Šikana na slovenských školách jednoducho je. Ak ju niekto nechce vidieť, ubližuje deťom, hovorí Juraj Hipš

Hneď na začiatok sa chcem dotknúť nedávnej situácie zo základnej školy v Banskej Bystrici, kde sa po hodine telesnej výchovy dvanásťročná žiačka napila z vlastnej fľaše, v ktorej bolo namiesto vody Savo. Prípad sa vyšetruje, no jednou z možností je úmyselný pokus ublíženia na zdraví. Ako si tento incident vysvetľujete?

Asi najviac ma v tom zarazila reakcia zriaďovateľa a vedenia školy, ktoré veľmi rýchlo odmietlo možnosť, že by mohlo ísť o šikanu. Na konci argumentov sa uvádzalo, že sa deti v škole nemôžu dostať k Savu, čo považujem za argument, ktorý je úplne pritiahnutý za vlasy. Vieme, že na Slovensku a slovenských školách šikana jednoducho je. Veľmi si cením, keď učitelia, učiteľky a vedenie otvorene hovoria o tom, že to problém je a chcú s ním pracovať.  Nezametajú veci pod koberec alebo si pred nimi zakrývajú oči.

Žiaľbohu, v Banskej Bystrici bola reakcia – u nás o šikanu nejde. Nevieme, čo sa tam reálne stalo, ale bol by som veľmi opatrný v takýchto silných vyjadreniach. Oveľa viac by som ocenil, keby škola povedala, že je to vážny problém, ktorý sa u nás stal, chceme to riešiť, budeme hľadať príčiny, ktoré za tým boli. Povesť školy by nemala byť nadradená tomu, čo je v záujme dieťaťa.

Takže, prípad z Banskej Bystrice v podstate odhalil to, čo sa deje na Slovensku často a mnohokrát o tom nevieme. O šikane sa vlastne nechceme rozprávať, nechceme ju vidieť, a tým nesmierne ubližujeme deťom, pretože vysielame signál, že ak sa niekto stane jej obeťou, dospelí mu odmietajú podať pomocnú ruku.