Vraj sa to netýka zďaleka len peňazí: samovoľne sa rozhojňuje sláva, vzťahy a úspechy. Aj keby si chudobní na konexiách alebo výdobytkoch polepšovali, relatívne k rastúcemu náskoku tých silnejších, sú bez šance. A čo viac, rozhojňujúca logika platí aj v zlom. Čert vraj vykonáva potrebu na jednu hromadu…
Úspech je sociálny jav
Dnes je takzvaný Matúšov efekt súčasťou sociologického inventára. Prvýkrát ho v šesťdesiatych rokoch sformuloval americký sociológ Robert K. Merton a ani on sa v prvom rade nezameral na majetok, ale na vedeckú povesť. Hlavnou tézou je, že jedna citácia generuje ďalšiu, jedna pozvánka stíha druhú. Okrem toho ukázal, ako zle rozumieme vede. Obyčajne sa domnievame, že je radom výkonov, ktoré docieľujú divní, a preto často osamotení vedci. Merton nepopiera, že bývajú zvláštni. Avšak prinajmenšom tí, ktorých mená poznáme, sú okrem toho aj obratní, čo sa týka starostlivosti o povesť a práce s pozornosťou druhých.
Sociológov záver preto znie: Výkon je často relatívne individuálny, ale úspech je sociálny jav. Ani veda teda nie je samotárska aktivita, ale práca na verejnosti. Práve ten, kto sa vie pohybovať na verejnosti, čo v prípade vedca môže znamenať aj to, že urobí značku zo svojej podivínskosti, môže pretaviť „obyčajný“ výkon na úspech, ak nie slávu. Pozornosť, táto vzácna surovina, určité výkony zosilňuje. A hlavne plodí ďalšiu pozornosť. Ľudia majú vo zvyku pozerať rovnakým smerom.
Sem vstupuje Matúšov efekt. Akonáhle si jeden výkon zaistil ohlas, môže vedec predpokladať, že pozornosť pritiahnu aj jeho nasledujúce práce, a to aj v prípade, že by boli len priemerné. Teraz začína pôsobiť potenciálne nebezpečná sila: práca výrazného vedca, hoci by bola priemerná, si získa viac pozornosti ako nadpriemerná, dokonca výnimočná práca nevýrazného bádateľa. Inými slovami, sláva má sklon sa osamostatňovať od pôvodného výkonu a začína si žiť vlastným životom.
Že má aj veda svoje celebrity, nie je podľa Mertona samo osebe zlé. Existuje skrátka čosi ako vedecká charizma, ktorá legitímne zosilňuje určitý výkon a je tým podstatnejšia, čím menej objektívna je daná veda. Charizma je schopnosť zaistiť si pre svoju prácu vnímavosť, čo však tiež znamená, že daný vedec rozumie svojej dobe a vie s ňou komunikovať. Keď preto Merton hovorí, že úspech je sociálny, nepopiera tým jednotlivcov výkon – ten je nevyhnutnou podmienkou. Dodáva však nesamozrejmú vec: aj sláva je niečím, pre čo má človek väčší či menší talent. Takže je nakoniec zaslúžená? Veľakrát áno, ale istú krutosť v sebe Matúšov efekt napriek tomu skrýva.
Sláva posilňujúca úspech
V poslednom čísle časopisu American Sociological Review publikovali vedci štúdiu Nie všetci môžu byť hviezdy, mapujúce Matúšov efekt v basketbale. Prečo basketbal? Je to svet, ktorému vládne výkon. Meritokracia v čírej podobe. Výkony basketbalistov NBA sú starostlivo zaznamenávané a na základe týchto údajov vznikajú štatistiky jednotlivých výkonov, či už ide o strelené koše alebo rozhodujúce prihrávky. Bádatelia preto uvažovali nasledovne: Ak sa každoročne volia najlepší hráči, mala by táto voľba kopírovať dosiahnuté výsledky. Inými slovami, sláva by mala byť spravodlivá – mala by reflektovať čisto len zásluhy.
