Napriek tomu sa stále bojovalo a najmä SS kládlo húževnatý odpor. Aj po podpise kapitulácie Európa bola ešte divoký kontinent, boje sa nekončili a na mnohých miestach rozhodovali ozbrojení Nemci. V tomto texte prinášame prehľad toho, kde sa ešte aj po konci druhej svetovej vojny bojovalo.

Nemecké jednotky vo Francúzsku

Nemeckí vojaci zostali do konca vojny vo viacerých dobre opevnených prístavoch na atlantickom pobreží. La Rochelle, Dunkirk, Lorient a St Nazaire kapitulovali až v máji a ako posledný 11. mája St Nazaire, štyri dni po podpise kapitulácie do rúk západných spojencov. Bolo v nich takmer 80 000 vojakov stálych posádok a rôznych jednotiek, ktoré prežili boje vo Francúzsku a stiahli sa do týchto atlantických pevností. Po opakovaných pokusoch dobyť prístavy spojenecké vojská zvyčajne pristúpili k ich izolácii a čakali, kým sa Nemci sami vzdajú.

Nemci sa udržali aj na Normanských ostrovoch v Lamanšskom prielive blízko francúzskej pevniny, kde bolo dobre zakopaných takmer 30 000 vojakov. Winston Churchill len poznamenal: „Nechajte ich hladovať. Môžu si zhniť, ak sa im tak páči.“ Hniť však nemienili, a keď im chýbali potraviny a uhlie, išli si ich zobrať do Francúzska. Úspešný výsadok v prístave Gainville uskutočnili v noci z 8. na 9. marca a pri ňom zajali aj niekoľko amerických dôstojníkov, ktorí oddychovali v miestnom hoteli a pár tuctov najmä britských vojakov. Nemcom vyšlo všetko a výsadok patrí k učebnicovým príkladom. O ňom však možno nabudúce. Podobne aj iné nemecké posádky robili výpady, čo len dokazuje nemeckú bojovú morálku, ktorá sa ani po dvoch rokoch porážok od marca 1943 do marca 1945 nezlomila. Niektorými vojakmi však neotriasla ani Hitlerova smrť na konci apríla.

Operácia Blücher – posledný nemecký útok vo Francúzsku (apríl 1945)

V Dunkirku sa v lete 1944 nachádzalo približne 14 000 nemeckých vojakov. Mesto bolo precízne opevnené, zásoby jedla a munície dostatočné a disponovali aj silným delostrelectvom. Nemcom velil odhodlaný generál Frisius, bývalý veliteľ obrany v Calaiskej úžine, ktorý od svojich vojakov vyžadoval železnú disciplínu. Po ťažkých letných a jesenných bojoch, keď kanadské jednotky obsadili veľkú časť vonkajšieho obranného perimetra, sa útok zastavil a Spojenci sa rozhodli Dunkirk izolovať. Počas októbrového prímeria sa dohodol odsun civilov a odišlo viac ako 17 000 ľudí, ktorých už Nemci nemuseli živiť. Takisto zranení nemeckí vojaci boli odsunutí a stali sa z nich zajatci. Dňa 9. októbra obliehanie východného úseku (na hraniciach Francúzska a Belgicka) prevzala Československá samostatná obrnená brigáda, ktorá mala isté bojové úspechy na začiatku. Najmä na výročie vzniku Československa 28. októbra sa jej podaril útok na predmestie Dunkirku, pri ktorom zajala až 300 Nemcov. Ale so zhoršujúcim sa počasím zostala vo svojich líniách a nebola rotovaná, čo malo vplyv na bojovú morálku. Vojakom vo väčšej miere dávali „opušťáky“, aby sa išli zabaviť do belgických miest.

Dňa 5. apríla 1945 štyri nemecké kampfgruppen po ťažkej delostreleckej príprave zaútočili práve na pozície československej brigády a podarilo sa im prelomiť líniu na viacerých miestach a dostať sa do svojho pôvodného perimetra. Britské velenie rýchlo posielalo na pomoc kanadské jednotky a povolalo leteckú podporu. Útok šokoval. Napriek tomu československé a kanadské jednotky nemohli vytlačiť Nemcov z dobytých pozícií. Naša brigáda mala viac ako 200 mŕtvych a nezvestných a takmer 500 zranených vojakov počas celého obliehania. V roku 1945 mala takmer 6 000 vojakov, čiže jej straty presiahli 10 percent. Nemci postúpili o dobrých 15 kilometrov a boje s nimi trvali až do 4. mája bez toho, aby ich zatlačili späť. Generál Frisius stratil celkovo asi 1 000 mužov, ale jeho armáda zostala bojaschopná a motivovaná až do konca vojny. Hoci nemecké velenie podpísalo kapituláciu so západnými spojencami už 7. mája, posádka Dunkirku kapitulovala až 9. mája. Zásoby, ktoré mala k dispozícii, by jej vystačili na dobré tri mesiace bojov.

