Čo všetko znamená Dneper. 22 obrazov rieky, ktorá rozdeľuje Ukrajinu od severu po juh

Dunenie delostrelectva sa vo dne v noci ozýva nad mohutnou riekou Dneper, ktorá sa vinie južnou Ukrajinou. Ruské a ukrajinské sily sú rozmiestnené na protiľahlých brehoch, rybárov nahradili stíhačky, nad hlavami krúžia pozorovacie drony a močaristé nábrežia lemujú míny.

Dneper, ktorý sa tiahne od severnej hranice Ukrajiny až k Čiernemu moru, cez Kyjev, Záporožie a Cherson, formuje geografiu a hospodárstvo krajiny, jej kultúru a samotnú identitu. A teraz pomáha určovať kontúry bitky – tak ako po tisícročia, ako prekážka a priechod pre bojujúcich Skýtov, Grékov, Vikingov, Hunov, kozákov, Rusov, Germánov a mnohých ďalších.

Nicole Tungová, fotografka denníka The New York Times, navštívila mestá a dediny pozdĺž Dnepra rok po ruskej invázii a pred očakávanou ukrajinskou protiofenzívou.

Dneper bol vždy veľkým prírodným motorom Ukrajiny, ktorú zásoboval vodou, dopravou, energiou a potravinami. Podľa Ukrajinskej skupiny na ochranu prírody je pre ukrajinský domáci trh s potravinami rozhodujúci rybolov, pričom 80 percent ročného úlovku pochádza z Dnepra a jeho nádrží.

Zásoby rýb však boli zdecimované vojnou. Po tom, čo ruské sily poškodili priehradu Nová Kachovka, klesla rieka počas zimy približne o 1,5 metra, uviedol v rozhovore Ihor Syrota, šéf štátnej spoločnosti, ktorá spravuje ukrajinské vodné elektrárne. Hladina vody dosiahla 30-ročné minimum – príliš nízku úroveň na to, aby udržala populáciu rýb.

Mykola Derebas, 54-ročný rybár pracujúci viac ako tri desaťročia, prišiel o prácu na začiatku rozsiahlej ruskej invázie. Teraz nedokáže uloviť ani toľko rýb, aby uživil vlastnú rodinu v meste Malokaterynivka neďaleko mesta Záporožie.

„Nemôcť chodiť na ryby je takmer to isté, ako keď človek príde o nohu," povedal pán Derebas koncom januára. „Všetko, v čo som dúfal, keď sa vojna začala, bolo, že sa skončí, ale nevidím, ako by sa v dohľadnom čase skončila. Všetko, čo môžeme robiť, je sedieť a čakať."

Priehrady pozdĺž Dnepra boli kedysi mocnými symbolmi sovietskych schopností. „Komunizmus je sovietska moc plus elektrifikácia celej krajiny," vyhlásil slávne Vladimír Lenin v roku 1920.

V roku 1932 sovietski inžinieri dokončili práce na vtedy najväčšej priehrade, aká kedy bola v Európe postavená, neďaleko mesta Záporožie – jednej z kaskády priehrad a vodných elektrární na stovkách kilometrov Dnepra od severu Kyjeva po Novú Kachovku. V 80. rokoch 20. storočia ich nástupcovia postavili Záporožskú jadrovú elektráreň, najväčšiu atómovú elektráreň v Európe, ktorá teraz predstavuje mimoriadne riziko, pretože leží priamo na fronte.

V uplynulom roku Moskva opakovane bombardovala elektrárne v Dnepri, ktoré sovietski vodcovia tak hrdo propagovali ako kľúč k prosperite.

Ukrajina síce pracuje na obnovení hladiny vody v Dnepri, ale tá je stále hlboko pod normálom.

„Osobitné obavy vzbudzujú veľké nádrže pozdĺž rieky Dneper, ktoré sú rozhodujúce pre výrobu energie, chladenie jadrových elektrární, udržiavanie poľnohospodárstva a reguláciu sezónnych prietokov," uvádza sa v štúdii uverejnenej v marci vo vedeckom časopise Nature.

Záporožská jadrová elektráreň je pod ruskou okupáciou a britské vojenské spravodajstvo nedávno varovalo, že ruské sily „vytvorili bojové pozície z vriec s pieskom na strechách niekoľkých zo šiestich reaktorových budov", čo „zvyšuje pravdepodobnosť poškodenia" elektrárne.

Zatiaľ čo tamojšia situácia vyvolala medzinárodné znepokojenie, iným nebezpečenstvám sa venuje menej pozornosti.

Jeden z najväčších závodov Sovietskeho zväzu na spracovanie jadrového paliva sa nachádza v blízkosti rieky pri meste Dnipro – dlho zanedbávaný, hoci podľa správy nórskej environmentálnej skupiny Bellona Foundation z roku 2020 sa v ňom nachádza približne 40 miliónov ton rádioaktívneho odpadu. Vedci varovali pred environmentálnou katastrofou, ak bude zariadenie ostreľované a odpad kontaminuje rieku.

