1. Proces
Vyzerá to tak, že súdny proces s exprezidentom Kiskom nebude v júni, ale až po voľbách. Dôvod: sudca sa nečakane vzdal funkcie. Júnový termín síce nebol zrušený, ale predpokladá sa, že nový sudca si vyžiada viac času.
Ak by išlo o jediný prípad naťahovania času a komplikácií, mohli by sme to považovať za obyčajnú náhodu. Tentoraz však ide už o druhú komplikáciu v krátkom čase. Navyše v citlivej politickej kauze, ktorá by mohla zasiahnuť do kampane pred voľbami.
Pôvodne mal byť proces s Kiskom, ktorý je stíhaný za daňový podvod, už teraz. V apríli. Kiskov advokát sa však vyhovoril na údajnú kolíziu termínov a požiadal o odklad. Vyhovelo sa mu. Nový termín sa posunul z apríla na jún.
Zjavne to nestačilo.
Pôsobí to ako snaha utekať pred kampaňou. A upratať proces s exprezidentom do menej citlivého času.
Je to celkom pochopiteľné. Vládna moc a špeciálny prokurátor Daniel Lipšic sľubovali procesy s „politickou mafiou“ a oligarchami. V doťahovaní káuz do fázy súdnych rozhodnutí a trestov sa im však veľmi nedarí. Zrejme aj preto, že stíhanie často stojí a padá na výpovedi udavačov, ktorým sa dnes nie veľmi presne hovorí „kajúcnici“.
Namiesto procesov s oligarchami hrozí, že hlavným terčom justície bude krátko pred voľbami exprezident Kiska podozrivý z rozsiahleho daňového podvodu a čierneho financovania kampane. Ten istý Kiska, ktorému robil advokáta Lipšic.
To by asi nevyzeralo dobre.
Jadro problému s Andrejom Kiskom je v tom, že jeho kauza je celkom reálna a vážna. Snahy vyrobiť z Kisku nevinnú obeť útokov Smeru stroskotali. Dôkazy polície a prokuratúry proti Kiskovcom a ich firme KTAG sú príliš silné na to, aby sa dali zhodiť zo stola. Alebo donekonečna zľahčovať a ospravedlňovať (ako to roky robila väčšina médií).
Počas procesu by sme sa zrejme dozvedeli veci, ktoré médiá zamlčali alebo odsúvali na okraj. Medzi krátke správy.
Vyšetrovanie aj po voľbách 2020 a po zmene vlády potvrdzovalo, že za čiernym financovaním Kiskovej kampane z rokov 2013 a 2014 neboli len „účtovné chyby“, ale vedomá (opakovaná) snaha vyhnúť sa plateniu daní. Keď si Kiskova firma KTAG účtovala politickú kampaň do nákladov na podnikanie, daňová inšpekcia ju rýchlo upozornila, že je to protiprávne. Kiska napriek výhradám úradov v daňovej kreatíve pokračoval celý rok 2014. Aby nemusel platiť DPH. A následne v tom pokračoval aj v roku 2015, keď si neoprávnene znížil okrem DPH aj daň z príjmu za predchádzajúci rok.
Dôvodom bolo zrejme to, že Kiska na kampaň minul viac, ako pôvodne plánoval. Po prvom kole volieb mal rozpočet vyčerpaný. Ak by mal spätne doplácať DPH a penále (išlo o stovky tisíc eur), financovanie jeho kampane by sa rozpadlo.
Keďže Kiska a jeho firma žiadali vratky DPH aj po upozornení daňovej inšpekcie, ich konanie bolo vedomé. Tvrdenie, že účtovníčka sa pomýlila, bolo klamstvo.
Po voľbách 2014 sa stalo to, s čím rátal Kiska. Na problémy s protiprávnym financovaním kampane sa zabudlo.
Prípad ožil až v roku 2017 po konfliktoch prezidenta s vládou. Generálny prokurátor žiadal preveriť podozrenia z daňových podvodov bratov Kiskovcov a ich firmy KTAG. Výsledok: vyšetrovanie podvod potvrdilo.
