Šikana na slovenských školách jednoducho je. Ak ju niekto nechce vidieť, ubližuje deťom, hovorí Juraj Hipš

Hneď na začiatok sa chcem dotknúť nedávnej situácie zo základnej školy v Banskej Bystrici, kde sa po hodine telesnej výchovy dvanásťročná žiačka napila z vlastnej fľaše, v ktorej bolo namiesto vody Savo. Prípad sa vyšetruje, no jednou z možností je úmyselný pokus ublíženia na zdraví. Ako si tento incident vysvetľujete?

Asi najviac ma v tom zarazila reakcia zriaďovateľa a vedenia školy, ktoré veľmi rýchlo odmietlo možnosť, že by mohlo ísť o šikanu. Na konci argumentov sa uvádzalo, že sa deti v škole nemôžu dostať k Savu, čo považujem za argument, ktorý je úplne pritiahnutý za vlasy. Vieme, že na Slovensku a slovenských školách šikana jednoducho je. Veľmi si cením, keď učitelia, učiteľky a vedenie otvorene hovoria o tom, že to problém je a chcú s ním pracovať.  Nezametajú veci pod koberec alebo si pred nimi zakrývajú oči.

Žiaľbohu, v Banskej Bystrici bola reakcia – u nás o šikanu nejde. Nevieme, čo sa tam reálne stalo, ale bol by som veľmi opatrný v takýchto silných vyjadreniach. Oveľa viac by som ocenil, keby škola povedala, že je to vážny problém, ktorý sa u nás stal, chceme to riešiť, budeme hľadať príčiny, ktoré za tým boli. Povesť školy by nemala byť nadradená tomu, čo je v záujme dieťaťa.

Takže, prípad z Banskej Bystrice v podstate odhalil to, čo sa deje na Slovensku často a mnohokrát o tom nevieme. O šikane sa vlastne nechceme rozprávať, nechceme ju vidieť, a tým nesmierne ubližujeme deťom, pretože vysielame signál, že ak sa niekto stane jej obeťou, dospelí mu odmietajú podať pomocnú ruku.

A pridávajú sa tým, hoc možno nevedome, na stranu agresora. Vedenie školy v Bystrici doslova uviedlo, že ,,u nich šikana nefunguje“. Pravdou ale je, že v istej miere je prítomná v takmer každej škole. Z výsledkov výskumu Centra vedecko-technických informácií SR sa s týmto problémom stretla väčšina škôl (86,3 %). Čo by mali robiť učitelia, keď je tam podozrenie, aj keď možno nemajú podporu zo strany vedenia?

Najskôr by som povedal, čo je dôležité, aby sme robili ako rodičia a verejnosť. V prvom rade ocenili školy, ktoré povedia, že majú problém so šikanou a chcú ho riešiť. Ako rodičia by sme mali ukazovať, že takýto postoj školy si ceníme, nie hovoriť, že si vyberáme školu, na ktorej šikana nie je. Dáta nám ukazujú, že šikana naozaj existuje na obrovskom množstve škôl. Tých, kde neexistuje, je minimum a možno taká škola ani nie je.

Dnes sa nerozprávame o šikane, aká bola v Bystrici typu Savo, čo je už naozaj veľký problém. Formy agresie majú rôznu úroveň. V súčasnosti hovoríme aj o probléme kyberšikany, kde sa môžu medzi sebou spolužiaci šikanovať práve v online priestore, čo je oveľa zložitejší problém, na aký sme boli zvyknutí. V prvom rade by som preto začal hovoriť o tom, ako by sme sa mali ako verejnosť a rodičia správať.

A ako by sa mali správať v školskom prostredí členovia pedagogického zboru?

Ak vedenie školy nie je nápomocné a učiteľ chce riešiť šikanu, nie je to úplne v jeho silách. Riaditeľka alebo riaditeľ sú naozaj kľúčové osoby, ktoré vysielajú signál. Ak má pedagóg bojovať sám proti všetkému, často sa stáva bezmocný. Preto treba apelovať na to, aby vedenie našlo odvahu, vedelo pomenovať problém a snažilo sa nájsť cesty, ako problém riešiť.

