Spoločnosť

Za Ábelom Kráľom. Vedcom, ktorý kodifikoval spisovnú slovenčinu v jej hovorenej podobe

Pred niekoľkými dňami, v piatok 12. mája, zomrel vo veku 90 rokov dôležitý človek našej kultúry – Ábel Kráľ (1932 – 2023). Agentúry a médiá priniesli o tomto úmrtí iba strohý oznam. Je to daň za dlhovekosť, keď väčšina spolupútnikov zosnulého je už tiež na „druhej strane rieky“ a mladé generácie nevedia oceniť veľkosť ich predchodcov.Ábel Kráľ patril do silnej generácie slovenských jazykovedcov, ktorí zásadným spôsobom definovali našu jazykovedu, a začlenili ju do globálneho kontextu. Mená ako Ján Horecký, Gejza Horák, Eugen Paulíny, Štefan Peciar, Jozef Ružička, Ján Stanislav či Ján Sabol sú známe každému, kto aspoň letmo zabŕdol do tajov jazykovedy.Táto generácia mala pred sebou neopakovateľné vedecké výzvy, ktoré v plnom rozsahu zvládla. Bola tu reálna potreba aj teoreticky podchytiť a popísať slovenčinu, vtesnať náš jazyk pomocou živých paradigiem a popísať procesy, ktoré sa v našom jazyku dejú. Jazyk používame intuitívne. Slovenčina je pre Slovákov prirodzená ako dýchanie. Bežný používateľ sa nad jej štruktúrou a formovaním nezamýšľa. Ale ku kultúrnosti patrí aj vedecké poznanie vlastného jazyka a kritický pohľad naň. Profesor Ábel Kráľ prispel k poznaniu jazyka hlavne v oblasti ortoepie, fonetiky a fonológie. Ak vám tieto pojmy nie sú povedomé, tak, jednoducho povedané, ide o to, ako hlásky a slová vyslovujeme, ako znejú, ako znie naša reč a naše prehovory. Medzi najdôležitejšie publikácie Ábela Kráľa patria rozsiahle Pravidlá slovenskej výslovnosti. Ide o kodifikáciu spisovnej slovenčiny v jej hovorenej podobe. Ábel Kráľ nadviazal na priekopnícke práce Henricha Barteka, ktorý v roku 1944 vydal knihu Správna výslovnosť slovenská a knihu Jána Stanislava z roku 1953 Slovenská výslovnosť. Dlhý čas bola Kráľova spomínaná kodifikačná príručka povinnou výbavou každého človeka, ktorý verejne vystupuje v médiách. Učitelia, moderátori, redaktori, politici či kazatelia ju mali vždy poruke. Tí, ktorým záleží na našom jazyku a kultúre, z nej čerpajú dodnes. Ábel Kráľ bol dlhoročným konzultantom spisovnej výslovnosti Slovenského rozhlasu. Zosnulý profesor Kráľ vnímal jazyk ako „najdôležitejší nástroj dorozumievania v ľudskej spoločnosti. Je to spoločenský výtvor a spoločenský jav. Preto aj v oblasti jazyka jestvujú a pôsobia spoločenské normy. Sú to jazykové normy. Jazyková norma sa prejavuje ako tlak, ktorý vychádza zo spoločenskej praxe a pôsobí na každého používateľa jazyka. Je to tlak používať ustálené jazykové prostriedky ustáleným spôsobom a dorozumievať sa v celej spoločnosti jednotne podľa ustálených pravidiel. Jazyková norma je teda zovšeobecnenie spoločenskej jazykovej praxe. Je to objektívne pôsobiaci činiteľ kultúrnej a kultivovanej jazykovej praxe, ktorý jestvuje v kolektívnom vedomí nositeľov spisovného jazyka. Jazyková norma nie je nemenná, no musí byť dostatočne ustálená. Ustálenosť a pružnosť jazykovej normy je nevyhnutným predpokladom bezporuchového fungovania spisovného jazyka v každom okamihu jestvovania spoločnosti a v každej etape jej vývinu.“ Ďalšou dôležitou publikáciou bola vysokoškolská učebnica Fonetika a fonológia, ktorú Ábel Kráľ vydal v autorskom tandeme s ďalšou dôležitou osobnosťou našej jazykovedy Jánom Sabolom. Pre nás, ktorí sme študovali slovenčinu, bola táto učebnica inšpiratívnym dielom, ale skúška z fonetiky bola tak či tak nočnou morou. Dnes, keď kultúra jazyka v oficiálnom styku klesla pomerne hlboko, keď každý „kráka, ako mu zobák narástol“, je potreba pestovať kultúru a kultúrnosť. Lebo rovnako, ako sa vyžaduje dodržiavanie pravopisných pravidiel v písaných textoch, tak sa vyžaduje dodržiavanie pravidiel spisovnosti aj v ústnych prejavoch. Nie z lásky k pravidlám, ale z lásky k jazyku. Dielo profesora Ábela Kráľa je dôležitým kľúčom k tejto stratenej kultúrnosti.