S pohľadom na tieto smutné postmoderné trendy omnoho viac oceňujem a osobitne zdôrazňujem prosbu krátko po svätom krste v byzantskom obrade, kde sa za práve pokrsteného spolu modlíme, „aby sa zachoval/-a vo viere čistého vyznania“. Alebo inými slovami: „Aby uveril(a) Bohu, ktorý skutočne existuje.“
Čítanie s porozumením proti „nekvaseným“ riešeniam
Ani cesta k číremu kresťanstvu však nie je bezproblémová. Častou nástrahou na nej sú lákavé skratky i slepé uličky. Vojdeme do nich nebadane, keď dôkladne nečítame dopravné značky viery. Môže za to selektívna (ne)pozornosť, ktorá spôsobuje, že sa sústredím na príjemné veci zabalené do príťažlivého obalu s nápisom hneď.
Sú tu značky typu: „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ (Ž 37,4) Dychtivo mierim rýchlou skratkou k druhej polovici vety a od kresťanstva očakávam samé benefity. Odvolávam sa pritom na Bibliu, ktorá predsa jasne sľubuje vyplnenie túžob srdca. Ten bezvýznamný detail o hľadaní radosti v Pánovi mi akosi uniká.
Podobné je to pri inej príťažlivej značke na ceste kresťanstva: „Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14,14) Toto znie veľmi lákavo: Boh mi teda splní všetko, o čo ho požiadam? Stačí k svojim prosbám pripojiť tú správnu formulku: Bože, prosím ťa v mene tvojho Syna Ježiša!? Hoci slepú uličku tušíme od začiatku, predsa sa do nej necháme vlákať vábivou predstavou prosperity a úspechu. Skôr či neskôr však v tejto slepej uličke narazíme až na jej koniec: sklamanie.
Máme viacero možností. Môžeme nadávať na nejasnú dopravnú značku alebo môžeme otvoriť pravidlá cestnej premávky a obrátiť sa. Dobové pravidlá nám totiž prezradia, že ak žid použil alebo počul formuláciu „v niekoho mene“, hneď vedel, že to odkazuje na autoritu a vzťah. Prosiť Boha o niečo v Ježišovom mene znamená prosiť ho ako jeho syn či ako jeho dcéra. V modlitbe teda nejde o správne formulácie, ale ide o správny vzťah. Pápež Benedikt XVI. to vystihol ešte spoza profesorskej katedry, keď zdôrazňoval, že každé meno je vstupnou bránou do skutočného vzťahu. V tomto duchu chápeme dôležitosť označenia Ježiša Krista ako „živého Božieho mena“.
Zámená replík v súzvuku sŕdc
Prosiť Boha v Ježišovom mene znamená v konečnom dôsledku vysloviť to, čo má na srdci sám Otec. Ešte zo študentských čias mi v mysli utkvela názorná ilustrácia. Otec sa približuje k nemocničnej izbe, kde jeho syn čaká na náročnú operáciu. Cez pootvorené dvere zbadá, ako jeho syn sedí na posteli a utiera si z tváre slzy. Otec pozbiera všetky sily a pripraví si v duchu povzbudenie: „Neboj sa, syn môj, všetko bude dobré. Spoločne to zvládneme.“
Vojde do izby, objíme syna, ale nedokáže povedať ani slovo. Namiesto neho sa ozve syn: „Neboj sa, otec. Spoločne to zvládneme.“ Syn vyslovil to, čo sa chystal povedať otec. Toto je nádherná intimita blízkeho vzťahu, o ktorú ide aj v kresťanstve. Prosiť v Ježišovom mene o čokoľvek znamená vysloviť všetko to, čo mi chce povedať Otec. Samotná formulka „v Ježišovom mene“ na to nestačí. Nestačí dokonca ani samotná existencia Boha. Okrem toho je potrebná existencia jeho syna či dcéry. A tá sa rodí v blízkom, intímnom vzťahu založenom na prijatí vteleného Slova.