Zároveň je veľmi dôležitá aj úloha zriaďovateľa školy. Mesto Banská Bystrica podľa môjho názoru nezvolilo šťastnú formu. Svojou komunikáciou nám hovorilo, že problém neexistuje namiesto toho, aby povedalo, poďme to riešiť spoločne, zavolajme si odborníkov, spojme sily, pomôžme si v rámci škôl navzájom. Nepoďme súťažiť o to, že škola, o ktorej sa bude hovoriť, že nemá šikanu, je tá najlepšia. pretože pokojne to môže byť o tom, že len lepšie kamufluje to, o čom iní otvorene hovoria. Škola, kde sa o šikane otvorene hovorí a rieši, je vo finále pre deti oveľa bezpečnejšia a prospešnejšia ako tá, kde sa snažia o zachovanie dobrej povesti.

Ste teda presvedčený, že v prípade Banskej Bystrice išlo o šikanu?

Neviem, či tam bola šikana. Z toho, čo som sa dočítal, si skôr myslím, že je tam vysoká pravdepodobnosť. Preto hovorím, že nie je úplne správne dať vyhlásenie, že u nás šikana neexistuje. Neviem si úplne predstaviť, ako by sa Savo mohlo dostať do fľašky na pitnú vodu len čírou náhodou. Bude tam prebiehať vyšetrovanie. Ja len hovorím, že ak by som bol riaditeľom, moja reakcia na druhý deň určite nie je taká, že u nás šikana nie je. Vážil by som slová, a to hlavne preto, aby som poskytol čo najväčšiu podporu jej obetiam. Aby videli, že to nie je len vec, ktorú chceme my dospelí zmiasť pod koberec. Neviem si predstaviť,  ako sa teraz cíti to dievčatko, ktoré reálne Savo vo fľaške malo a ostatní hovoria, vrátane riaditeľky, ktorá je veľkou autoritou, že nič také ako šikana sa nestalo. Toto nie sú dobré signály, ktoré vysielame voči deťom. Pri obeti je dôležité, aby cítila podporu za každých okolností.

Keď sa pozrieme len teoreticky na to, že by vyšetrovanie v tomto prípade šikanu naozaj potvrdilo, dvanásťroční žiaci si už predsa uvedomujú, čo je chemikália a čo môže spôsobiť. S deťmi máte mnoho skúsenosti, prevláda v takýchto prípadoch skôr zábava nad racionálnym úsudkom, aký môže mať niečo také následok?

Veľakrát sa pri šikane rozpráva o tom, a dospelí to majú tendenciu často zľahčovať, že ide o doberanie. Samozrejme, pri Save už v žiadnom prípade o doberanie nejde, ale formy šikany začínajú niekedy veľmi ,,jemne“. Dospelí si môžu povedať, veď ťa to zocelí, nie je to také hrozné, musíš to zvládnuť. Všetko, na čo nedávame súhlas a čo nám ubližuje, je v nejakej forme šikanou. Musíme učiť seba, ale aj deti rešpektu.

Dnes v školách potrebujeme vytvoriť naozaj bezpečné a rešpektujúce prostredie. Musíme deti učiť hraniciam aj voči iným, pretože tieto veci veľakrát nemáme zvládnuté. Preto ak dá niekto dieťaťu Savo neviem si predstaviť, že to robí nevedome. Viem si predstaviť, že aj na základe čítania kadejakých hlúpostí vrátane konšpiračných teórií a hoaxov, napríklad o liečení Savom, môžu niektorí konať takéto veci. Každopádne musíme deti viesť k tomu, že čokoľvek, čo môže druhému ublížiť a aj slovne, je hranica, za ktorú nemá právo nikto ísť.

Dnes mladí skúšajú mnoho výziev na sociálnych sieťach: sprav, skoč, vypi, natoč sa, postni a podobne, príčin môže byť preto mnoho. Vy ste sa vo vašom statuse vyjadrili, že najhoršie, čo môžeme spraviť, je zakrývať si pred šikanou oči a tváriť sa, že sa nás to netýka. Stretávate sa s tým, že to takto funguje?

