Memento Káčer

Na Rastislava Káčera nesmieme zabudnúť. Nadlho by sme si ho mali pamätať. A mali by sme sa pokúsiť ešte o niečo navyše. Malú a užitočnú lekciu, ktorú našej politike a diplomacii tento schopný úradník udelil, treba zobrať vážne.

Aby sme takú chybu, Boh dá, už nezopakovali.

Káčer odchádza hrozným spôsobom. Podrazil v podstate všetkých, ešte aj toho Hegera a stranu, kde bol členom predsedníctva. Väčšina z tých, ktorí mu boli v ostatnom období nablízku, ním zrejme bude pohŕdať, tí slušnejší mlčky. Majú na to dobrý dôvod.

Pri páde Hegerovej vlády si zahral rolu Bruta, posledná rana prišla zo strany, odkiaľ ju nebožtík nemohol čakať. Čaputová po jeho odchode už nemala inú možnosť, vláda išla ku dnu. Káčer to navyše celé urobil zo zahraničia (nemohlo to počkať deň ani dva), e-mailom alebo esemeskou, kde poslal sken svojho listu.

Chýba tu všetko, aj spôsoby.

V utorok sme sa navyše dozvedeli, že opustil ešte aj svoju stranu. Tú, o ktorej len nedávno hovoril, že nie je projektom na jedny voľby. Aký originálny význam tomu dokázal dať.

Podstata jeho kariéry však je, že ono to všetko do seba zapadá.

A že za Káčera nesie zodpovednosť nielen onen nebožtík, ale aj Igor Matovič, Boris Kollár, ale napríklad aj Robert Fico. Ohromnú mieru zodpovednosti nesú liberálne médiá, ktoré ho celé roky tlačili na miesta, kam odborne ani charakterom nepatril.

Tam sa to začalo. Boli to médiá, ktoré ho tlačili, aby sa stal v rokoch 2001 až 2003 štátnym tajomníkom na ministerstve obrany. Jeho meno nenavrhli politici, začalo sa objavovať v denníku Sme, krajina vraj potrebovala špeciálneho a nového štátneho tajomníka, ktorý by viedol rokovania o vstupe do NATO. Bol to, samozrejme, nezmysel, generál Jozef Pivarči (KDH), vtedajší štátny tajomník na obrane, na to pohodlne stačil. Lenže SDKÚ s médiami súhlasila. A pán Káčer sa stal v 36 rokoch atlantistom číslo jeden.

Bola to dobrá investícia.

Káčer neskôr pôsobil ako veľvyslanec v USA, patril medzi zakladateľov Globsecu, aktívny bol aj v ďalších združeniach, potykal si s každým, s kým bolo treba.

Zo slovenskej politiky sa síce načas vytratil, ale vrátil sa za Ficovej vlády. V roku 2013, rok po voľbách, ktoré vyhral Ficov Smer, ho kabinet urobil veľvyslancom v Maďarsku.

V normálnej krajine by z toho bol škandál, Káčer totiž verejne napádal maďarského premiéra, ktorým bol od roku 2010 Viktor Orbán. Maďari sa viackrát sťažovali na jeho verejné vystúpenia, nikto mu ich nebral, stačilo, aby sa zdržal na verejnosti. Ale nešlo to. Nedalo sa odolať.

Káčer dokonca na rozlúčku poškodil ešte aj nástup svojho nasledovníka, Pavla Hamžíka. Nejde o to, že náš veľvyslanec je kritický k Maďarsku, to sa azda aj očakáva a určite je to v niektorých témach namieste, ale diplomata by mal zväzovať protokol a isté spôsoby. Z toho si však pán Káčer veľa nerobil.

V pamäti zostalo, ako súhlasil s vyvesením dúhovej vlajky na slovenskom veľvyslanectve, čo právom vyvolalo doma kritiku, on to pohotovo hodil na svojho podriadeného. Na konci jeho pôsobenia muselo byť všetkým zrejmé, že Káčer sa veľvyslancom v Budapešti nikdy nemal stať. Bolo to niečo, ako poslať dúhového ateistu do Vatikánu.

Dá sa predpokladať, kde idea angažovať pána Káčera vznikla, ale zodpovednosť nesie vláda a najmä predseda strany, ktorá za diplomatov na Hlbokej ulici zodpovedala. Čiže Robert Fico.

Najväčší problém bol však inde. Počul som to od samotného Rastislava Káčera a počul som to aj od ďalších diplomatov, ktorým to hovoril. Keď sa veľvyslanec Káčer dozvedel v Maďarsku citlivú vec, kúpil si hneď letenku do Washingtonu a všetko im tam na State Departmente povedal. Keby mi to nebol sám povedal a keby mi to nedávno nepotvrdil úplne iný zdroj z diplomacie, neveril by som. Rastislav Káčer, skrátka, nepovažoval slovenského ministra za svojho nadriadeného.

Po Budapešti a krátkej prestávke cestoval do Prahy. Aj odtiaľ bolo počuť sťažnosti, ako sa slovenský veľvyslanec správal a koho všetkého poučoval.

Až prišla politika a stal sa ministrom zahraničných vecí v Hegerovej menšinovej vláde.

Boris Kollár povedal, že Káčer s Hirmanom či Karasom neboli stranícki nominanti, že sa na nich zhodli všetci koaliční partneri. Takže zodpovednosť za jeho nástup do funkcie ministra po odchode Korčoka a SaS nenesie len Eduard Heger, ale najmä Igor Matovič a Boris Kollár. Od začiatku to bola zlá voľba. Ale Štandard bolo jediné médium, ktoré to kritizovalo.

Káčerovi sa vo vláde podarilo niečo, čo sa zdalo nemožné. Správal sa ešte vulgárnejšie a hrubšie ako Jaroslav Naď. Káčerova doktrína, ak jazykovedci prepáčia použitie toho slova, spočívala v rozkladaní V4, zúrivej kritike Maďarska a v kopírovaní americkej zahraničnej politiky. S nadávkami, urážaním susedných národov, plus s niečím navyše, čo patrí len k periférii.

Stíhačky znamenali porušenie našej ústavy, nevadí, naša verejnosť myslí západne, ale 70 percent nechce poľský prístup k vojne, čím ničíme zahraničnopolitický konsenzus, nevadí, snaha o rozumný pohľad na to, čo bude s Ukrajinou po vojne a čo to môže znamenať pre našu bezpečnosť, jó to vadí, to vadí..

Jednou vetou: Rastislav Káčer je stelesnením niečoho, čo bytostne ohrozuje našu politiku a demokraciu.

Nemožno povedať, že by sme tento jav nepoznali. V Uhorsku ho reprezentovali maďaróni, v Československu pražskí Slováci, za komunizmu študenti MGIMO a obdivovatelia Moskvy, po nich prišli eurohujeri a niekde popri tom Rastislav Káčer.

Obdiv k veľmoci nie je nepochopiteľný ani neočakávaný jav.

Len by sme si mali dať pozor, aby sme takýchto obdivovateľov nerobili veľvyslancami a ministrami. Vyčleňujeme sa tým totiž zo Západu, predklon nie je západná tradícia.

Preto Memento Káčer!

–

Poznámka po zverejnení textu. V pôvodnej verzii sme chybne uviedli, že Rastislav Káčer bol v rokoch 2001-2003 štátnym tajomníkom na MZV, bol však štátnym tajomníkom na ministerstve obrany. Za chybu sa ospravedlňujeme.