Nemci proti Nemcom

Keď sa rúcajú ríše a štáty, tak môže prísť k rôznym kurióznym situáciám aj k občianskej vojne. Lojalitu k jednej elite, národu alebo štátu môže zrazu nahradiť lojalita k viacerým elitám a vojsko sa rozdelí na rôzne frakcie. Zároveň môže prísť k úplnej strate lojality k politickým elitám a štátu, lebo vojaci majú oveľa bližšie k svojmu veliteľovi, na ktorého sa mohli spoľahnúť a on ich nesklamal. Vytvorili sa medzi nimi väzby, aké medzi mužmi vzniknú len na bojovom poli pri prelievaní krvi a tie sú oveľa silnejšie ako väzby k štátu, politikom alebo myšlienke. Nebolo tomu inak ani v tretej ríši, kde sa do vzájomných bojov dostávali nemecké jednotky, alebo nemeckí spojenci proti Nemcom a dvakrát došlo ešte ku kurióznejšej situácii, v ktorej sa ocitli menšie jednotky.

Operácia Cowboy (28. apríla 1945)

Opäť jedna z tých bizarných situácií, ktoré sa občas v dejinách udejú a sú aj dôvodom, prečo ich mám rád. Tak trochu sme v tom aj my. Respektíve náš starý štát Československo. Bitka sa odohrala v dedine Hostouň blízko Domažlíc. A čuduj sa svete, išlo v nej o viedenské lipicany, krásne bielo-sivé kone, ktoré zvládajú neuveriteľné kúsky. Nemci presunuli lipicany z viedenskej Španielskej jazdeckej školy do Sudet a vedúci školy, rakúsky dôstojník a bronzový medailista z berlínskej olympiády major Alois Podhajsky, išiel so svojimi koňmi. Nemcom sa vôbec nepozdávalo, že by mali skončiť v sovietskom zajatí a major Podhajsky sa navyše obával, že mu Sovieti zjedia kone.

Z juhozápadu sa zas blížili americké jednotky generála Pattona a v nemeckých hlavách skrsla myšlienka, že by ich mohli zajať Američania a zachrániť kone. Kontaktovali sa s najbližšou americkou jednotkou a zhodou okolností to bola 42. prieskumná kavaleristická švadrona, ktorá v tom čase už používala obrnené vozidlá, ale jej dôstojníci boli skrz-naskrz starí kavaleristi, ktorí sa rýchlo dohodli s Nemcami, že lipicanov zachránia. Milovníci koní si potriasli rukami a Patton osobne odobril výpad do hĺbky nemeckých línií. Farma sa nachádzala približne 35 km za líniami a americkej ľahkej kavalérii, vyzbrojenej len obrnenými prieskumnými vozidlami M8, húfnicami M8 a dvomi ľahkými tankmi Chaffee, stála v ceste 11. pancierová divízia.

Vďaka silnej delostreleckej paľbe americká jednotka so silou 325 mužov prerazila nemecké línie, verná svojmu pomenovaniu „Pattonovi duchovia“ išla do nemeckého tyla a dorazila na farmu, kde zaujala obranu. Major Andrews, ktorý im velil, zároveň vyzbrojil spojeneckých vojnových zajatcov, ktorých oslobodili v blízkom tábore a boli medzi nimi Briti, Novozélanďania, Poliaci, Srbi a Francúzi. Taktiež dal zbrane aj Nemcom z farmy. Aby toho nebolo málo, k americkým a nemeckým milovníkom koní sa pridala aj jednotka kozákov, ktorí slúžili vo Wehrmachte a bojovali proti boľševikom. No a potom to prišlo. Na farmu opakovane zaútočili jednotky SS, ale pozbierané sily milovníkov koní odrazili ich útoky a spôsobili im dosť veľké straty, tak prestali útočiť. Farmu opúšťali aj s koňmi, keď sa na horizonte objavili prvé sovietske tanky T-34, v ktorých operačnej zóne sa nachádzal Hostouň.

