Hoci údajne našiel prázdnu špajzu a zlaté tehličky v trezore (ani jedno, ani druhé nikto nikdy nevidel a Kičura dodnes nebol súdený, len tak mimochodom), plány boli viac než smelé – vyčistiť, napraviť, zreformovať a hlavne „mafiu“ navždy poslať do minulosti a popri tom niektorých aj do basy (slávne Remišovej pexeso). Ako to dopadlo, už dlhšie vieme.
Nie je to napokon žiadny nevšedný príbeh, ak vo voľbách triumfujúce strany, ktoré vytvoria koalíciu s ústavnou väčšinou, počas vládnutia sklamú očakávania voličov či dokonca zlyhajú. Je to v podstate jeden z javov a princípov demokracie – oponovať moci, poraziť ju vo voľbách, prevziať vládu aj zodpovednosť a v ďalších voľbách svoju pozíciu buď obhájiť, alebo prehrať a dostať sa zase do opozície.
Takto sa veci verejné v demokracii spravujú, opozícia kritizuje koalíciu, potom ju vystrieda, niečo opraví, zlepší, sama je kritizovaná za to, čo pokazí, a veci sa posúvajú, niekedy dokonca reformujú. Žiadna revolúcia, ale férová politická súťaž a konkurencia, v ktorej je vždy jasné, kto vládne a kto je v opozícii.
Lenže na Slovensku sa za necelé štyri roky podarilo čosi unikátne. Blížime sa k voľbám a my nemáme vládu, presnejšie povedané, nemáme zodpovedných, ktorí by zložili účty za štyri roky.
No neudialo sa to zo dňa na deň, lebo to sa občas prihodí aj v lepších demokraciách, že vláda padne a na krátky čas je ustanovená úradnícka vláda. Nám sa tu vládni aktéri zbavovali zodpovednosti priebežne a postupne. Ako súčasť dlhého predstavenia, ako keď sa z klesajúceho balóna vyhadzujú neužitočné vrecia s pieskom, aby sa balón nezrútil rovno k zemi.
Ako prvý sa z koalície s ústavnou väčšinou vytratil istý Miroslav Kollár, keď prehral súboj o predsedu v strane Za ľudí, aby skončil v opozičnej strane Spolu. Tú napokon predal tým, od ktorých kedysi odišiel a trúfalo sa pomenovali Demokratmi. Títo, prepytujem, Demokrati sa zo dňa na deň stali stranou vládnou a ministerskou, aby sa zase o pár mesiacov stali stranou opozičnou. Onoho Kollára nasledoval istý Valášek, ktorého spomínam len preto, lebo aj ten sa príznačne zaradil do opozičnej strany PS, nezabudol však v parlamente neraz podporiť koalíciu, z ktorej odišiel.
Zhruba pred rokom sa však do opozície vybrala už celá vládna strana SaS a tiež si vybrala spôsob existencie aj nahý, aj oblečený. Síce sa pasovala za tvrdú opozíciu, ale funkcie v parlamente si ponechala a keď bolo treba napríklad schváliť rozpočet, tak zabrala. Mohlo by sa to nazývať vzťah s výhodou.
Dobré príklady nielen priťahujú, ale majstri ich vedia vylepšiť. Také OĽaNO po svojom rozpade sa celkom nenápadne, bez fanfár dokázalo stať opozičnou stranou a súčasne si ponechať pár ministerstiev. To naozaj dokáže len on – Matovič, ktorý ako predseda stále najsilnejšej strany smelo tvrdí, že nominant jeho strany na poste ministra poľnohospodárstva s ním nemá nič spoločné, lebo veď si ho vraj vybral premiér, zhodou okolností tiež nominant mága Matoviča.
Dobrý podklad pre tieto absurdity vytváral fakt, že nám od decembra panovala vláda odvolaná a prezidentkou veľkoryso poverená, ktorá sa v prípade potreby stále odvolávala na neexistujúcu koalíciu, ktorú však najpevnejší bod onej koalície – Boris Kollár – príznačne a opakovane nazýval psychiatriou.
Ak sme už týmto spôsobom zmienili Sme rodinu, treba povedať, že táto strana, nad ktorou kde kto ohŕňal nosom, bola a vlastne aj zostala najzodpovednejším členom koalície a niektorí jej ministri podali vo vláde najpresvedčivejšie výkony. To len na margo tých, ktorí si z piedestálu svojej slušnosti radi zapchávajú nosy, ale sami v exekutívnej praxi nedokážu doručiť žiadny výsledok.
V posledných mesiacoch, ktoré sú už minulosťou, „demokratické“ divadielko vyvrcholilo tým, že vládu prevzala nová neparlamentná strana Demokrati. To bol mimochodom krok, ktorý sa naozaj dal nazvať pučom, a okamih, keď mala prezidentka Čaputová uzurpátorov moci ako Heger, Naď, Káčer, Budaj, Hirman okamžite zbaviť poverenia vládnuť. To, že to pani prezidentka neurobila, je v príkrom rozpore s jej krédom férovosti a slušnosti. Toto nekonanie ju však dobehlo a spolu s ním aj oprávnené podozrenia, či sa mlčaním tiež náhodou nepodieľala na snahe kryť poldruha miliónový škandál ministrov Budaja a Vlčana.
A tak sme momentálne dospeli do bodu, keď už o pár dní budeme mať úradnícku vládu a v parlamente už len samé opozičné strany. Časť z nich bude, samozrejme, búšiť do predstaviteľov tej matovičovsko-hegerovskej najlepšej vlády v dejinách Slovenska, ale časť si bude bez bázne a hany vyrovnávať opäť účty s vládami Fica a Pellegriniho. A tu a tam ktosi postraší aj fašistami.
Neľahké to budú mať komentátori, rozpliesť to klbko zodpovednosti za stav vecí verejných. Ťažké to budú mať hlavne tie z médií, ktoré považujú za svoju občiansku povinnosť zapojiť sa aktívne do predvolebného boja. Tie sú však na rozdiel od Matoviča natoľko sofistikované, že nestrašia obohratým návratom mafie, ale rovno ohrozením demokracie.
Stojí však za zamyslenie, či by o ohrození demokracie nebolo vhodné hovoriť už aj v prítomnom čase a tak trochu rozšíriť počet tých politikov, ktorí na tejto hrozbe nesú svoj podiel. Lebo nezabúdajme na to, že okrem chaosu, ku ktorému sa priznal už aj puncovaný demokrat Heger, sme v uplynulých rokoch zažili aj nútené zatváranie ľudí do karantény, odpočúvanie opozície kvôli pytliactvu a aj zákaz médií bez súdneho rozhodnutia. To len pre poriadok, keď už chceme vyjsť von z toho chaosu.