Keď sa stala šikana v Miloslavove a začalo sa o tom rozprávať, požiadal som ľudí, aby mi napísali, či sa stretli so šikanou či už osobne, alebo napríklad ako rodičia. Dostal som mnoho príbehov a bol som z toho šokovaný.

Čo ukazovali tieto príbehy?

To, čo s ľuďmi robí šikana aj po rokoch. Písali mi dospelí ľudia, ktorí majú doteraz psychické následky, sú na liekoch, pretože si nikto nevšímal, čo sa im deje. Často sa v príbehoch objavoval spoločný motív.

Aký?

Aj povedali, že im niekto robí zle, ale nikdy nedostali adekvátnu pomocnú ruku. To sú ľudia, ktorí písali svoje príbehy, keď boli na základných školách ešte za socializmu, ale rovnaké príbehy posielali ľudia, ktorým sa to stalo pred desiatimi rokmi. Pred pár dňami mi napísala mladá slečna, ktorá má devätnásť rokov s tým, že bola obeťou šikany minulý rok a chcela by sa o tom porozprávať. Nie som psychológ ani terapeut, každopádne je to ale signál, že toto je silná téma, o ktorej obete chcú hovoriť. Zaslúži si to vypočutie.

Na druhej strane, a to treba povedať, dá sa s tým pracovať ako s efektívnym nástrojom na prevenciu. Ukázal to jeden z najlepších programov v prevencii proti šikane – program KiVa vo Fínsku. Bol podrobený veľkému vedeckému výskumu a jedna z techník, ktorá sa tam využíva, sú nahraté výpovede ľudí, ktorí zažili šikanu a boli jej obeťami. Toto ma veľký vplyv na deti, ktoré výpovede sledujú. Vidia, ako to tým ľuďom ublížilo. Je to jedna z vecí, s ktorou sa dá pracovať a ukazovať, aké následky má takáto agresia do budúcnosti.

K prevencii sa ešte dostaneme, kto by ale mal byť pre obeť kľúčový človek, ktorému sa zdôverí? Štatistiky výskumu prežívania a správania detí a mládeže na Slovensku z roku 2022 ukazujú, že šikanu riešia s učiteľom len tri percentá žiakov. Kde je problém?

Je pravda, že keď sa udeje šikana, učitelia na Slovensku nemajú takú mieru dôvery, aby patrili medzi prvé osoby, ktorým sa dieťa zdôverí. Aj medzinárodný výskum HBSC [Health Behaviour in School-aged Children, pozn, red.], z ktorého máme posledné dáta zo školského roka 2017/2018, hovorí o tom, že prví, ku ktorým deti idú, sú rodičia alebo príbuzní, a potom kamaráti. Až následne sú to učitelia, a čo je prekvapujúce, najnižšiu priečku majú školskí psychológovia. Problém môže byť, samozrejme, aj v tom, že ich je málo, že na škole často nefungujú na plný úväzok, ale majú ich v ďalších zariadeniach. Tu sa ukazuje problém podporného personálu, ktorý by riešil takéto veci. Zároveň to signalizuje, aká je atmosféra a klíma v školách, ak žiak nedôveruje učiteľovi. Ide o problém vo viacerých úrovniach.

Napríklad?

Ak nepanuje dôvera medzi učiteľom a dieťaťom, len ťažko sa môže rozvíjať výchovno-vzdelávací program.

Vieme, že šikana môže mať rôzne fázy, ale ak je už rozvinutá, ide o štádium, ktoré si učiteľ, ak sa zaujíma o triedu a žiakov, musí všimnúť?

Ako šikanu vidieť a odhaliť, je problém. Pokiaľ je učiteľov najčastejší spôsob výučby ten, že stojí pred tabuľou a vykladá učivo, ťažko zachytí, že sa v triede niečo deje, keď žiaci iba sedia a píšu si poznámky. Poviem svoju praktickú skúsenosť. Prišiel som do triedy, kde sme robili simulačnú aktivitu a decká mali pracovať v skupinách a riešiť problémové úlohy. Za pätnásť minút bolo vidno, že niečo nie je v poriadku.