Boje o zámok Itter (5. mája 1945)

Toto je druhá známa bitka, v ktorej malé jednotky Američanov a Nemcov bojovali spolu proti iným Nemcom. Na zámku Itter v Tirolsku sa nachádzal internačný tábor pre francúzskych VIP. Boli tam premiéri Daladier a Reynaud, generáli Weygand a Gamelin, sestra Charlesa de Gaulla Marie Agnés a ďalšie dôležité osobnosti politického a verejného života. Okrem nich sa v priestoroch zámku nachádzali aj väzni z koncentračného tábora Dachau, ktorí sa starali o jeho chod. Začiatkom mája jeden chorvátsky partizán ušiel a prepašoval list pre americké jednotky, v ktorom ich Francúzi žiadali o záchranu, lebo sa obávali, že ich SS postrieľajú. Uspel kontaktovať americké jednotky, ale keďže pomoc neprichádzala, Francúzi napísali ďalší list a poslali ho po českom kuchárovi. Medzitým SS stráže ušli zo zámku a väzni sa ozbrojili zbraňami, ktoré tam Nemci zanechali.

Český kuchár prišiel do mestečka Wörgl, kde sa skontaktoval s miestnymi odbojármi a rakúskym majorom Josefom Ganglom, ktorý velil jednotke Wehrmachtu. Tí sa pridali k odbojárom a chránili mesto pred represáliami zo strany SS. Major Gangl sa kontaktoval s blízkou malou jednotkou Američanov so štyrmi Shermanmi a požiadal ich o pomoc pre svoje mesto a zámok. K zámku sa vybrala malá jednotka Američanov a Nemcov, dohromady menej ako 30 vojakov a dva Shermany, ktorým velil major Gangl a americký poručík Lee. Cestou pobili menšiu jednotku SS, ktorá strážila cestu. Na zámku ich už vítala podobne malá jednotka Francúzov, ktorým na prekvapenie velil kapitán SS s frontovými skúsenosťami. Na zámku sa liečil zo zranení a počas svojho pobytu sa spriatelil s Francúzmi, tak na konci vojny zmenil strany.

Dňa 4. mája zosilnená rota SS zo 17. divízie pancierových granátnikov prvýkrát zaútočila na zámok, aby otestovala obranu. Velil im esesák Georg Bochmann ovenčený rytierskym krížom s dubovými ratolesťami a mečmi ako 140. nemecký vojak v poradí, takže išlo o ostrieľaného veterána, ktorý predtým slúžil v slávnych SS divíziách Totenkopf a Das Reich. Major Gangl žiadal o posily svoju jednotku, ale vo Wörgli potrebovali každého muža, tak mu prišli na pomoc len dvaja vojaci a odbojár. Boj o zámok sa začal 5. mája ráno a trval celý deň. Neskoro poobede, v momente, keď obrancom dochádzala munícia a SS sa prebíjali do brány zámku, prišli americké jednotky, ktoré rýchlo porazili SS a uvoľnili obliehanie. Jediným padlým obrancom zámku bol major Gangl, keď sa snažil dostať do bezpečia bývalého francúzskeho premiéra Reynauda. Keď si po vojne Rakúšania budovali novú identitu oddelenú od Nemcov, major Gangl sa stal národným hrdinom.

Boje na ostrove Texel (apríl – máj 1945)

O túto, a treba povedať strašnú kapitolu vojny sa postarali Gruzínci z 822. pešieho práporu Gruzínskej légie, ktorí sa pridali na stranu Nemcov, aby unikli hrozným podmienkam zajateckého tábora. Boli dislokovaní na ostrove Texel severne od Amsterdamu, na ktorom si Luftwaffe vybudovala letisko, okrem nej tam bola protivzdušná obrana a pobrežné batérie. Ostrov bol súčasťou Atlantického valu. Keď sa Gruzínci dopočuli, že ich mali preveliť na pevninu, aby držali línie proti západným spojencom, na nočnej porade sa dohodli, že jediná šanca na záchranu bude vzbura. Ušetrím vás hrôzostrašných opisov krutých bojov v štýle východného frontu. V noci z 5. na 6. apríla 800 gruzínskych vojakov tichým štýlom znieslo zo sveta svojich 400 nemeckých dôstojníkov a poddôstojníkov, kým spali. Dobyli väčšinu ostrova, letisko, ale nepodarilo sa im obsadiť severné a južné pobrežné batérie. Ku Gruzíncom sa pridali holandskí odbojári a rozdávali zbrane všetkým, ktorí ich chceli. Chystali sa na obranu a dúfali, že ich prídu zachrániť kanadskí výsadkári, ktorí boli neďaleko na holandskej pevnine. Holandský odboj aj vyslal správy a ľudí do Londýna a žiadal o pomoc.