Aby si túto hypotézu overili, preskúmali kariéru 1 829 hráčov medzi rokmi 1983 a 2016. Predpoklad sa najskôr potvrdil: najlepšími hráčmi boli zvolení tí, ktorí skutočne podávali výnimočné výkony. Ukázalo sa však ešte niečo: rovnakí hráči sa zaraďujú medzi top hráčov opakovane. Čo by mohlo naznačovať, že Matúšov efekt pôsobí. Akurát ho nemožno chápať výlučne ako prejav nespravodlivosti, ale aj ako opis dynamiky výkonu. Ukázalo sa totiž, že úspech športovcov posilňuje, takže v ďalšom roku podávajú ešte lepšie výkony. Nie je to teda len tak, že úspech plodí slávu, ale rovnako platí, že sláva plodí úspech, ktorý posilňuje slávu. Úspech teda nie je len odmenou za výkon, býva aj základom pre vývoj nových schopností.
Ale to nie je celý príbeh. Je totiž tiež isté, že nás sláva môže podoprieť ešte v čase, keď výkony už nepodávame. Príkladom je dnes už zosnulý basketbalista Kobe Bryant. Keď bol v roku 2016 zvolený za najlepšieho hráča, medzi znalcami to vzbudilo údiv. Síce ešte stále podával skvelé výkony, tie však už zaostávali za jeho niekdajšou slávou. Zvolený nebol vďaka svojim výkonom, ale preto, že sa to stalo mnohokrát predtým. Bádateľom pritom nejde o spochybnenie športovcových kvalít, skôr si kladú otázku: Ak sa môže sláva vymknúť podávaným výkonom vo svete, v ktorom sú jasne dané štandardy, čo sa asi deje vo svete, ktorý je menej merateľný?
Márnosť vysnívaných škôl?
Vráťme sa však ešte k prvému poznatku: Basketbalista, ktorý je ocenený, sa v ďalšom roku zlepšuje. Sebadôvera hrá teda rozhodujúcu úlohu vo výkonoch tvoriacich základ slávy. Aj tu platí, že individuálny výkon nemožno oddeliť od sociálneho hľadiska. Je to síce samotný športovec, ktorý podáva výkon, ale je to skupina, ktorá ho oceňuje. Bola by však chyba poukazom na ocenenie zmenšiť individuálny výkon – ten podal skutočne daný športovec, a to na základe svojho postoja, respektíve poznatku, že niečo vie.
Funguje faktor postoja aj v iných prostrediach? Na túto otázku sa v roku 2014 vo vplyvnej štúdii Ilúzie elitnosti zamerali ekonómovia A. Abdulkadiroglu, J. Angrist a P. Pathak. Zaujímalo ich prostredie stredných škôl v Spojených štátoch. Našťastie sa nemusíme obmedzovať len na Spojené štáty, štúdiu v roku 2018 replikovali ďalší bádatelia v Rumunsku a Maďarsku. Výsledky potom zhŕňa fyzik (a súčasne galerista, čo bude podstatné neskôr) Albert László Barábasi v roku 2018. Spomínaní vedci sledovali, ako si vedú deti, ktoré sa dostali na vysnívané elitné školy, v porovnaní s tými, ktoré sa na ne síce tiež hlásili, no neuspeli.
Zistili prekvapivú vec: obe skupiny podávali porovnateľné výkony. Inými slovami, aj deti, ktoré sa museli uspokojiť s horšou školou, prospievali, akoby boli na škole lepšie, a zodpovedajúcim spôsobom prevyšovali svojich spolužiakov, ktorí sa na elitné školy nehlásili. Analogické štúdie boli vypracované aj pre univerzity. Autormi tej najslávnejšej sú ekonómovia Stacy Daleová a Alan Krueger. Sledujú, ako si vedú absolventi rôznych typov univerzít od roku 2004.
