Hneď na úvod treba zdôrazniť, že vymenovanie úradníckej vlády nemá šancu vyriešiť jadro problému – rozklad parlamentnej väčšiny. Vláda bez väčšiny v parlamente nedokáže pracovať.
Platí to o Hegerovej vláde. A bude to platiť aj o prípadnej Čaputovej vláde.
Napriek tomu platí, že výmena vlády je v tejto fáze viac-menej nevyhunutná. Dôvody nie sú ústavné ani vecné, ale čisto politické.
A sčasti aj volebné.
Prvým dôvodom je holý fakt, že odvolaná Hegerova vláda sa rozpadla. Existuje len nominálne, nie reálne. Po odchode ministrov Matoviča a Lengvarského sa vzdal funkcie aj minister Vlčan. Pretože jeho firma si načapovala z verejných peňazí do vrecka 1,5 milióna eur.
Po Vlčanovi mal nôž na krku okamžite aj minister Budaj. Za to, že nesie politickú zodpovednosť za vykrmovanie Vlčanovej firmy. Nech je to akokoľvek legálne, voláme to klientelizmus. A práve proti tomuto hriechu – vraj – vláda bojuje.
Už tento stupeň rozkladu by stačil na to, aby prezidentka začala konať.
Kto pri tejto téme ešte stále váhal, toho muselo v piatok doraziť náhle rozhodnutie ministra Káčera, že končí aj on. Pre Prezidentskú kanceláriu to musel byť posledný a dostatočne úderný signál, že treba ukončiť trápenie a vymenovať novú vládu. A to z toho prostého dôvodu, že tá Hegerova exspirovala. Neunesie ani len dočasné poverenie…
Ťah Káčera – alebo presnejšie ťah Káčerom – trochu pripomína ťah Kolíkovou v marci 2021, keď sa stupňovali tlaky na odchod premiéra Matoviča. Figuríny blízke prezidentke, ktorá žiadala výmenu Matoviča, jedna po druhej povyskakovali z vlády. Aj Kolíková. A potom usúdili, že vládu treba vymeniť, lebo sa rozliala.
Káčera môžeme upodozrievať, že jeho úloha v tejto hre bola podobná. Mal prispieť k tlaku na výmenu Hegerovej vlády. A hrať hru prezidentky Čaputovej.
Iste, Káčer by tým na prvý pohľad išiel proti vlastnej vláde aj vlastnej strane, lenže toto by platilo len v prípade normálnych okolností. A tie tu dnes nemáme. Strana Demokrati, do ktorej boli pokusne inštalovaní Heger s Káčerom, sa utopila. Má tri percentá. A po masívnej kampani by mohla mať 4,5. Nič pre kariérneho atlantistu a diplomata typu Káčer.
Lojalita voči Čaputovej sa dnes ukazuje ako lepšia voľba než lojalita voči experimentálnej skupine s logom Demokrati. Alebo voči premiérovi, ktorý zlyhal vo vláde aj v strane. A aktuálne je na odstrel.
Žoldnier Káčer zjavne pochopil svoju úlohu. A stroskotancov zo súboru Demokrati podrazil. Tí asi prídu o svoje najcennejšie aktíva – o vládu. A jej používanie na prezentáciu a volebnú kampaň.
Lebo po politickom rozklade Hegerovej vlády už o nič iné nešlo.
Tým sa dostávame k druhému dobrému dôvodu, pre ktorý je legitímne uvažovať o výmene vlády. Tým dôvodom sú voľby 2023. A volebná kampaň.
Dôvody na definitívne odstavenie Hegerovej vlády sa naplnili v okamihu, keď Heger vystúpil z OĽaNO. Zo strany, ktorá vyhrala voľby. A keď sa objavil v novom „projekte“ Demokrati. Čiže v mimoparlamentnej strane, ktorá za noc získala post premiéra a kľúčové ministerstvá. Načierno, bez volieb. Aj bez mandátu parlamentu, ktorý túto vládu predsa v decembri zosadil.
Odvtedy, od prezliekania tričiek a prestupu do novej strany, sú Heger a Naď vo vláde čierni pasažieri. Nikoho nazastupujú. Iba pochybnú stranu, ktorá neprešla voľbami. A ktorá sa rozbieha do kampane 2023 priamo z úradu vlády.
Hegerova strana tým získala výhodu oproti iným. Ako „premiérska strana“ má bohatý priestor v médiách (čo iné mimoparlamentné strany nemajú). Je to pritom neoprávnená výhoda, keďže strana a jej vláda nemá mandát od poslancov.