O čo išlo?

Bolo tam dievčatko, ktoré nechcel nikto zobrať do skupiny, sedelo tam v kúte v triede, a ak som sa ho snažil niekde zaradiť, bolo vytláčané. Pri takýchto aktivitách sa hneď ukázalo, akým spôsobom trieda funguje. Keď prídeme do triedy a odprednášame učivo, často nemáme šancu vidieť podobné veci. Preto sú výborné napríklad ranné komunity. Spôsob, že deti komunikujú, učia sa pomenovať svoje emócie, majú priestor na to, aby v bezpečnom prostredí mohli rozprávať, ako sa cítia a čo sa deje. Som veľmi rád, že ranné komunity sa na školách začínajú čoraz viac rozmáhať, pretože to je spôsob, ako sa môže budovať bezpečné prostredie.

Keď sa ešte vrátime k tomu, s kým obete riešia šikanu, dáta ukazujú, že sa najviac zdôveria svojim rovesníkom a kamarátom. Nie je preto efektívne zisťovať potenciálny problém aj v radoch spolužiakov?

Na začiatku by som povedal jednu dôležitú vec. Máme veľké množstvo detí, ktoré o šikane vôbec nehovoria a nezdôveria sa nikomu. Ani rodičom, ani rovesníkom, ani učiteľom. Tie dáta, ktoré to potvrdzujú, hovoria o približne 27 percentách obetí šikany, ktoré o tom mlčia. To je obrovský problém. Vždy, keď sa na mňa obráti pedagóg, odporúčam mu, aby v prvom rade vyhľadal pomoc školskej psychologičky alebo psychológa, ktorí majú byť trénovaní na túto tému a vedieť ju v triede otvárať. Nie je to úplne tak, že teraz prídem do triedy a položím otázku, či je tu šikana a či o nej trieda niečo vie. Väčšinou sa nedozvieme nič. Pokiaľ nie je v kolektíve vytvorené vhodné prostredie, šanca, že položím dve otázky a dostanem pravdivú odpoveď, sa blíži nule. Preto ak má učiteľ pochybnosti, je naozaj dobré vyhľadať kvalifikovaných ľudí. Niekedy môžeme urobiť viac skazy ako osohu, keď tému šikany otvoríme nevhodne.

Je mi jasné, že opýtať sa takéto a podobné otázky do éteru nemá žiaden efekt. Mala som na mysli skôr individuálnu rovinu komunikácie.

Je vždy dobré ukazovať zo strany dospelých, že im na deťoch záleží, že majú ich pozornosť a zaujímajú sa o ich problémy, ktoré prežívajú. Tam nemáme čo pokaziť. Najhoršia je ľahostajnosť, slová, že u nás šikana a žiadne problémy nie sú a všetko funguje. To je najhoršia cesta. Takže v prípade podozrenia je dobré si s potenciálnou obeťou osamote alebo s podporou školského psychológa sadnúť a opýtať sa, čo sa deje. Ide o dôležitý signál – niekto sa o mňa zaujíma, nie som prehliadaný. Toto dnes deti potrebujú viac ako čokoľvek iné.

Zaujímať sa v istom smere asi musíme aj o agresorov. Chcem trochu načrtnúť aj druhú časť celého problému, pretože aj agresori sú deti, ak sa rozprávame v rovine školskej šikany, ktoré si môžu niesť traumatické zážitky z ranných rokov. Pochádzajú napríklad z disfunkčnej rodiny a bojujú o pozornosť. Ako s tým pracovať?

Je to veľmi dobrá otázka. Tak, ako ideme pomáhať obeti, netreba zabúdať na agresora, alebo aj agresorku. Často sa stáva, že šikanu realizujú dievčatá, netreba hovoriť len o rovine chlapcov.

Áno, jedným z príkladov, kde to vidíme, je Miloslavov.

