Bolo to na začiatku januára 2015 pri 70. výročí oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz Červenou armádou. Bolo už po majdanskej revolúcii, po anexii Krymu Ruskom a na Donbase už prebiehala občianska vojna. Ruský prezident Putin oznámil, že sa na spomienke v Osvienčime nezúčastní.
Poľský minister zahraničných vecí Grzegorz Schetyna to komentoval tak, že nič sa nedeje, veď Auschwitz oslobodili vojská 1. ukrajinského frontu. Schetyna povedal: „Môžem vám povedať, aby som bol presnejší, že to bol ukrajinský front – Prvý ukrajinský front – a Ukrajinci, ktorí oslobodili tábor“. Takže keď ho oslobodili Ukrajinci, tak Rusi na spomienke vlastne nechýbajú.
Človek nemusí byť odborník, aby vedel, že názov 1. ukrajinský front vôbec neznamená, že v ňom slúžia samí Ukrajinci. A že to neznamená ani to, že by väčšina jeho vojakov boli Ukrajinci. A to isté platí o 2., 3. a 4. ukrajinskom fronte. A takisto názov 1., 2. a 3. bieloruského frontu neznamená, že v ňom slúžili prevažne Bielorusi.
I naše médiá vtedy o Schetynovom výroku informovali a zarazilo ma to. Povedal som si, že to bolo nejaké nedorozumenie a že sa to už vari nezopakuje.
Nuž, mýlil som sa. Niekedy pred rokom som našiel opäť na sociálnej sieti tvrdenie jedného slovenského používateľa, že nás oslobodili Ukrajinci, lebo veď to boli vojaci ukrajinských frontov. Platí výrok Jana Wericha: „To je blbý, to se bude líbit.“
Čo povedal český prezident
Tohto roku pri výročí konca druhej svetovej vojny český prezident Petr Pavel povedal: „Připomínka vítězství ve 2. světové válce s sebou také ale nese jeden velice bolestivý historický paradox. Země, jejíž jméno nesly hlavní síly, které se podílely na osvobozování Československa, tedy první, druhý a čtvrtý ukrajinský sbor, je dnes sama objektem agrese,“ oznámil prezident Pavel.
Najprv poznámka na okraj. Nikdy som nepočul, aby sa v názve spomenutých sovietskych formácií použilo slovo „zbor“. Doteraz vždy bola reč o frontoch. Ale to nie je to podstatné.
Prísne vzaté, český prezident nepovedal, že nás od Hitlera oslobodili Ukrajinci. Len to jasne podsunul.
Bývalý europoslanec za ODS Ivo Strejček na stránke inštitútu Václava Klausa upozornil, ako pražský primátor Bohuslav Svoboda dotiahol Pavlovu metódu do dokonalosti. Podľa Svobodu „podporou Ukrajiny jim vlastně splácíme morální dluh za naše osvobození“. Strejček to označil za „korunu vší myslitelné hlouposti“.
Čo boli ukrajinské a bieloruské fronty
Obrovské formácie, každá so státisícmi vojakov, ako 1., 2., 3. a 4. ukrajinský front a 1., 2. a 3. bieloruský front, sa utvorili na jeseň 1943, keď sa vo Veľkej vlasteneckej vojne definitívne obrátila karta a Červená armáda sa chystala k vyháňaniu Nemcov zo Sovietskeho zväzu. Názvy frontov iba označovali smer ich protiofenzívy, nemali nič spoločné s ich etnickým zložením.
V čase ich vzniku bolo ešte územie Ukrajiny a Bieloruska okupované Nemcami, fronty teda vznikali najmä na území Ruska. Niektoré vznikli len premenovaním už existujúcich frontov. Napríklad 2. ukrajinský front vznikol premenovaním Stepného frontu, 1. ukrajinský front premenovaním Voronežského frontu.
Ak by sme mali považovať názvy týchto frontov za mieru zásluh národov na oslobodení, mohli by sme dospieť k absurdnosti, že vlastne Rusi nemajú žiadne, lebo žiadny front sa nevolal ruský.
Našiel som si článok na stránke Rádia Sloboda z roku 2015 o spore o oslobodenie Auschwitzu. Rádio je financované americkým kongresom a jeho zameranie bolo protiputinovské, ale i tak autor článku Glenn Kates poctivo považoval za potrebné uviesť, že slovo „ukrajinský“ v názve frontu nesúvisí s jeho etnickým zložením.
Etnické zloženie Červenej armády
Etnické zloženie Červenej armády počas Veľkej vlasteneckej vojny už nie je historikom neznáme. Uveďme napríklad publikáciu historika univerzity v Tbilisi Timothyho K. Blauvelta Military Mobilisation and National Identity in the Soviet Union.
Všimnime si Tabuľku č. 3 na strane 54, ktorá hovorí o etnickom zložení pechoty v Červenej armáde za vojny. Pechota bola drvivo najpočetnejšou zložkou. Vo Veľkej vlasteneckej vojne bojovali príslušníci asi stovky národov a národností Sovietskeho zväzu. Tabuľka sa zaoberá tridsiatkou najpočetnejších národov.