Konflikt už spôsobil nevyčísliteľné škody.

Štúdia v časopise Nature ukázala, ako len v prvých mesiacoch vojny viedli ruské útoky na zariadenia na čistenie odpadových vôd k rozsiahlemu znečisteniu vôd. Zároveň sa rieky a zavlažovacie kanály, ktoré obe armády využívajú ako prírodné opevnenia, „stali aj miestom pochovávania vojenských objektov", ako je munícia, z ktorej môžu unikať ťažké kovy a toxické výbušniny, pričom následky môžu trvať desaťročia.

Prezident Volodymyr Zelenskyj často cituje Tarasa Ševčenka, najslávnejšieho ukrajinského básnika, aby zmobilizoval svoj národ. Vo svojej básni Testament z roku 1845, ktorá je bojovým pokrikom proti ruskému podmaneniu, Ševčenko napísal, že nepôjde k Bohu, kým Dneper „nevydá do mora preliatu krv nepriateľov Ukrajiny".

Mnohí Ukrajinci by tento názor podporili, ale aj počas najtemnejších chvíľ vojny Ukrajinci našli spôsob, ako oslavovať život. Platí to najmä v mestách ako Dnipro, ktoré neboli v centre bojov, hoci trpeli bombardovaním a výpadkami elektriny a poskytli útočisko ľuďom utekajúcim pred hrôzami inde.

Túto zimu mladí herci a tanečníci z Akademického divadla opery a baletu v Dnipre uviedli operetu Soročinský jarmok na motívy poviedky ukrajinského spisovateľa Nikolaja Gogoľa. Ide o ľúbostný príbeh zameraný na prekonávanie zlých duchov, v ktorom sa miešajú ukrajinské ľudové tradície, remeslá a humor.

Vojna zúri pozdĺž rieky, zanecháva jazvy na mestách a dedinách a Rusko často zameriava paľbu na civilné oblasti, čo pripomína, že pri konfliktoch armád často zaplatia najvyššiu cenu civilisti.

Keď Nemci v roku 1941 zaútočili, Stalin nariadil zničiť veľkú sovietsku priehradu v Záporoží, ktorá zaplavila rozsiahle územie a podľa vojenských historikov zabila od 20 000 do 100 000 ľudí. V roku 1943 Nemci vyhodili priehradu do vzduchu znova, keď sa snažili spomaliť sovietsky postup v bitke pri Dnepri, jednej z najväčších bitiek počas druhej svetovej vojny.

Vlani na jeseň ukrajinské sily vyhnali útočníkov zo západného brehu dolného Dnepra vrátane mesta Cherson a fariem a dedín v jeho okolí, ale Rusi oblasť naďalej bombardovali. Pre 57-ročnú Innu a jej 63-ročného manžela Mykolu, ktorí žijú neďaleko mesta Cherson, to znamená, že dni sa točia okolo varenia a upratovania pred poludním, keď zvuk prichádzajúceho ruského delostrelectva znamená, že je čas presunúť sa do pivnice s potravinami.

„Nechcem opustiť tento dom, pretože psychicky nemôžem," povedala Inna túto zimu. „Toto sú moje steny, a ak to tak má byť, tak to tak bude."

Ukrajinské úrady nariadili všetkým obyvateľom na západnom brehu rieky, aby tento víkend nevychádzali zo svojich domovov, keďže ruské ostreľovanie regiónu sa zintenzívnilo pred hroziacou ukrajinskou protiofenzívou. Počas jediného dňa tohto týždňa ruské ostreľovanie zabilo najmenej 23 civilistov.

Rieky môžu „rozprávať príbeh histórie národa a skúsenosti ľudí," poznamenal Roman Cybriwsky vo svojej zásadnej kronike Dnepra Pozdĺž ukrajinskej rieky.

Napísal, že Dneper rozpráva príbeh s „množstvom národného smútku", ale odhaľuje aj momenty „povznášajúce a radostné", čo je konštatovanie, ktoré platí aj v čase vojny. V oblastiach mimo dosahu ruského delostrelectva zostáva Dneper dôležitou súčasťou ukrajinského života. Ľudia sa hrnú k jeho brehom, aby našli chvíle útechy a oddychu.

Všade je však viditeľná krutá daň minulých a súčasných vojen. Mohyly skýtskych bojovníkov zabitých pred tisíckami rokov sa nachádzajú v blízkosti pamätníkov vojakov a civilistov zabitých v druhej svetovej vojne. Na cintoríne pri meste Dnipro je časť vyhradená pre vojakov zabitých na východnej Ukrajine v roku 2014, keď Rusko napadlo Krym.

Od minuloročnej invázie Ruska sa cintorín v plnom rozsahu stále rozrastá.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.