Presne tak, sú rôzne dáta, ktoré ukazujú, že aj z hľadiska kyberšikany to môže byť veľmi silné zo strany dievčat.

Vráťme sa ale späť k deťom agresorom všeobecne. Nie je potrebné zamerať sa na koreň problému a na to, kde siaha ich túžba niekomu ublížiť a začať pracovať s týmto, aby sme šikane mohli predchádzať?

Sú tam tri skupiny. Agresor, obeť a mlčiaca väčšina. Je veľmi dôležité, aby sme s triedou pracovali a ukazovali, že je neprípustné, aby sa niekomu ubližovalo. Aby mlčiaca väčšina nebola mlčiaca, aj keď je to veľakrát náročné, a aby obeť dokázala vyhľadať pomoc či už u učiteľov, alebo iných dospelých. Potom sa to totiž pretavuje aj ďalej do života, s tým máme veľký problém ako spoločnosť. Často, keď sa stane nejaká neprávosť, je tu tichá mlčiaca väčšina, ktorá sa iba prizerá. To všetko začína v školách, v ktorých sa s týmto nepracuje.

A čo ten agresor? Stále sme sa nedostali k tomu, že aj on veľakrát kričí o pomoc, len nesprávnym spôsobom.

Je tu, samozrejme, aj agresor a dôvody, prečo sa šikana deje. Áno, veľakrát je to o tom, že on samotný má problémy v rodine, je tam neprijímaný. To sú naozaj veci, kde tak ako obeť potrebuje, aby s ním pracoval školský psychológ, možno začal s terapiami a netreba si pred tým zakrývať oči, áno, prípadne aj na psychiatrickej úrovni. V prípade spomínaného Miloslavova alebo Banskej Bystrice je potrebné veľmi jasne ukázať stopku. Toto sa diať nemôže, nesmieme to zľahčovať a musíme sa postaviť na stranu obete bez ohľadu na to, čo agresor prežíva. Dôležité je povedať, že aj samotná obeť môže byť agresorom. Tým, ako je šikanovaná, to uplatňuje na niekom ďalšom, kto je slabší. Dejú sa aj prípady, že sa rola agresora a obete začína zlučovať.

Čím to môže byť spôsobené?

Môže to byť spôsobené zúfalým pocitom obete, ktorá svoju frustráciu mení presne spôsobom, že začne šikanovať niekoho ďalšieho.

Prípad môže byť aj opačný, že sa do roly obete dostane agresor. Celým zainteresovaným prostredím je označený ako ten zlý, čím, samozrejme, nespochybňujem a neospravedlňujem žiadne skutky, ktoré sú za šikanou. Chcem sa len opýtať, či je odsúdenie dieťaťa, ktoré ubližuje, tým správnym krokom.

Keď sa bavíme o deťoch, šikana môže byť na prvom a druhom stupni, na stredných školách. Hovoríme o obrovskom vekovom rozptyle. Samozrejme, nie je správne kohokoľvek odsúdiť a nedať mu šancu. Každý, či už je to obeť alebo agresor, potrebuje podporu. Ja len zdôrazním, že šikanu musíme zastaviť a byť na strane obete. Neexistuje, že budeme robiť všetky možné intervencie a obeť nepocíti, že ako dospelí robíme všetko preto, aby sa jej viac neubližovalo.

Tu sa dostávame aj k otázke, či ponechať agresora alebo obeť navštevovať základnú školu, kde sa vyskytol incident, a ak nie, kto z nich by mal odísť.

Ozývajú sa mi rodičia a riešia túto situáciu. Sú často dotlačení k tomu, že ich dieťa, ktoré je šikanované, zoberú zo školy preč a agresor ostáva v pôvodnej. Toto je najčastejší spôsob, ktorí rodičia spomínajú. Nie je tam ochota vedenia školy to riešiť, nechcú to otvárať. Nie je to ale riešenie. Agresor si môže vyhliadnuť inú obeť, čo sa deje veľmi často. Zároveň dávame šikanovanému dieťaťu signál, že sme bezmocní, že to nezvládame a musíme presunúť jeho. Môže sa stať aj to, že bude šikanované aj v druhom a novom prostredí, pretože sme nepodchytili príčiny, prečo sa tak deje, a akým spôsobom o tom môže dieťa komunikovať a hľadať pocit bezpečia.

