Čo čaká Ľudovíta Ódora

Zuzana Čaputová pestuje nebezpečnú ilúziu. Nová vláda totiž nebude závislá od nej, hoci ju menuje, ale od parlamentu, ktorému sa každá vláda zodpovedá. A keďže Čaputovej strana má v parlamente iba jeden hlas, kľúčom k jej fungovaniu nie je a nebude to, čo si povedia v prezidentskom paláci so všetkými poradcami, ale to, čo by malo zaznieť na rokovaniach nového premiéra s lídrami politických strán. Rozhodujúcu moc má v našom ústavnom systéme parlament, nie prezident. A moc premiéra je odvodená z parlamentu, nie od prezidenta. Úradnícky charakter vlády na tom nemení nič.

Preto sa Ódor veľmi rýchlo dostane do veľmi vážnych problémov. Nebude mať ani to, čo mal Heger. V parlamente proti nemu pôjdu všetci silní hráči. Za slovíčkom všetci sa neskrýva len Smer a OĽaNO, Hlas a Sme rodina, ale časom aj SaS.

Je to nevyhnutné, pretože tak funguje moc.

Tá Ódorova sa nebude opierať o nič, len poverenie z prezidentského paláca, parlamentu sa bude snažiť vyhýbať – už teraz počujeme odkazy, ako bude ťažiť z toho, že poslanci už nemôžu predkladať zákony a podobne. To je však omyl. Poslanci si to môžu zmeniť. Nemusia byť už len dve schôdze do konca volebného obdobia, ak sa rozhodnú, bude ich viac. Je to ich právomoc. Ódor sa skrátka stretu s parlamentom nevyhne. Parlamentu nebráni nič, aby zasadal celé leto, ak bude chcieť.

Nový premiér by mal robiť to isté, čo dnes hovorí Robert Fico: Malo by mu záležať na čo najskorších voľbách a na veľkej dohode s politickými stranami, čo všetko jeho vláda riešiť a otvárať nebude. Ódor skrátka nesmie mať ambície, pretože neprešiel voľbami.

Čisté politické riešenie, ktoré definitívne znemožnil Heger, ale pred ním aj Matovič s Ficom, by totiž bolo, keby vznikla široká parlamentná koalícia bez ambícií urobiť čokoľvek, okrem rýchlych volieb. Na tom sa však nikto v parlamente nebol schopný dohodnúť, pretože s mafiou a bláznami sa nerokuje, všakže.

Lenže, ak bol doteraz problémom rozdelený parlament, teraz sa to zmení. A jediný, kto parlament dokáže spojiť, bude Ódor. Nový premiér nemôže mať horšie karty.

Druhý vážny problém si už Ódor bude niesť vo vlastnej hlave. Je ním predstava, ako má fungovať štát.

Je to predstava technokrata.

Politika je postavená na súperení nápadov a záujmov, kde o víťazovi rozhoduje volič. Prípadne koalícia voličov a strán, ktorá vznikne po voľbách. Nie samotný nápad, ale demokracia dodáva legitimitu tomu, čo napokon vláda presadzuje. Ak sa niečo nepodarí, v systéme je zabudovaná náprava – opozícia.

Technokrati myslia inak. Veria tomu, že existuje jedno správne (najsprávnejšie) riešenie – a oni vedia, ktoré to je. Nejde len o to, že tabuľka či finančný prepočet má byť automaticky silnejším argumentom ako záujmy voličov, to je len jedna vec. Ešte viac technokratov poškodzuje, že vážne neberú nikoho okrem názoru iných technokratov z EÚ (či príbuzných nadnárodných organizácií), a preto pôsobia arogantne.

Heger bol mimoriadne neschopný premiér, ale nepôsobil arogantne. Ódor má aj v tomto oproti nemu nevýhodu. (To – prosím – nech nikto nečíta ako pochvalu Hegera.)

Túto skúsenosť máme s inštitúciami, ako Hodnota za peniaze, analytikmi rôznych ministerstiev a podobne. Oficiálne sa tvárili, že ich cieľom je robiť iba prepočty, rozhodovať vraj majú politici. Lenže tak to nefungovalo. Technokrati formulovali „to svoje“ riešenie a nebrali ohľad na to, čo hovorili politici, a teda čo hovorili voliči.

Teraz si role vymenia a technokrati ponesú zodpovednosť.

Povedzme to takto: Ak po polroku bude mať Ódorova vláda najnižšiu podporu, akú kedy akákoľvek slovenská vláda mala, nebude to prekvapenie.   

A potom je tu ešte tretí problém, nazvime ho pokušením moci.

Moc totiž korumpuje vždy, korumpuje aj technokratov, aj keď sa vedia predstierať, že oni sú nad systémom. Už to je pokušenie, ako vieme z príbehov z Olympu.

Technokrati radi hovoria o veľkých témach, veľkých výzvach a veľkých – prepytujem – reformách. Často sú to veľmi vágne reči s nebezpečne konkrétnymi dôsledkami. Cieľ je spravidla úzky (ekonomický rast), všetky nástroje konformné s tým, čo počujeme v Bruseli či Washingtone. Kedysi to bola najmä privatizácia, prípadne ešte viac privatizácie, potom vzdelanostná ekonomika, posledné roky je to klimatická zmena. Technokrati svoju moc odvodzujú zhora, preto tak oddane a konformne opakujú to isté, čo počujú hore.

Ak uveria, že sú povolaní pustiť sa do väčších zmien, ako je základný chod štátu, potom s Ódorom vystane tretí problém. A tým bude ich agenda. Tam dúhová, tu zelená.

Prvým problémom je, že na nič z toho nemajú mandát. Aj oni by si mali ctiť demokraciu.

Druhým problémom je, že to všetko vyvolá v predčasných voľbách reakciu. Čím väčšie ciele si budú klásť, tým silnejšia reakcia príde. Tak funguje demokracia.

Ak si Ódor neuvedomí, že nie je riadnym premiérom a nemá riešiť témy, na ktoré politik potrebuje demokratický mandát, potom sám vyvolá reakciu, akú vždy kritizoval.

A mimochodom, pokojná by nemala byť ani pani prezidentka. Jej nezrelý výkon mandátu po páde vlády v decembri, jej nereprezentatívne vystupovanie v otázke vojny na Ukrajine, kde ide proti vôli 60 až 70 percent voličov, práve otvára tretiu kapitolu. Ódor ju môže pripraviť o rok o voľby.

Začína sa možno väčšia revolúcia, než si mnohí pripúšťajú. A pozor, demokraciu teraz nebudú brániť tí, ktorí o nej vždy tak radi kvetnato hovoria. Technokrati sú totiž jedným z najväčších súčasných ohrození demokracie.