Ani potom však Kiska chyby nevysvetlil. Naopak, vyhlásil, že Slovensko je mafiánsky štát. A on je vraj len obeť mafiánskych praktík.
Popri tom firma KTAG potichu podala 17 dodatočných daňových priznaní a doplatila štátu ďalších 145-tisíc eur – za nezákonne skrátenú DPH a daň z príjmu. Ak k tomu pripočítame desiatky tisíc eur, ktoré KTAG neoprávnene žiadala cez vratky DPH, dostaneme sa blízko k sume 300-tisíc eur.
Mytológia o Kiskovi ako obeti Smeru sa definitívne rozpadla po voľbách 2020. Vyšetrovateľ po zmene vlády prípad uzavrel návrhom na obžalobu. Prokurátor ju podal na súd. Žiada trest za daňový podvod.
Kiskovi tak hrozí, že bude najvyššie postaveným prominentom, ktorý skončí pred súdom. A jeho hra na „slušnejšiu časť Slovenska“ sa rozplynie.
Práve toto je na Kiskovom prípade to najhoršie. Hral sa na zástupcu tých čistých a slušných. Hral sa na žalobcu, ktorý ide po krku podvodníkom. Hral sa na sudcu, ktorý vyhlásil Slovensko za mafiánsky štát.
A pritom na to nemal.
V konečnom dôsledku tým pomáhal relativizovať zločiny Smeru (ktoré boli násobne horšie) a kompromitovať tých, ktorí sa vyhlasovali za alternatívu.
Veľa na tom nezmenia ani pokusy odsúvať termín procesu a verejného skladania účtov.
2. Nehoda queer aktivistov
Pri majiteľoch slušnosti ešte ostaneme. Radi sa za nich vyhlasujú aj ľudia z LGBTI komunity. V utorok queer aktivisti zorganizovali pochod za práva transrodových ľudí.
Dopadlo to zle. Príšerne zle. Pre nich.
Časť davu pred parlamentom agresívne a vulgárne zaútočila na poslanca Matoviča. Pri takýchto zrážkach je pochopiteľné, že sa končia krikom. Lenže tu nešlo len o krik. Protesty sa zvrhli do nízkej, primitívnej agresivity. Zúriví ľudia na Matoviča vrieskali „ko*ot, vy*ebaný č*rák, hajzel, špina…“. Sácali do neho, urážali ho, ukazovali mu prostredník, vrieskali jeden vulgarizmus za druhým. Slovom, načisto sa spustili.
Ak by prišiel Matovič provokovať na ich protest, dalo by sa to otočiť proti nemu. Lenže scéna bola opačná. Poslanec Matovič bol, takpovediac, u seba doma, pred parlamentom.
Časť sympatizantov LGBTI komunity sa vyfarbila ako nenávistná a agresívna zberba. Čo je v ostrom kontraste s tým, na čo sa hrajú: na zástupcov slušnosti, tolerancie, vyspelosti, rešpektu k iným…
Táto vlastnosť – rozpor medzi pózou a realitou – sa nazýva pokrytectvo.
Pre queer komunitu to bola bolestivá nehoda. Podarilo sa im demonštrovať, že aj oni vedia spadnúť mimoriadne nízko.
Na ich obranu však treba dodať, že v tom nie sú celkom sami a bez príčiny.
O stupňovanie agresivity sa postarali aj ich lídri. Politickí a mediálni lídri. Po vražde na Zámockej sa progresívne hnutie a LGBTI komunita zradikalizovali a predviedli neuveriteľnú dávku agresivity. S nenávistným krikom rozbehli kampane proti celému konzervatívnemu a kresťanskému táboru. Bez rozlišovania, bez náznaku kritického myslenia, bez racionality hecovali vášne proti tým druhým. Paušálne.