Gruzínci však nezabili svojho veliteľa majora Breitnera, ktorý noc nestrávil v kasárňach, ale bol v posteli svojej holandskej milenky, o ktorej nevedeli. Podarilo sa mu odplávať na pevninu, kde zalarmoval nemecké jednotky. Na Texel sa vybrali tri prápory nemeckej pechoty a navyše miesta, kde sa predpokladala prítomnosť Gruzíncov, ostreľovali pobrežné batérie. Pritom ničili aj holandské dediny a mesto, lebo aj ich považovali za zradcov. Boje na ostrove trvali až do 20. mája a Kanaďania čakali. Gruzínci sa snažili ubrániť hlavne letisko a maják, aby umožnili príchod spojeneckého desantu alebo vylodenie. Po ťažkých bojoch ich Nemci získali okolo 20. apríla. Zajatcov nikto nebral a spôsoby popráv boli surové. Ďalší mesiac prebiehala partizánska vojna a Nemci hľadali vzbúrencov, pričom nebrali ohľad na kapituláciu nemeckej armády v Holandsku, ktorá sa uskutočnila 5. mája.

Až 17. mája sa Kanaďania rozhýbali a spravili výsadok na ostrove, čím ukončili boje. Do 20. mája zajali vyše 1 500 Nemcov. Padlo 565 Gruzíncov, 120 Holanďanov a viac ako 800 Nemcov. Kanaďania potom našli 228 preživších Gruzíncov a tých odovzdali Sovietom. Čakal ich gulag, ale za Chruščova ich rehabilitovali a na gruzínsky cintorín chodili sovietske delegácie. Potom ich už považovali za hrdinov. Posledný veterán povstania zomrel v roku 2021 ako 102-ročný. V historiografii je Texel považovaný za poslednú bitku vojny na Západe.

Bad Segeberg (máj 1945)

Táto bitka je tak trochu záhadná a chýbajú k nej hodnovernejšie informácie, a preto by mal čitateľ brať všetko s rezervou. V lesoch okolo mestečka Bad Segeberg, západne od Lübecku a približne 50 km severne od Hamburgu, sa zakopali jednotky SS, ktoré sa nemienili vzdať a odmietali počúvať rozkazy Dönitzovej vlády. Podľa iných informácií to boli príslušníci Hitlerjugend a tzv. vlkodlaci, ktorí mali po vojne napádať Spojencov. Objavujú sa aj informácie, že išlo o ľudí z východnej Európy, ktorí sa potulovali v lesoch. Tú oblasť mala kontrolovať britská 11. obrnená divízia, ale od Normandie utrpela dosť veľké straty a jej veliteľ už nemal chuť posielať svojich mužov do boja. Briti iba utvorili kordón okolo lesa, kde boli zakopaní Nemci.

Po ignorovaní výziev na kapituláciu Dönitzova vláda údajne poslala jednotky z 8. výsadkárskej divízie, aby potlačili túto vzburu. Podľa iných verzií vraj Briti po dohode s nemeckou vládou opäť ozbrojili zajatých výsadkárov a poslali ich do boja. Udalosti sa odohrávali niekedy v prvej dekáde mája. V každom prípade, Briti sa pozerali a nechali Nemcov spraviť robotu. Po nejakých bojoch sa títo Nemci radšej vzdali a 10. mája britskí vojaci postúpili cez oblasť ďalej na sever.

Posledný boj – Bitka o Odžak (apríl – máj 1945)

Od 19. apríla do 25. mája zúrila posledná bitka medzi dvomi znepriatelenými armádami, ktoré si nikdy nič nedarovali a bojovali takmer bez pravidiel. Okolo severobosnianskeho mesta Odžak bojovali zvyšky chorvátskej armády NDH (Nezávislého chorvátskeho štátu), tzv. ustašovci, o svoju holú existenciu proti Juhoslovanskej armáde (JA), lepšie povedané Titovým partizánom. Jednotky NDH v Odžaku sa rozhodli zostať a neustúpili s inými časťami chorvátskej ustašovskej armády, ktorá spolu s Nemcami ustupovala do Rakúska. Podľa možností sa snažili čo najlepšie opevniť, aby sa mohli dlho brániť na relatívne malom území pri sútoku riek Sáva a Bosna. Dá sa povedať, že okolo Odžaku zostalo tvrdé jadro ustašovcov. Na začiatku bitky územie bránilo vyše 12 000 vojakov a proti nim bolo približne 35 000 vojakov JA. Nakoniec proti nim nasadili letectvo a delostrelectvo, aby ich potlačili a celú bitku sa snažili utajiť pred Spojencami. Padlo viac ako 5 000 vojakov NDH, takmer 7 000 zajali, veľkú časť popravili a len pár sto mužov ušlo do hôr, alebo prelomilo línie JA a prešli do Chorvátska, odkiaľ sa snažili utiecť do zahraničia. Niektorí, ktorí sa rozpŕchli do hôr, boli pochytaní alebo pobití až v roku 1947.

