„Budúci premiér Heger?" Zrejme ho čaká koniec nielen vo vláde, ale aj v strane

Odchádzajúci minister zahraničných vecí v demisii Rastislav Káčer po pár mesiacoch opúšťa stranu Demokrati, keďže sa mu vraj nepáči, ako sa vyvíja, a tiež to, že neoslovila dostatočný počet voličov. Údajne bol tiež nespokojný s tým, že Demokrati neboli schopní reagovať na útoky konkurencie, najmä Igora Matoviča.

Tak si kopol aj on sám a svojmu predsedovi Hegerovi vrazil nôž do chrbta. Ťažko si predstaviť, že ak by Káčer neodišiel zo strany dobrovoľne, tá by si ho po jeho zrade, ktorá de facto spečatila pád Hegerovej vlády, ponechala.

Káčerov boj proti vlastnej strane sa však nezačal až teraz. Svojho predsedu ponižoval takmer od úplného začiatku. Začalo sa to tým, keď spochybnil Hegerov zoznam strán, s ktorými po voľbách nebude spolupracovať. Káčer naproti Hegerovi odmietal OĽaNO a, naopak, zo zoznamu vyradil Pellegriniho Hlas, ktorý, naopak, odmietal pre zmenu Heger.

Hegerove názory v kultúrnych témach spolu s Naďom považoval za temnotu z minulých storočí. Príznačné je, že Igor Matovič pomenoval Káčera ako zradcu Demokratov ešte v polovici marca, teda podstatne skôr, ako si to sám premiér vôbec bol schopný bolestivo uvedomiť.

Podľa Káčera i Hegera to bolo v poriadku, mať iný názor je vraj normálne, tak to vraj v demokracii a u Demokratov chodí.

Problém je, že v tejto strane majú protichodné názory na zásadné politické témy, a to bezprostredne po vzniku strany. Káčer však svojím postojom k povolebnej spolupráci nebol vnútri strany žiadnym disidentom, nechuť k Matovičovi bola rozšírenejšia, a tak bol prirodzený aj obrat k Pellegrinimu. Ide pritom o definovanie hraníc, na základe ktorých vznikajú povolebné koalície, nie o drobné názorové rozdiely vnútri strany. Bol to zásadný rozpor v najužšom vedení strany.

Z toho plynú dve kardinálne otázky: ak by aj táto strana prežila do volieb a bola by v nich úspešná, dokázala by prežiť prvé dni po voľbách, keď sa bude rokovať o koalícii? A mohla by takáto strana vôbec vstúpiť s niekým do spoločnej volebnej koalície, ak všetci vidia, že má v turbane takúto bombu, ktorá vybuchne najneskôr deň po voľbách?

Demokrati dnes patria medzi mnoho neviest, ktoré si z existenčných dôvodov hľadajú ženícha na zaopatrenie. Dnes je táto potreba ešte akútnejšia. Hegerovi sa zužujú možnosti. Už je zrejmé, že nedávna ponuka pre neho osobne na miesto dvojky kandidátky v KDH bola pre neho najlepším riešením, ako sa zachrániť v politike aspoň na pozícii poslanca. V prípade vstupu kresťanských demokratov do vlády by si mohol na jeseň – hypoteticky – nárokovať aj post ministra.

To však bolo pre Hegera príliš málo. Po ďalších voľbách sa videl opäť ako premiér, aby vraj pokračoval „v tom, čo nestihol“. Len veľmi ťažko sa dá hádať, čo tým vlastne myslel, keďže okrem vyzbrojovania Ukrajiny formou odzbrojovania Slovenska v žiadnej politickej téme nezanechal výraznejšiu stopu ani víziu, na ktorú by sa dalo nadviazať. Jedine, že by chcel neskôr poslať na Ukrajinu aj stíhačky F-16, ktoré k nám od Američanov ešte neprišli.

Heger tvrdí, že Demokrati nevznikli na jedno volebné obdobie, ale mali by tu byť desiatky rokov. Pravdaže, každý predseda zakladá svoju stranu tak, aby prežila desaťročia. Podobne ako Dzurindova Modrá koalícia (* 27.1.2023 † 6.3.2023), aj Heger však zahynul pri predčasnom pôrode.

Hegerova osobná voličská podpora nikdy nebola veľká, v spojení s Jaroslavom Naďom je ešte o čosi menšia.

Vzhľadom na Hegerovu dlhodobú komunikáciu treba predpokladať, že ambíciu byť premiérom stále nestratil. Keďže Hegerova premiérska moc nemala ústavný základ (podporu parlamentu) a nemal ani podporu voličov, nikdy nebolo zrejmé, prečo Heger sám seba považuje za budúcnosť pre slovenskú politiku. Rád však naznačoval, že bez neho a jeho strany padá samotná demokracia. Zdá sa, že zdroj jeho istoty bol náboženského pôvodu a vychádzal z nebezpečného presvedčenia o vlastnej spasiteľskej misii, ktorá je nadradená zákonným a politickým mantinelom.