Zneužili tragédiu na zúrivú kampaň proti konzervatívnym stranám a ľuďom. Len preto, aby nasilu pretláčali transrodové požiadavky, ktoré sú pre slovenskú spoločnosť neprijateľné. Ústretové návrhy vlády, ktoré posilňujú práva LGBTI komunity, odsúdili ako nedostatočné. A pokračovali v stupňovaní kampane proti konzervatívnej časti spoločnosti.
Pod túto nevkusnú kampaň sa podpísali Progresívne Slovensko, prezidentka, aktivisti, väčšina médií.
V utorok mohli s údivom pozorovať, aké to prinieslo ovocie. V ich vlastných radoch.
3. Palivo pre Matoviča
Jedným z paradoxných následkov je to, že nehoda gueer komunity je nečakaným darom pre Igora Matoviča. Z poslanca, ktorého chceli odpísať, opäť urobili lídra. Igor Matovič, ktorý konflikt zvládol neporovnateľne lepšie ako jeho rivali, sa môže hrať na ochrancu poriadku a bojovníka za konzervatívne hodnoty.
Queer aktivisti a médiá posunuli Matoviča z okraja do stredu ihriska. Pre Obyčajných je to niečo ako záchranné koleso. Lebo úspech sa spravidla rodí v zlomových konfliktoch. Hlavne v takých, kde zastupujete hlas a postoj väčšiny. Prípadne v takých, kde sa druhá strana sama kompromituje.
Toto je vlastne ešte väčšia nehoda ako utorková diskreditácia gueer komunity. Zbierať plusové body pre súpera, ktorého chcete odstrániť z cesty, je z ich pohľadu pohroma.
Mimochodom, Matovič môže z týchto chýb a omylov – a z nastavenia scény – ťažiť už druhýkrát.
Aj pred voľbami 2020 sa ho politickí aktivisti snažili odpísať. No súbežne s tým sa nastavila zlomová línia volieb radikálne protificovsky. A protikorupčne. Natočil sa film Sviňa, ktorý mal mimoriadne silný dopad na priebeh kampane. Sústavne sa otvárali korupčné škandály. Médiá a aktivisti volali po slušnej alternatíve, ktorá definitívne odstaví Smer. A keďže Kiska aj progresívci pri tejto téme driemali, Matovičovi sa podarilo hru strhnúť na seba. Presadil sa ako hlavná postava boja proti vláde Smeru. A boja za očistu štátu a spravodlivosť.
V kampani 2023 sa to môže, aj keď pri inom nastavení a slabšej téme, zopakovať. Aj dnes sa ho snažia médiá a politickí aktivisti odpísať – ako neprijateľného. A aj dnes popritom vytvárajú zlomovú líniu kultúrnej vojny, pri ktorej sa nevedia autentickým spôsobom presadiť ani progresívci, ani z druhej strany KDH.
Zarába na nej Matovič.
Možno aj preto, že na rozdiel od konkurencie neprodukuje umelé pózy. Len opäť využíva to, čo mu ponúkajú.
4. Dym nad Kremľom
V stredu kancelária ruského prezidenta zverejnila fotografie, ktoré majú dokazovať útok na Kremeľ. Rusko tvrdí, že išlo o útok dvoma dronmi s dlhým doletom. Zo zodpovednosti obviňuje Ukrajinu. Podopiera to aj zmienkami o údajných plánoch Ukrajiny udrieť na Moskvu, ktoré sa objavili v únikoch dokumentov amerických spravodajských služieb (Američania vraj Ukrajinu od týchto experimentov odhovárali).
Rusi vydali vyhlásenie, že si vyhradzujú „právo na odvetu kedykoľvek a kdekoľvek to budú považovať za nevyhnutné“. Exprezident Medvedev dokonca vyzval na likvidáciu ukrajinského prezidenta.
Zelenskyj reagoval, že neplánovali ani útok na Moskvu, ani útok na Putina. Vyzerá to tak, že v tomto by mohol mať pravdu.