Uveďme hornú časť tabuľky:
Foto: Timothy K. Blauvelt Military Mobilisation and National Identity in the Soviet Union, screenshot
V prvých dvoch číselných stĺpcoch vidíme etnické zloženie pechoty v dvoch časových obdobiach. V prvom ide o zloženie počas roku 1943, teda viac-menej pred oslobodením Ukrajiny, druhá ukazuje zloženie v polovici roku 1944, keď už boli Nemci z územia Sovietskeho zväzu vytlačení.
V roku 1943 tvorili Rusi 63 percent pechoty a Ukrajinci 14,5 percenta. V polovici roku 1944 podiel Rusov poklesol na 52 percent a podiel Ukrajincov narástol na 34 percent, lebo na oslobodenej Ukrajine prebiehala intenzívna mobilizácia.
V treťom stĺpci vidíme počet padlých za celé obdobie vojny. Rusov padlo takmer šesť miliónov, Ukrajincov takmer jeden a pol milióna. Štvrtý stĺpec uvádza percentá padlých. Padlí ruskí vojaci tvorili dve tretiny všetkých sovietskych padlých, padlých Ukrajincov bolo 16 percent. Pomer medzi padlými Rusmi a Ukrajincami je teda asi štyri ku jednej.
Uvedené čísla nasvedčujú, že počas vojny tvorili Rusi najpočetnejšiu skupinu na všetkých frontoch. Podľa niektorých údajov sa ku koncu vojny v rámci 1. ukrajinského frontu počty Rusov a Ukrajincov vyrovnávali. Samozrejme, na úrovni nižších formácií, z ktorých sa fronty skladali, sa vyskytovali formácie, v ktorých mohli mať Ukrajinci väčšinu.
Áno, oslobodili nás aj Ukrajinci
Za oslobodenie od hitlerovského nacizmu treba poďakovať aj Ukrajincom. Hneď za Rusmi to boli oni, čo prinášali veľké obete. Vyše milióna padlých.
Ale umelo zveličovať ich zásluhy a zamlčiavať niekoľkonásobne vyššie zásluhy Rusov je absurdné. Navyše to musí byť urážajúce aj pre samotných Ukrajincov. Keď niekoho vynášame do neba a je to viditeľne prehnané, chvála sa začína prevracať na znehodnotenie.
Lož prináša komické paradoxy
Keď už teda prezident Pavel hovorí o paradoxoch, spomeňme komické paradoxy, ktoré prinášajú ľudia ako on alebo pražský primátor.
Prvý veliteľ 1. ukrajinského frontu armádny generál Nikolaj Vatutin, Rus, padol začiatkom roku 1944. Od roku 1948 mal v Kyjeve postavenú sochu. Tá bola strhnutá 9. februára 2023 rozhodnutím Kyjevskej mestskej rady. A už v roku 2017, dávno pred ruskou inváziou, Vatutinova ulica v Kyjeve bola premenovaná na ulicu Romana Šucheviča. Šuchevič po napadnutí Sovietskeho zväzu Hitlerom bojoval po boku Nemcov proti Sovietom. Neskôr, ako veliteľ banderovskej Ukrajinskej povstaleckej armády UPA, bol zodpovedný za zavraždenie päťdesiat- až stotisíc Poliakov na Volyni a v Haliči v roku 1943. Mimochodom, Vatutin nezahynul v prestrelke s Nemcami, ale v prestrelke s banderovcami z UPA.
Ktovie, čo by si o vďake primátora Prahy Ukrajincom za oslobodenie od nacizmu pomysleli členovia Kyjevskej mestskej rady, ktorí vymenili Vatutina za Šucheviča. To nevymyslíš. To prináša len doba plná propagandy.
Veď 21. augusta sa to zmení
Jeden deň v roku sa to všetko otočí. Máme totiž aj 21. august. Pripomenieme si, ako nás okupovalo päťstotisíc sovietskych vojakov a bude sa o nich hovoriť ako o Rusoch.
Do akej hlúpej propagandy sa v strednej Európe prepadáme?
Veď my vieme, že ruská invázia na Ukrajinu je odsúdeniahodná. A vieme i to, že ide o zástupnú vojnu medzi Západom a Ruskom. A je nám ľúto trpiacich Ukrajincov, ktorí si to všetko najviac odnesú.
Ale prečo máme platiť aj my cenou, ktorou je prijímanie lživej propagandy? S propagandou sa nemôžeme zmieriť, lebo nechceme stratiť vlastnú dôstojnosť.
Ideme do ťažkého obdobia, keď budeme čeliť možným tlakom z Východu aj zo Západu. Ak chceme obstáť a uchrániť si civilizačné a kultúrne zakotvenie, ktoré je nám vlastné, musíme si našu dôstojnosť uchovať.