V jednej z týchto štúdií sa bádatelia zamerali na študentov, ktorí sa dostali na Harvard. A túto skupinu porovnali s tými, ktorí sa na Harvard síce tiež hlásili, ale neuspeli, a navyše sa nedostali ani do žiadnej inej školy z elitnej skupiny Brečtanovej ligy. Znovu sa potvrdil poznatok zo stredných škôl: študenti si po prvé vedú rovnako dobre v priebežných testoch, po druhé zarábajú desať rokov po absolvovaní univerzity porovnateľnej sumy ako študenti Brečtanovej ligy, čím prevyšujú príjem svojich spolužiakov, ktorí síce navštevovali rovnakú školu, lenže sa nikdy nehlásili na žiadnu univerzitu z Brečtanovej ligy.
Jediný faktor, na základe ktorého bolo možné predvídať budúci úspech, nebola škola, na ktorej študent reálne študoval, ale najlepšia škola, na ktorú sa hlásil. O úspechu teda rozhodli schopnosti, ktoré títo študenti nesporne mali, ale podstatnou mierou aj presvedčenie, že majú na viac. Neznamená to, že na škole nezáleží. Všetci spomínaní chodili na dobré školy. Znamená to však, že na nej nezáleží až tak, ako si myslíme. A predovšetkým sa zdá, že platí: nie sú to školy, ktoré vytvárajú výborných žiakov, sú to výborní žiaci, ktorí vytvárajú skvelé školy.
Nájdi si svojho galeristu
Ale späť k druhému rozmeru Matúšovho efektu. Už bolo povedané, že americkí bádatelia na príklade basketbalistov sledovali mieru, v ktorej má sláva sklon prevyšovať výkon, a to aj v prípade dobre merateľných športov. Ako to teda bude vyzerať v prípade činností, ktoré nie sú dobre merateľné?
Prinajmenšom čiastočnú odpoveď nájdeme v knihe Rovnice / Päť zákonov našich úspechov a prehier od spomínaného maďarského fyzika a galeristu Alberta Lászlóa Barábasiho. V knihe rozpráva príbeh streetartových obrazov, ktoré sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia začali objavovať v Manhattane. Podpísané boli „SAMO©“, čo je skratka pre „same old shit“. Ako sa neskôr ukázalo, obrazy boli dielom dvoch autorov, ktorí pod onou značkou kritizovali konzumnú spoločnosť: každý predáva starý „shit“ ako prelomovú novinku.
Rukopis týchto dvoch umelcov bol nerozoznateľný, a kým skončili na ulici, chodili do rovnakej školy. Ale v jednej chvíli sa ich cesty rozišli. Zatiaľ čo prvý je dnes málo známy, druhý sa stal legendou, ktorej umenie trhá rekordy v aukčných sieňach. Ten druhý sa volal Basquiat. Jeho Bezmenné plátno zobrazujúce tvár v tvare lebky sa v roku 2017 vydražilo za viac ako sto miliónov eur. Okrem výkonov, v ktorých sa miešala poézia a vizuálne umenie, do jeho slávy prehovoril aj silný príbeh. Je považovaný za vôbec prvého Afroameričana, ktorý uspel v prevažne „bielom“ svete umenia, navyše patrí do elitného klubu 27, teda medzi umelcov, ktorí zomrú v mladosti, väčšinou na predávkovanie.
Dôvod, prečo sa jeden umelec stane legendou, zatiaľ čo podobne nadaný človek upadne napríklad do zabudnutia, tkvie aj v charaktere: Basquiat bol mimoriadne spoločenský človek, ktorý si okolo seba vytvoril sieť podporovateľov, vplyvných umelcov a galeristov. Aj na tomto príbehu možno podľa Alberta L. Barábasiho ukázať, že práve v umení bude Matúšov efekt obzvlášť vplyvný. Neznamená to, že by sa sláva neopierala o majstrovstvo. Skôr sa tým chce povedať, že tam, kde nie sú objektívne štandardy, rozhodujú výraznou mierou aj iné schopnosti, napríklad práve tie sociálne.