Keď to zaiskrilo aj medzi spojencami

Sovieti upodozrievali západných spojencov, že by mohli uzavrieť separátny mier s Nemcami, aby im uvoľnili ruky na boj proti nim. Mnohí očakávali vzájomnú vojnu, tak ku koncu vojny panovalo medzi armádami napätie. Najmä vo vzduchu dochádzalo k vzájomným súbojom, čo sa však dá vysvetliť aj vysokou rýchlosťou strojov a krátkym časom na rozhodnutie. Niektoré lietadlá sa podobali, a tak mohlo ľahko prísť aj k omylu. Napríklad sovietski piloti zostrelili niekoľko dvojtrupých P-39 Lightningov, ktoré si pomýlili, aspoň tak tvrdili, s nemeckým prieskumným strojom Focke-Wulf FW 189.

Kuriózny prípad sa vraj stal najlepšiemu nemeckému stíhačovi Erichovi Hartmanovi, ktorý nad územím Protektorátu videl pod svojim rojom americké P-51 Mustangy a pod nimi sovietsku formáciu Yak-11 a P-39 Aircobier, ktoré kryli bombardéry letiace na Prahu. Strmhlavým letom napadol Mustangy, dva stihol zostreliť, a potom pri rýchlom prelete cez sovietsku formáciu poškodil jeden bombardér a nemecký roj sa hneď pratal z boja, lebo bola okolo neho presila amerických a sovietskych stíhačiek. S počudovaním potom spomínal, že videl za sebou vzájomnú bitku Sovietov a Američanov a tri Yaky  padajúce v plameňoch k zemi a poškodený Mustang snažiaci sa uniknúť z bojovej zóny. Sovieti si totiž mysleli, že ich napadli Mustangy a rozpútali boj.

Najlepší sovietsky stíhač Ivan Kožedub vo svojich pamätiach spomínal, že zostrelil dva Mustangy, ktoré ho napadli v apríli 1945. Lietal na stroji Lavočkin La-7 a ten sa veľmi podobal na nemecký Focke-Wulf FW 190, takže príhode sa dá veriť. Kožedub sa priblížil k formácii amerických lietajúcich pevností, keď ho Mustangy napadli a mali smolu, lebo narazili na eso so 64 zostrelmi. Jeden pilot neprežil a druhý zoskočil na padáku do zóny, kde boli sovietski vojaci. Keď sa ho pýtali, kto ho zostrelil, povedal, že to bol práve Focke-Wulf s červeným nosom. Kožedub sa vyzvedal, či dostane do svojich záznamov aj tieto dva zostrely, jeden generál mu údajne odpovedal, že mu ich pridajú až v ďalšej vojne. Jeho jednotka lietala v Kórei na slávnych stíhačkách Mig-15, ale nadriadení mu zakázali účasť na bojových letoch pre jeho status esa z druhej svetovej vojny, tak si už strelecký účet nerozšíril.

Obe spomenuté príhody však v sebe majú problematické tvrdenia a dosiaľ neboli úplne výskumom potvrdené. V prípade Nemcov v priebehu marca skolabovala ich organizácia a už nedokumentovali všetko so svojou povestnou precíznosťou alebo sa materiály strácali a ničili v chaose posledných týždňov vojny. V prípade Sovietov je zas problém v ich štábnej kultúre a aj v tom, že archívy len tak neotvoria a dokumenty neposkytnú na štúdium.

