Kauza Skupinka sa skončila víťazstvom premiéra Dzurindu, hoci s veľkými stratami.
Šimko potom skončil vo vláde aj v SDKÚ. Dzurinda ho odvolal „pre stratu dôvery“. Následne Šimko spolu s Martinákovou oznámil založenie novej strany Slobodné fórum. Bol to Šimkov ústupový projekt, lenže ani to mu nevyšlo. Martináková sa prekvapujúco postavila proti zakladateľovi strany – a vyhrala hlasovanie o lídrovi. O jediný hlas.
Šimko ostal tak trochu vymknutý vo vlastnom projekte.
A nevyšiel mu ani ten ďalší: strana Misia 21.
Skončil.
Možno to bolo aj tým, že má podobnú povahu ako Heger. Bol súčasťou vysokých hier, no nie ako ich suverénny aktér a líder. Skôr ako postava, s ktorou sa v týchto hrách počíta a ktorá by sa mohla – v záujme iných, silnejších – vysunúť dopredu. Alebo stiahnuť.
Pri Šimkovi, podobne ako pri Hegerovi, priebojnosť a politické schopnosti mierne zaostávali za ambíciami.
Po rokoch sa Šimko ako stratený syn oblúkom vrátil domov, do KDH. Do strany, ktorú kedysi podrazil.
Pred pár týždňami kandidoval na funkciu krajského šéfa KDH. Asi netreba dodávať, že neúspešne.
Neúspech je pevnou súčasťou Šimkovho politického osudu.
Návrh, aby sa stal v úradníckej vláde ministrom vnútra práve Šimko, pôsobí zvláštne. No určite nie absurdne. Naopak, nápad vysunúť Šimka má dva prirodzené dôvody. Politické dôvody.
Prvým je snaha ukázať, že nová vláda Zuzany Čaputovej (a Ľudovíta Ódora) nie je progresívny podnik, ale pekne vyvážené teleso. Našlo sa v nej predsa miesto aj pre „konzervatívca“ a „kresťanského demokrata“.
Dojímavé.
Druhým dôvodom je snaha zapriahnuť kresťanských demokratov – KDH – do vlády s progresívcami. Najskôr cvične a v malom, v dočasnej, akože úradníckej vláde v rukách progresívnej prezidentky. A potom, po voľbách, naostro.
Je to jedna z kľúčových úloh. Cieľ: udržať pevné proatlantické, teda proamerické nastavenie vládnej politiky. S minimálnym priestorom pre suverenistov, ktorí politiku prehnaného predklonu a pritakávania kritizujú (často oprávnene).
Treba dodať, že táto hra je úskočná. Je to trik, ako salámovou metódou nakrájať a naporciovať konzervatívcov tak, aby boli neškodní. Teda aby neboli konzervatívni a národne zameraní. Naopak, ich úlohou má byť služba progresívnym pánom. A ich agende.
V tejto hre sa počíta s postavami z kresťanskodemokratického prostredia, ktoré sa tvária konzervatívne, no reálne sú oddanými sympatizantmi progresívneho tábora. Môžu byť veriaci, ale politicky majú byť oddaní strane s vedúcou úlohou v spoločnosti. Fakt, že táto strana má ciele nezlučiteľné s konzervatívnou politikou, majú prehliadať. Vytesniť. Ideálne s argumentom „lebo Fico“.
Presne toto je prípad politicky nie veľmi úspešného, ale správne zorientovaného Ivana Šimka. Jeho misiou je pôsobiť na kolegov v strane, aby boli vernými asistentmi progresívneho hnutia.
Svoj manifest zverejnil na facebooku. Verejne žiada progresívnu prezidentku, aby opäť kandidovala. A sľubuje, že bude pracovať v KDH na tom, aby sa vnútri strany potlačili hlasy konzervatívcov – a aby sa posilnila skupina, ktorá bude presadzovať pevné spojenectvo s progresívnymi stranami.
V praxi to napríklad má podľa Šimka znamenať aj to, že kresťanskí demokrati ani len v prvom kole prezidentských volieb neponúknu vlastného konzervatívneho kandidáta. Ani v prvom… Ich kandidátka je predsa bez akejkoľvek alternatívy kandidátka Progresívneho Slovenska. Amen.
Takto to vidí Ivan Šimko. Jeho kľúčový argument je geopolitický a civilizačný. Chce, aby Slovensko ostalo pevnou súčasťou Západu a slobodného sveta.
Je to pekný a široko rozšírený argument. No krivý. Lebo celkom ignoruje fakt, že aj tí skutoční konzervatívci chcú ostať pevnou súčasťou západného slobodného sveta. No zároveň odmietajú nemo slúžiť dúhovo-progresívnej ideológii. A v rámci EÚ a NATO žiadajú suverénnejšie vystupovanie, ktoré by zohľadňovalo národné záujmy Slovenska.
Lenže – práve takí sú z pohľadu Strany (tej s vedúcou úlohou) komplikáciou. Konzervatívcov, ktorí hovoria o slobode a suverenite a ktorí presadzujú ochranu starého poriadku, vytláčajú na okraj ako „toxických“. A za príkladných označujú ľudí ako Ivan Šimko, Andrej Kiska, Eduard Heger, Alojz Hlina. Ľudí, ktorí sú oddaní progresívnej politike a progresívnym lídrom. Nie v druhom kole, keď už treba voliť medzi dvoma ponukami. Oddaní majú byť okamžite, hneď, už prvom kole voľby – ako hlása Ivan Šimko.
Aj pri výbere hlavy štátu. Aj pri výbere vlády.
No. Tak po tomto výlete do myšlienkového sveta Ivana Šimka pôsobí jeho povolanie do Čaputovej vlády celkom prirodzene. Má na to dobré predpoklady. Kádrový profil sedí. Misia Ivana Šimka prevychovať KDH na pokrokový obraz už nebude len facebooková. Návod spolupráce chce ukázať priamo vo vláde.
Jedinou slabinou projektu je to, že aj v tomto prípade by sa mohol Šimko predstaviť tak, ako to má vo zvyku – ako majster neúspechu.