Napokon, Heger podozrenie, že by mohol zneužívať vládnu funkciu na stranícku prezentáciu, potvrdil vo štvrtok večer. Ako premiér sa dožadoval priestoru v hlavnom vysielacom čase RTVS. A dostal ho.
Asi po rozhovore s prezidentkou vedel, čo ho čaká. A keďže jeho strana viazne na troch percentách a hľadá záchrancu, využil poslednú príležitosť. Prihovoril sa národu v mimoriadnom televíznom vysielaní.
Skúsme si predstaviť, že niečo podobné by v RTVS pár mesiacov pred voľbami skúsil premiér Fico. Aby zastavil prepad preferencií…
Nie, nechajme to radšej tak. A vráťme sa k téme – k férovému nastaveniu volieb a volebnej kampane. Tí, ktorí za noc prepašovali mimoparlamentnú stranu do vlády, tí, ktorí s ňou kandidujú vo voľbách 2023 a tí, ktorí pohoreli a stratili mandát parlamentu, by mali skončiť. Z čisto politických a hygienických dôvodov.
Ak prezidentka vymenuje novú vládu, v praktickej rovine tým veľa nevyrieši. No politicky by na takéto rozhodnutie dôvody určite boli. A dostatočné.
Samozrejme, prezidentku Čaputovú môžeme mierne upodozrievať, že jej motívy by mohli byť namierené na pomoc Progresívnemu Slovensku, z ktorého vyšla a ktoré jej zaplatilo mimoriadne nákladnú volebnú kampaň.
Sú to práve progresívci, ktorých štart Demokratov mierne limitoval v rozbehu. Do marca volebné preferencie PS rástli. Po nástupe Hegerových Demokratov uviazli. Pochopiteľne. Strana Spolu (dnes Demokrati) bola pôvodne registrovaný partner Progresívneho Slovenska. Tvoria ju ľudia s dúhovo-progresívnou politickou agendou a prehnane proamerickou úslužnosťou ako Miroslav Kollár, Andrea Cocherová, Karel Hirman (poradca PS).
Inštalácia Hegera na čelo strany bola len trik pre zber a únos konzervatívnych hlasov. Trik nevyšiel. Demokrati nezabrali. Ostali mikrostranou, ktorá mierne odčerpáva potenciál Progresívnemu Slovensku. Bez toho, aby mala jasnú perspektívu dostať sa do parlamentu. A posilniť progresívcov ako koaličný partner.
To mohol byť jeden z dôvodov, prečo sa v tíme prezidentky už pred Veľkou nocou začalo uvažovať o odstavení Hegera. A o novej vláde, ktorá by mala mediálne označenie „úradnícka“. Napokon, v tom čase boli ešte na Demokratov nadviazané štyri percentá voličov (prevažne tých modrých a pokrokových). S predpokladom, že úspešnou kampaňou by mohli Demokrati prevziať ďalšiu časť liberálnych a progresívnych voličov. Čo by zas komplikovalo plány PS predbehnúť Pellegriniho a presadiť sa ako prípadná premiérska strana.
Úvahy spred Veľkej noci o odstavení premiéra a strany, ktorá mohla konkurovať Progresívnemu Slovensku, nabrali vlastnú gravitáciu. A vyúsťujú do akútnej fázy. Do horúcich príprav na výmenu vlády.
Povedané na rovinu: ak by Heger uspel pri pôvodnom zadaní a nadviazal by ako premiér na svoj „nový projekt“ hlasy konzervatívnych voličov, možno by pokračoval až do volieb. No keďže zlyhal a obmedzuje šance progresívcov, začalo sa nahlas uvažovať o tom, že bude stiahnutý z obehu.
Tieto bočné motívy, ktoré mohli ovplyvniť postoje prezidentky, nás však nijako nemusia odvádzať od podstaty témy. Teda od toho, že Hegerova stranícka zostava nemá čo hľadať vo vláde. Ani v dočasnej. Lebo po prezlečení tričiek v nej Heger s Naďom sedia načierno. A so sklonmi zneužívať vládne funkcie na kampaňové ciele.
Heger zrejme dopadne presne tak, ako si zaslúži. Nechal sa používať. Rôznymi pánmi. Od Matoviča po Naďa. A keď poslúžil a vyčerpal svoje možnosti, bude vymenený.
Tak to chodí pri „lídroch“, ktorí nie sú suverénni, ale len zapožičaní.