Ukázalo sa to veľmi rýchlo, keď sa „demokrat“ Heger porušením všetkých ústavných pravidiel pokúšal po decembrovom páde vlády o vytvorenie parlamentnej väčšiny, novej „76-ky“, a to aplikovaním metódy vyhradenej pre božstvá – creatio ex nihilo. Neskôr porušil ústavu a svojich kritikov, ktorí ho na to upozorňovali, označoval za likvidátorov demokracie.

Tomuto majiteľovi demokracie sa napokon pod rukami rozpadla nielen vláda, ale nedokázal manažovať ani vlastnú stranu, ktorá bola plná rozporov. Stretla sa v nej taká široká škála ľudí, postojov i názorov, že ak by na ich ustanovujúcej tlačovke stál nejaký Marťan, nikto by si nič čudné ani nevšimol.

Heger vytvoril fabuláciu o strane, ktorá vraj nebude otvárať kultúrne témy, a postavil okolo seba ľudí s progresívnym svetonázorom. Nevedieme kultúrne vojny, sľúbili nám „demokrati“ vo svojom manifeste. Tí mu dali hneď jasne najavo, čo považujú za neutralitu: konzervatívci musia mlčať, kým progresívci svoje témy predkladať nielenže smú, ale musia. V ich ponímaní totiž nejde o otváranie kultúrnych tém, ale o presadzovanie „základných ľudských práv“.

Heger sa tak dostal do rovnakej pasce s názvom „cudzia strana“, v ktorej vystriedal svojho predka Andreja Kisku. Lenže jedna zásadná okolnosť bola oproti Kiskovi predsa len iná. V prípade exprezidenta najprv vznikla Kiskova strana, následne bolo treba už len presvedčiť Kisku, aby sa v nej hral na lídra.

Hegera síce rôzne sily tlačili do nového projektu, na rozdiel od svojho predchodcu z Popradu však nemal okolo seba ľudí, ktorí by mu stranu založili. Hegerovi po zosypaní ostatných opcií zostávala už len posledná možnosť: vstup do strany, ktorá už jestvovala.

Oplatí sa pripomenúť okolnosti, ako to prebehlo. Poverený premiér sa neskoro večer vrátil z pracovnej cesty v Izraeli, krátko pred polnocou ešte pred spánkom stihol kolegom v OĽaNO cez oficiálnu stranícku komunikačnú linku (Facebook) oznámiť svoj odchod, aby ho na druhý deň posadili na stoličku predsedu kvázinovej strany.

Demokrati vznikli za pár hodín, napoludnie už bol Heger predsedom. Prebehol síce snem, išlo však len o fingované preformátovanie strany Spolu či Modrá koalícia, za tých niekoľko hodín sa dajú ako-tak postíhať len základné formality.

Rýchlo sa však začalo ukazovať, že popri týchto formalitách nezostal čas, aby mu jeho noví zamestnávatelia stihli prezradiť, o čom tá firma vlastne je. Hegerovi to uškodilo aj v prostredí jeho blízkych z kresťanských spoločenstiev, ktorí zostali rozčarovaní. Z jeho verejných vyjadrení je zrejmé, že o programovom, ideovom, praktickom a povolebnom smerovaní strany, v ktorej brigáduje ako predseda, nemá tušenia.

Napriek tomu šlo o obojstranne výhodný obchod. Heger mal plniť rolu „svätého obrázka“ a prilákať časť umiernených konzervatívnych, nedajbože kresťanských voličov, ktorí by túto progresívnu, nedemokratickú a antikonzervatívnu stranu za normálnych okolností nikdy nevolili. Za to dostane pocit, že v politike stále niečo znamená, a naďalej si môže pestovať ilúziu jediného možného kandidáta na demokratického premiéra.

Heger sa pokúsil aj o kvadratúru kruhu, keď okrem Smeru, SNS, ĽSNS a Republiky odmietol aj povolebnú spoluprácu s Hlasom a napokon sa pod tlakom strany skepticky vyjadril aj na adresu Matoviča. Odmietol tak subjekty, ktorých preferenčný súčet sa pohybuje medzi 50 až 60 percentami. A urobil to ako líder trojpercentnej mikrostrany.

Pôsobilo to zvláštne, akoby sa túžil stať premiérom opozície. Po novom by mohol so svojou potápajúcou sa stranou uvažovať, že bude lídrom mimoparlamentnej opozície.