Anglikánsku cirkev definitívne rozdelilo požehnávanie homosexuálnych párov

Je všeobecne známe, že pri vzniku anglikánskej cirkvi na začiatku 16. storočia stála iniciatíva ženbychtivého Henricha VIII. pozmeniť katolícky (pápežov) pohľad na manželstvo podľa vlastných aktuálnych potrieb. Je príznačné, že tento trend pokračuje aj o takmer päť storočí neskôr v súčasnom rúchu.

Arcibiskup z Canterbury Justin Welby Image: 774160546, License: Rights-managed, Restrictions: , Model Release: no, Credit line: Profimedia

Dnes to už nie je kráľ túžiaci po potomstve, ktorý chce nechať anulovať svoje manželstvo, aby mohol uzavrieť ďalšie. Tentoraz je to cirkevné požehnávanie homosexuálnych partnerstiev, ktoré rozčeslo anglikánsku cirkev vo vnútri. Terčom kritiky konzervatívneho krídla cirkvi je najmä prímas anglikánskej „materskej“ cirkvi arcibiskup z Canterbury Justin Welby.

Vyplýva to zo záverečného dokumentu anglikánskej konferencie Gafcon (Konferencia o globálnej budúcnosti anglikánskej cirkvi), ktorý v rwandskom Kigali ratifikovali jedenásti zástupcovia približne 85 percent anglikánskych veriacich. Údaje o ich počte sa pohybujú medzi 77 a 85 miliónmi, pričom mimo územia Anglicka existuje 42 cirkevných provincií a 5 národných cirkví.

V poradí už štvrté zhromaždenie konzervatívnych biskupov a lídrov sa uskutočnilo v druhej polovici apríla. Vznik konferencie v roku 2008 priamo súvisí s liberalizovaním postojov k otázke požehnávania homosexuálnych partnerstiev v anglikánskej cirkvi, pričom povestnou kvapkou v pohári trpezlivosti konzervatívcov bola konsekrácia biskupa anglikánskej episkopálnej cirkvi v New Hampshire Gena Robinsona v roku 2003. Ten bol prvým anglikánskym biskupom, ktorý sa otvorenie priznával a štvrťstoročie žil v registrovanom homosexuálnom zväzku.

V komuniké z Kigali sa uvádza, že rozdeľujúcim problémom sú „opakované odklony od autority Božieho Slova“ vzhľadom na otázku homosexuálneho správania. Najnovším z týchto odklonov má byť väčšinové hlasovanie Generálnej synody anglikánskej cirkvi vo februári tohto roka, ktoré privítalo návrhy biskupov, aby umožnili udeľovať cirkevné požehnanie párom rovnakého pohlavia.

Komuniké hodnotí vzniknutú situáciu pomocou teologických argumentov: „Zarmucuje Ducha Svätého a nás, že vedenie anglikánskej cirkvi je odhodlané požehnávať hriech.“ Z tohto pohľadu sa totiž prieči vnútornej logike viery a je zavádzajúce vytváranie a aplikovanie akýchkoľvek modlitieb. Dokument však súčasne odmieta akékoľvek formy diskriminácie: „Sme proti hanobeniu alebo ponižovaniu akejkoľvek osoby vrátane tých, ktorí nenasledujú Božie cesty, pretože všetky ľudské bytosti sú stvorené na Boží obraz.“

Konferencia zároveň prispela k vytvoreniu užších vzťahov medzi dvoma konzervatívnymi platformami: Gafconom a Globálnym južným spoločenstvom anglikánskych cirkví (GSFA). „Vedenie oboch skupín potvrdilo ich komplementárne úlohy v anglikánskom spoločenstve. Gafcon je hnutie zamerané na evanjelizáciu a misiu, kým GSFA sa sústredí na vytváranie a upevňovanie doktríny v rámci spoločenstva,“ uvádza sa v komuniké.

Obe skupiny sa vzhľadom na pozíciu arcibiskupa Welbyho zhodli, že vzniknutá situácia im bráni uznávať arcibiskupa z Canterbury ako hlavu anglikánskej cirkvi: „So zlomeným srdcom musíme povedať, že kým arcibiskup z Canterbury nebude robiť pokánie, už ho nemôžeme uznávať ako prvého medzi rovnými.“

Spoločenstvo biskupov neobmäkčilo ani uistenie, že z pohľadu ich cirkevného práva pôjde o požehnanie osôb, a nie o manželstvo, ktoré aj naďalej zostane definované ako zväzok muža a ženy. Komuniké ďalej potvrdilo tri princípy anglikánskej identity, ktorými sú vodcovstvo Ježiša Krista, autorita a jasnosť Božieho slova a misia cirkvi vo svete. Naproti tomu je pre anglikánsku identitu irelevantné uznanie zo strany arcibiskupského sídla v Canterbury.

Arcibiskup Welby na komuniké reagoval vyjadrením nádeje na konštruktívny dialóg s hľadaním pragmatických riešení pri zachovaní cirkevného spoločenstva. Podľa prímasa materskej anglikánskej cirkvi „je to spôsob, ako svet spozná, že Ježiš Kristus je poslaný od Otca, ktorý nás volá k vzájomnej láske, aj keď s niečím nesúhlasíme“. Vzhľadom na jednoznačné reakcie predstaviteľov najmä z afrického kontinentu už zmena rétoriky bez zásadnej zmeny kurzu zhodu neprinesie. Konzervatívni anglikáni totiž zásadne odmietajú koncept liberálov, ktorý eufemisticky podsúva nejasnú „jednotu v dobrej nejednote“.

Konferencia v Kigali ukázala podľa názoru jej účastníčky reportérky Lisy Nollandovej mladosť a plodnosť afrických anglikánov; len v Nigérii je napriek krvavému prenasledovaniu kresťanov 25 miliónov veriacich. „Cirkev v Anglicku je na druhej strane síce bohatá, ale je stará a vymierajúca.“

Bokom nezostali ani citlivé témy ako rozlišovanie medzi zdravým dotykom nevyhnutným pre každého človeka a sexuálnym útokom. Konferencia zdôraznila špecifické potreby oboch pohlaví, nielen žien, ako sa to na „Západe stáva až príliš často“. Konzervatívni anglikáni si skrátka všimli, že globálna sexuálna revolúcia sa snaží dostať aj k „ich“ mladým ľuďom a že aj oni musia jasne definovať a upevniť svoje postoje.