Nie ako fyzik, ale ako galerista potom Barábasi poznamenáva: Nikto nemôže určiť hodnotu diela jednoduchým pohľadom na samé umenie. Za úspechom a uznaním stojí neviditeľná sieť kurátorov, historikov umenia, galeristov, obchodníkov, agentov, aukčných siení a zberateľov, ktorá určuje, čo sa dostane do múzeí a akú cenu sme za to ochotní zaplatiť. Tieto siete nielenže rozhodujú o tom, ktoré diela budú visieť na stenách múzeí, ale dokonca o tom, na ktoré diela budeme stáť fronty. A fakt je, že na Basquiatovo umenie sa fronty stoja. Ale tiež je pravda, že na hodnotení umeleckej kvality sa kritici nezhodnú. Pre jednu skupinu je Basquiat bezhranične preceňovaný, pre druhú je to génius, ktorý sa vymanil zo sociálneho prostredia.
Svet nie je športovisko, svet je galéria
Športovci a azda v menšej miere aj umelci, majú s biblickými postavami jednu vec spoločnú. Dnes sú poslednými nositeľmi posvätna. Svetec stojí na tribúne alebo behá po športovisku, zatiaľ čo obyčajný človek ho sleduje v publiku. Tento obdiv sa z času na čas môže javiť – zvlášť v kontexte niektorých súčasných sociálnych filozofií – ako naivný prežitok. Nie je potrebné obdiv zvrhnúť, „deplatformovať“? Vari nie je nadanie skratka pre dobré sociálne podmienky? A nie sú výkony jednoduchým výhonkom privilégií mocných? Ako vieme od postmoderných filozofov, autor je mŕtvy, žije iba text – a text, to je vlastne spoločnosť. Aký talent? Je to dynamika spoločnosti. Basquiatovými slovami: Nás neoblbnete, je to SAMO©, teda vlastne podvod.
A je fakt, že citované štúdie moc spoločnosti potvrdzujú. Rovnako je však dôležité, že nepreberajú mnohokrát naivnú postmodernú dichotómiu jedinec verzus spoločnosť. Spomínaní bádatelia nechápu jedinca ako obyčajný odtlačok spoločnosti, ale ako kreatívnu bytosť, áno, ako umelca, ktorý vstupuje aj do toho, ako naňho spoločnosť pôsobí. Tí najlepší podávajú výkony a ešte nás vedia zvádzať, čo znamená, že to oni rozhodujú o tom, ako sa my na nich budeme pozerať.
Svet je skôr galériou ako basketbalovým ihriskom. Nestačí podávať výkony, vlastný charakter je súčasťou hry a ten rozhoduje o tom, ako budeme vedieť hrať s tým, čo je nám dané. Al Diaz, niekdajší Basquiatov kamarát a spolupracovník, býval skôr samotár, ale Basquiat bol zvodca a milovník spoločnosti. Legendárnou sa stala historka, ako sa mu podarilo pár svojich pohľadníc vnútiť Andymu Warholovi, ktorého obdivoval ešte ako chlapec z ulice. Vtedy sa začalo jedno naozaj plodné priateľstvo.
Lenže hrať možno rôzne. Al Diaz bol síce menej sociálne schopný, zato svoju mladosť prežil a doteraz vystavuje. Čo tiež nie je zlé. Z tragického osudu jeho slávnejšieho kamaráta, ktorý zomrel v dvadsiatich siedmich na predávkovanie heroínom, je zrejmé ešte niečo: že na úspech potrebuje človek talent, ale na slávu silu. Zdá sa, že ten, kto pridáva tým, ktorým dáva, na toto občas zabudne. Ale skôr to dať nechce. Privilégiá bývajú vykúpené. V oboch významoch toho slova.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.