Hovorili sme o najčastejšom spôsobe riešenia situácie, aký je ale najšťastnejší spôsob?

Keď je už šikana rozvinutá, vždy je ťažké ju riešiť, to si treba priznať. Nie je to ľahká situácia, preto je dôležité robiť prevenciu, ktorá sa na Slovensku nesmierne podceňuje. Musíme sa teda v prvom rade sústrediť na to, aby sme šikanu čo najviac eliminovali. Dôležitá vec, o ktorej sme nehovorili je tá, že učiteľky a učitelia sú vzory, ktoré formujú to, akým spôsobom je v triede nastavená klíma. Keď učiteľ zosmiešňuje žiaka napríklad rôznymi nevhodnými poznámkami, vytvára podhubie pre šikanu. Robí to ako dospelý, ako autorita a učiteľ, aj keď to môžu byť na prvý pohľad nevinné poznámky.

Napríklad?

Keď poviem, že si hlúpy, nevieš sa naučiť ani jednoduchú vec, poznámky na vzhľad alebo sexuálnu orientáciu. Žiaľ, ozývajú sa mi rodičia s tým, že učiteľ takéto poznámky má. Je ťažké s tým pracovať, pretože v tej chvíli stojíte proti veľkej autorite. Práve preto má pedagóg obrovskú moc a zároveň s ňou aj veľkú zodpovednosť. Keď sa stala vražda na Zámockej, bola tu veľká vlna diskusií a časť pedagogického zboru mala nevhodné poznámky k LGBTI komunite. To je tiež niečo, čo v triede formuje, akým spôsobom sa potom k iným ľuďom a menšinám správame. Je to vysoko nebezpečné.

Na toto všetko by mal predovšetkým dbať najvyšší stupeň konkrétnej školskej inštitúcie, teda vedenie školy. Ale čo v prípade, keď zlyhanie príde už v tejto kľúčovej a primárnej zložke?

To sú presne momenty, v ktorých sa môže rodič cítiť tak, že nič nedosiahne. Preto je dôležitý aj takýto rozhovor, ktorý teraz robíme, ale aj ktokoľvek, kto sa bude k tejto téme vyjadrovať. Či sú to už experti na vzdelávanie, psychologičky a podobne. Je dôležité, aby sa o tom rozprávalo, pretože čím viac budeme o tejto téme verejne hovoriť, tým je pravdepodobnejšie, že budú s týmto problémom rodičia, ale aj školy pracovať. Ide o verejnú mienku. Pred rokmi by sme naozaj možno zažili, že šikanu až tak neriešime a zľahčujeme. Našťastie, rozpráva sa o nej viac. Nemusí to byť spôsobené len tým, že nám na školách rastie, je to aj posunom spoločnosti, že šikanu prestávame tolerovať a začíname ju vnímať ako vážny problém, a to je správne.

Spomínali ste medializovanie. To môže šikane veľakrát pomôcť, napríklad z pohľadu prevencie, ale častorát ju môže zhoršiť. Zoberme si za príklad opäť Miloslavov. Vplyvom médií sa rozmáha aj to, že si deti incident točia, zverejňujú, a to ostáva na sociálnych platformách zapamätané. Trauma obete sa môže prehlbovať, keď najcitlivejšia časť jej života ostáva na internete roky rokúce.

Žiaľbohu, dnes žijú deti veľkú časť vo virtuálnom svete. Tu je veľmi dôležitá aj rola rodiča, aby vedel, ako na internete trávi jeho ratolesť čas. Existujú mnohé programy, vďaka ktorým vieme odsledovať, čo dieťa pozerá, koľko času trávi na sociálnych sieťach. Musíme vnímať, že toto je priestor, v ktorom sa nám deti pohybujú čoraz viac. Rovnako je nesmierne dôležité, aby sme s týmto všetkým pracovali aj na školách a brali to ako súčasť vzdelávania. Chápem, že pre mnohých pedagógov sú to veci, ktoré sú pre nich nové, pretože deti sú z hľadiska technológii už niekde úplne inde. Ak by sme mali niekam sústrediť pozornosť, určite je to oblasť bezpečnosti vo virtuálnom priestore.

