O čo vlastne šlo? Koncom päťdesiatych rokov Československá televízia v pondelok nevysielala, nehrali divadlá, boli zavreté múzeá i výstavy. Veľa ľudí však už malo kúpený televízny prijímač. Zároveň sa uskutočňoval proces, v ktorom sa slovenská časť Československej televízie usilovala o väčšiu plochu v celoštátnom vysielaní. Nakoniec si vybojovala pondelky a tie mali byť venované dramatickej tvorbe.
Spočiatku nič nenaznačovalo budúce úspechy. Vysielalo sa len naživo a v štúdiu boli veľké a ťažké kamery. Prvá inscenácia, ktorá sa vysielala 15. mája 1957 zo štúdia na Zochovej ulici, bola hra Dovidenia, Lucien a herci pri nej museli prekračovať káble. Režíroval ju Ján Roháč, hlavné úlohy stvárnili Mária Kráľovičová a Elo Romančík.
Pokiaľ bola technika na základnej úrovni, slovenské divadelníctvo v tom čase už vykazovalo špičkovú formu. Navyše sa v spoločnosti začínal obrodný proces a v umení ho už bolo poriadne cítiť.
Explózia tvorivých síl
Šesťdesiate roky minulého storočia sa vyznačovali obrovskou explóziou tvorivých síl a tí správni tvorcovia boli v správnej dobe na správnom mieste. Vznikali kongeniálne umelecké spojenia. Filmári, divadelníci i výtvarníci dobiehali svet rýchlym tempom a časť z nich bola ochotná s novým médiom spolupracovať, aj keď to spočiatku znamenalo, že inscenáciu naštudujú a naživo uvedú v televízii len jediný raz. Projektu pomohlo, že divadelní herci mali v pondelok voľný deň.
Režim bol ochotný do kultúry investovať. Televízia bola štátnym propagačným nástrojom a stranícke vedenie bolo presvedčené, že by mala ľudí vychovávať, kultivovať a sprostredkovať im umenie. Treba povedať, že sa to vlastne podarilo, aj keď inak, ako si to zadávatelia predstavovali.
Televízni dramaturgovia hranej tvorby vedeli svoje – bolo treba tancovať zložité tance, pôvodné autorské texty sa presadzovali ťažko, inak to však bolo so slovenskou a svetovou klasikou. A tá vedela o absencii slobody a pocite útlaku vypovedať mimoriadne silne. Ľudia pri obrazovkách už mali dostatočnú prax, aby inotaje klasického textu chápali a vzťahovali ich ku konkrétnej spoločenskej situácii.
Obmedzená možnosť výberu (vysielalo sa na dvoch programoch a len niekoľko hodín denne) znamenala, že v pondelok pred televíznym prijímačom sedeli milióny ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Táto situácia je dnes len veľmi ťažko predstaviteľná, ale takto to naozaj bolo. Ulice boli prázdne a väčšina populácie sledovala vysoké umenie, ako si strana a vláda priala. Je však nepravdepodobné, že by televízne pondelky v ľuďoch budovali práve lásku ku zriadeniu.
Réžie sa postupne zhostili filmári
Postupne sa televízna technika vyvíjala, inscenácie archivovali, nakrúcalo sa aj v exteriéri a réžie sa popri divadelných bardoch zhostili aj filmári. Pomaly sa začal rodiť televízny Zlatý fond – Román o base, Balada o siedmich obesených, Krotká, Sladké hry minulého leta. Pokiaľ je quality TV objavom posledného desaťročia, v najlepších inscenáciách „bratislavských pondelkov“ mala svoju predohru. Je dôležité nezabudnúť na osoby, ktoré stáli v úzadí, ale bez nich by dielo nevzniklo.
Za vydareným dielom sa skrýval dramaturg. Dodnes vlastne nikto nevie, čo presne je náplňou jeho práce. Dramaturg je Columbova manželka, ktorú nikto nevidel, ale práve on vyberal tituly, ktoré v spoločnosti rezonovali, spolupracovali s autormi adaptácií. Vedeniu televízie a straníckym pracovníkom vysvetľovali, že predsa ide len a len o uvedenie klasického diela. Prepájali, organizovali, dotvárali. A vyberali silné témy – láska, zrada, sloboda...
Pokiaľ niečo sprevádza slovenskú dramatickú tvorbu posledných desaťročí, je to práve kríza tém. Nie je jednoduché v deväťdesiatich minútach vytvoriť silný príbeh tak, aby bola jeho výpovedná hodnota univerzálna a zároveň bol presne zasadený do svojej doby. Slovenská dramaturgia tých čias hľadala a nachádzala veľké témy. Tej českej sa viac darilo v diváckych žánroch, ako sú napríklad komédie.
Zmena atmosféry
August 1968, samozrejme, zmenil celú tvorivú atmosféru. Inscenácia Pštrosí večierok, v ktorej nikto prenasledovanému neprítomnému profesorovi nepomohol, náladu v spoločnosti vykresľuje presne. V období normalizácie mohli niektorí autori tvoriť pod pseudonymom, ale prepad kvality bol znateľný. Po rokoch začali znova vznikať aj pozoruhodné diela, ako Lekár umierajúceho času či Život bez konca, ale to už bola iná doba, iný étos a iný spoločenský kontext.
V prvých troch častiach seriálu Bratislavské pondelky sa režisér Peter Hledík zameral na televízne začiatky a tvorcov, ktorí stáli pri zrode tohto média. Akoby im chcel vzdať poctu a zachytiť ich výpovede pre budúce generácie. Možno však chýba dôkladnejšie tematické členenie jednotlivých častí – diely nám splývajú. Protagonisti však spomínajú na zásadné mená, ktoré by sme si mali zapamätať – Daniel Michaelli, Peter Balgha, Alta Vášová, Stanislav Barabáš či Marián Puobiš.
Seriál Bratislavské pondelky sa vysiela, ako inak – v pondelok na televíznej Dvojke a môžete ho nájsť aj v archíve RTVS.