvo spravodlivosti – ešte počas vlády ministerky Márie Kolíkovej – prihlásilo k tomu, že ono zodpovedá za škodu za Glance House. Ale dodalo, že prípadné kompenzácie za túto škodu nepatria nám, ktorí sme ako investori do toho vložili peniaze, ale vloží ju do konkurzu, kde ju zhrabne konkurzná mafia. Ide o druhú zlodejinu.

O koľko peňazí prišli klienti, ktorí si pred štrnástimi rokmi kupovali byty v Glance House a zaplatili zálohy?

Bolo to myslím 42 rodín, ktorí zaplatili približne 400-tisíc eur, čiže išlo približne o 10-tisíc eur na každého. 

Akú šancu majú teraz peniaze získať?

Potom, čo urobil súd v Prešove a záhadným spôsobom zvýšil pohľadávku primárneho veriteľa, nemajú šancu získať nič.

Zaznamenali ste ale po zmene vlády nejaký posun v tomto „systéme“ na Slovensku, ktorý ste opísali?

Všimol som si, že sa tí vagabundi akoby na malú chvíľu stiahli a mali strach, lebo nevedeli, čo bude. Časom ale mám pocit, že v niektorých prípadoch nadobudli ešte väčšiu drzosť ako predtým. Predtým ich aspoň niekto držal na uzde, teraz sa mi zdá, akoby šli až na hranu. Možno je to preto, že vidia taký bordel, že sa na to budú môcť v najhoršom prípade vyhovoriť.

Preto ste odišli zo Slovenska?

Presne tak, na Slovensku nemám žiadnu perspektívu. Chcel som podnikať, ale na to vám nestačia myšlienky, potrebujete aj prostriedky. Úverové zdroje z bánk sú pre mňa tabu, keďže som priviedol firmu do konkurzu a nesplatil úver, žiadna banka mi nedá úver. Mám nápady, ktoré som chcel realizovať, dokonca aj cez neziskovky, bola by to viac-menej charita. Požiadal som o eurofondy, ale aj to mi zamietli, keďže som osoba prepojená s právnickou osobou, ktorá je v konkurze.

Foto: Matúš Zajac