Veľmi okrajovo sa dotknem kyberšikany, keďže sa bavíme o virtuálnom priestore a jeho bezpečnosti. Je možné pri mladých oddeliť fyzickú šikanu od kyberšikany? Predpokladám, že sa tie deti stretávajú, sú z rovnakého mesta, sídliska.

Online šikana môže bez väčších problémov prebiehať medzi spolužiakmi v triede a deje sa to žiaľbohu úplne bežne, že dieťa, ktoré je šikanované fyzicky, je šikanované aj v online priestore. Pokojne sa k tomu môže pridať kyberšikana vo forme, že sa incident natáča a zverejňuje. To všetko sú spojené nádoby, akurát, a to sú obrovské problémy kyberšikany, že vo chvíli, keď máme videá a sú zverejňované, vidí to obrovské množstvo ľudí, nielen samotná trieda.

Dáta ukazujú, že so šikanou má denne alebo takmer denne skúsenosť pätina detí a mladých ľudí. Akú generáciu vychováme, keď budeme tento problém bagatelizovať, alebo ho necháme len tak?

Treba povedať jednu vec, aby sme nemali pocit, že šikana sa deje len na Slovensku. Je to celosvetový problém, otázka je, ako je spoločnosť otvorená komunikácii o tomto probléme. Ak máme niekedy pocit, že sa to týka len našich škôl a inde to funguje super, nie je to pravda. Spomínal som Fínsko a KiVu. Tento program sa zavádzal naozaj na všetky školy. Nešlo o občasné situácie, keď sa udeje nejaký prípad a minister školstva spolu s premiérom rýchlo povedia, ideme to riešiť a o mesiac už o tom, samozrejme, nepočuť. Toto je ten rozdiel, ako chce krajina šikanu riešiť.

Ako to vnímate na Slovensku?

Myslím si, že máme v tomto dnes na Slovensku obrovské rezervy a problém riešime len vtedy, keď sa udeje niečo obrovské, pár dní o tom hovoríme, a potom to ide späť do starých koľají. Program KiVa Fínsko Slovensku ponúkalo pred viac ako desiatimi rokmi a ľudia z ministerstva školstva vo Fínsku aj boli a rokovali. Do dnešného dňa sa s tým nič nepohlo. Máme aj iné programy, ktoré sú dobré, ale treba na to vždy peniaze a personál. Nemôžeme od učiteľov chcieť, aby robili ďalšie a ďalšie veci. Sú extrémne preťažení a ja plne chápem, že v ich silách nie je toto všetko riešiť a zachraňovať.

Takže akú generáciu detí na Slovensku môžeme čakať, keď bude každý problém trvať ako téma len pár dní?

Pokiaľ nedostaneme do škôl kvalitných ľudí a nielen učiteľov, ale aj školských psychológov a sociálnych pedagógov, budeme možno vychovávať deti, ktoré budú zranené, frustrované a taká bude potom aj naša spoločnosť. Dáta z roku 2017/2018, ktoré som spomínal, hovoria o jednej dôležitej veci, a to je, ako sú deti spokojné v škole. Výsledky ukazujú, že čím je dieťa staršie, tým menej vidí zmysel toho, aby v škole trávilo čas, čo tiež nie je dobrá vizitka.

Čo je potrebné v slovenských školách v tomto prípade primárne zmeniť?

Jedna z kľúčových vecí je wellbeing – pohoda alebo bezpečie. Nielen detí, rozprávame sa aj o učiteľoch. Ak ho nebudú mať oni, budú vyčerpaní a frustrovaní, a veľmi ťažko spomínaný wellbeing prenesú na žiakov.