Turecko je zvláštny štát, v ktorom sa zložito mieša staré imperiálne dedičstvo, modernita dovezená Atatürkom, a islamská reakcia, ktorá na začiatku 21. storočia začala systematicky vyhlodávať skôr povinne sekulárny štát. Leží tu jediné ozajstné veľkomesto, ktoré prežilo bývalú Rímsku ríšu, Istanbul, ležiaci na strategicky dôležitom Bospore.
Turecké národohospodárstvo je turbulentné, sužuje ho najmä vysoká inflácia, ale krajina má veľmi silný priemyselný základ. Jazdia tu rýchlovlaky a vyrába sa tu množstvo dôležitého tovaru, od autobusov po vojenské drony. Počas covidu bolo Turecko dôležitou produkčnou základňou pre zdravotnícky materiál a cez diaľničný hraničný priechod Svilengrad-Kapikule sviští jeden kamión za druhým. Je to, rátané na objem obchodu, zďaleka najdôležitejšia pozemná brána do Európskej únie.
A ešte jedna vec nás s Turkami spája, aj keď o ňu ani jedna strana príliš nestojí. Turecko je nárazníkovým pásmom masovej migrácie z východu, Irakom počnúc a Bangladéšom končiac. Problémy, ktoré prítomnosť mladých mužov z oveľa primitívnejších krajín spôsobuje v tureckých veľkomestách, značne pripomínajú problémy, ktoré s tou istou demografickou skupinou zažívajú západné metropoly.
Recep Tayyip Erdogan, ktorý je pri moci zhruba rovnako dlho ako Vladimír Putin – približne dve desaťročia, dosť dlho na to, aby mladí Turci žiadneho iného lídra ani nepoznali –, počas svojej vlády výrazne pokročil v uskutočňovaní autoritárskeho spôsobu výkonu moci. Pričom rovnako ako v Rusku sa v tejto súvislosti dá povedať, že mu s tým pomohol súhlas značnej časti obyvateľstva.
Byť v Turecku novinárom je vyslovene riskantné povolanie a trestné stíhanie hrozí aj za šírenie dezinformácií o skutočnej výške inflácie (rozumej: iných čísel, než aké zverejňuje turecká národná banka). Na druhej strane sa však Erdoganovi nikdy nepodarilo vyklieštiť volebné systémy do fraškovitej podoby ani vyvolať dojem, že celý národ stojí za svojím mysticky vyvoleným vodcom. Turecká opozícia je skutočná (žiadne bábky), dobre organizovaná, živá a až doteraz bola schopná postrážiť si volebné procesy natoľko, že napriek veľkej Erdoganovej nechuti vyhrala komunálne voľby vo všetkých veľkých mestách Turecka.
Celoštátne voľby sú však niečo iné. Erdogan si postavil absurdne megalomanský prezidentský palác s tisíckou miestností a zatiaľ nejaví žiadnu chuť opustiť ho. Je však možné, že v prípade prehry jednoducho poprie výsledky volieb a odštartuje tým občiansku vojnu, alebo aspoň definitívnu násilnú putinizáciu krajiny.
To by bola tragédia, ktorá by vzápätí otriasla s pomermi v samotnej EÚ. Jednak pre niekoľko miliónov utečencov, ktorých by sme v takejto situácii mohli očakávať, ale aj preto, že ekonomické väzby medzi „nimi a nami“ sú pomerne silné. Nakoniec, aj kultúrne väzby, a nie vždy v dobrom. Erdogan má v štátoch ako Nemecko a Rakúsko dosť „svojich ľudí“, aby v prípade potreby mohol na uliciach Frankfurtu a Viedne spôsobiť značné nepríjemnosti.
Prípadné mierové víťazstvo opozície by však bolo dôvodom na opatrný optimizmus. Súčasná turecká ústava, dávajúca príliš veľkú moc prezidentovi, by zrejme išla do koša a bola by nahradená niečím, čo viac akcentuje rozdelenie moci medzi jednotlivé zložky štátu.
Súčasný líder opozície Kemal Kiličdaroglu nemá medzi svojimi spojencami ani zďaleka také dominantné postavenie ako Erdogan v AKP, keď jeho podpora stojí na koalícii niekoľkých strán. Je nepravdepodobné, že by sa mohol stať úspešným autoritárom, aj keby chcel. A islamský svet, ktorý k Turecku chtiac nechtiac vzhliada ako k jednému zo svojich civilizačných centier, by dostal názornú lekciu na tému mierumilovnej výmeny politických kádrov – čo je umenie, ktoré staré demokratické štáty napospol považujú za samozrejmé, ale ktoré práve v islamských krajinách zatiaľ veľmi zvládnuté nie je.
Tieto voľby, a najmä ich následná dohra, môžu naozaj zatriasť Európou.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.