Z incidentu smrdí jedna podstatná vec: nejasný motív. Malý útok dvoma dronmi, ktoré zhoreli na streche Kremľa, nemá nijaký vojenský význam. Ukrajine by to prinieslo nulové zisky a vysoké náklady, respektíve riziká z prípadnej odvety. Teda z raketových útokov Ruska na vládne budovy v Kyjeve.
Vražda Duginovej dcéry alebo atentát na vojnového blogera Tatarského mohli mať celkom priamy, aj keď nie veľmi prezieravý motív: odstránenie vybraných prominentov. No neškodný útok dronmi na budovu Kremľa nepriniesol nič. Len veľmi nepríjemné následky.
Ako najpravdepodobnejšie sa javí to, že išlo o akciu spravodajských služieb s bočným provokačným cieľom. Jednou z možností je útok pod falošnou vlajkou, čiže akcia ruských tajných služieb. Napríklad preto, aby mohlo Rusko naplno mobilizovať a rozšíriť vojenské operácie na bombardovanie ukrajinských vládnych objektov. Druhou možnosťou je, že útok vykonali ukrajinské bezpečnostné služby, ktoré chcú Zelenského a jeho tím dostať pod tlak. Prípadne rovno vymeniť.
Február a začiatok marca 2022, keď sa Zelenskyj bál o život a ukrýval sa v bunkroch, ukrajinského prezidenta vyčerpávali a takmer zlomili. Obrat prišiel až po tom, čo Moskva prostredníctvom vtedajšieho izraelského premiéra Bennetta odkázala, že nemá v úmysle zlikvidovať Zelenského a jeho ľudí. Krátko na to ukrajinský prezident nabral novú energiu a vrátil sa k obľúbenému remeslu – herectvu. Cítil sa bezpečne a suverénne.
Od utorka to už asi neplatí. Nech bol za útokom na Kremeľ ktokoľvek, následky sú pomerne jasné. Rusko avizuje, že v rámci odvety je pripravené udrieť priamo na vládnu štvrť v Kyjeve. A likvidovať politických a vojenských lídrov Ukrajiny.
Ak by sa to naplnilo, pôvodne obmedzený a kontrolovaný konflikt by sa rozšíril o ďalší krok bližšie k totálnej vojne, kde by padali základné pravidlá a zábrany. A kde by boli celkom bežné atentáty na politických lídrov.
Asi netreba dodávať, že Ukrajina by bola na tomto fronte mimoriadne slabým hráčom.
V čase, keď Rusko informovalo o útoku na Kremeľ, bol Zelenskyj na návšteve Fínska. Zopakoval tam, že bude pre Ukrajinu žiadať to isté, čo už majú Fíni a Švédi po vstupe do NATO – bezpečnostné záruky Západu.
Mimochodom, aj túto otázku už Zelenskému dostatočne jasne zodpovedal izraelský expremiér Bennett. Urobil to v tom istom dôvernom rozhovore zo začiatku roka 2022, keď Zelenského informoval o odkaze Ruska, že nechce likvidovať ukrajinských lídrov.
Bennett vtedy Zelenskému vysvetlil, že Západ bude Ukrajinu ochotne vyzbrojovať a používať na boj proti Rusku, no bezpečnostné záruky jej nedá nikdy. Pretože to nie je v záujme západných veľmocí.
Zelenskému poradil, aby sa nesprával aktivisticky, ale realisticky a v záujme svojej krajiny. Teda aby pristúpil na ponúkané rokovania s Ruskom. A aby sa vyhol predlžovaniu a rozširovaniu vojenského konfliktu.
Bola to dobrá rada a Zelenskyj ju údajne chvíľu (v marci 2022) akceptoval. No len dovtedy, kým do Kyjeva nepricestoval Boris Johnson ako samozvaný „zástupca Západu“. Zelenského podľa zdroja Ukrajinskej pravdy varoval, že ak bude rokovať s Ruskom o mieri, tak bez podpory a bez záruk Západu.
Výsledky tejto politiky sú po roku viac ako zúfalé. Nie z pohľadu Západu. Z pohľadu Ukrajiny a jej budúcnosti.