Dobre zdokumentovaný je však iný príbeh, ktorým ukončíme vojnu. Podľa správ švédskej rozviedky Červená armáda plánovala ísť do Dánska, aby získala lepšie námorné základne na operácie v Atlantiku, čo by bolo porušením dohôd z Jaltskej konferencie, lebo Dánsko mali oslobodiť Briti. Navyše, Briti boli vždy alergickí, keď iné loďstvo chcelo vyplávať na ich moria a už niekoľko storočí úspešne bránili svetové vody pred novými loďstvami a vytláčali starých rivalov. Mali výraznú tendenciu vytvoriť mare nostrum zo všetkého. Keď dostali tieto správy, naplánovali operáciu Eclipse, oslobodenie Dánska a nemeckého prístavu a námornej základne Kiel. Malo to len jednu chybu. Briti nemali prekročiť rieku Labe a teda Kiel a pozemný koridor do Dánska boli mimo ich bojových úloh.

Dňa 4. mája bola podpísaná kapitulácia nemeckých vojsk v Holandsku, severnom Nemecku a v Dánsku, takže cesta sa otvorila a s výnimkou niektorých jednotiek väčšina nemeckej armády dodržiavala kapituláciu. Odpor bol už len symbolický. Dňa 4. mája prišli britské lode do kodanského prístavu a na letisku pristáli stíhacie bombardéry Typhoon. Jedna časť operácie Eclipse bola úspešná.

Ešte pred ňou sa však odohrala trúfalá až samovražedná operácia na obsadenie Kielu, kde sa nachádzala významná námorná základňa. Obsadiť sa mali aj vedecké inštitúty, ktoré Nemci postavili medzi Dánskom a Kielom pri brehoch Baltského mora. Major Hibbert musel s jednotkou 500 mužov a 50 vedcov preniknúť takmer 80 km za nemecké línie do Kielu a potom preskúmať laboratóriá. Bolo 1. mája a ešte sa bojovalo. Podľa správ rozviedky im v ceste stálo 50 000 nemeckých vojakov. Briti však využili chaos na cestách, lebo pred Červenou armádou utekalo množstvo civilistov aj vojakov a malá jednotka sa medzi nimi pomaly presunula do Kielu a obsadila mesto a laboratóriá na okolí. Na počudovanie, nemeckí vojaci nekládli odpor a začali počúvať britského majora. Odovzdali zbrane, odišli do kasární a mesto mali pod kontrolou Briti a nemecká polícia, ktorej povolili mať pištole na zabezpečenie poriadku. Nemci aj boli radi, že do mesta prišli Briti, lebo sa obávali príchodu Sovietov a nepozdávala sa im vidina sovietskeho zajatia. Major Hibbert zažil ešte jednu kurióznu situáciu. Jeho veliaci generál Barker ho dal zatknúť, kým sa s ním sám nestretol 9. mája, lebo neposlúchol jeho rozkaz a 1. mája neodišiel o 8. hodine ráno, ale vyrazil so svojimi mužmi o 3. v noci, aby ľahšie prešli nemecké línie pod rúškom tmy. Generál mu pod dlhšom rozhovore nakoniec len povedal, že „nie ste poondiati commandos“, aby som použil slušný nevojenský výraz, a jeho úspech nechal citovať v hlásení. Potom sa už major mohol voľne pohybovať.

Potenciálne najhoršia časť operácie, ktorá mohla odštartovať tretiu svetovú vojnu, bola obsadenie mestečka Wismar, ktoré sa nachádzalo v sovietskej zóne postupu a garantovala to aj Jaltská konferencia. Wismar bol kľúčom k úspechu celej operácie Eclipse. Mesto leží asi 110 km od Kielu a podobne 110 km od Labe na južnom pobreží Baltského mora a viedla cezeň línia postupu Červenej armády, ktorá z Wismaru mala ísť do Lübecku a odtiaľ by sa jej otvoril postup na sever na Jutský polostrov. Obsadením Wismaru Briti chceli vyslať signál, aby sa Červená armáda nepokúšala o ďalší postup na Dánsko.

Do mesta poslali výsadkárov z 3. výsadkovej brigády a najmä jej 1. kanadského bataliónu. Išlo o ostrieľaných veteránov bitiek v Normandii, Ardénach a operácie Varsity, čo bolo prekonanie severného toku Rýna pomocou veľkého výsadku v nemeckom tyle v marci 1945. Velil im brigadír Hill a ich postup cez nemecké tylo kryli tanky Royal Scots Greys. Do Wismaru dorazili 2. mája poobede, lebo cestou sa nestretli s vážnejším nemeckým odporom a tých 110 km urazili za pár hodín. V meste sa im vzdalo množstvo nemeckých útvarov a prišli aj spojeneckí vojaci zo zajateckých táborov.

Večer 2. mája prišli predsunuté jednotky 3. gardového tankového zboru. Britskí výsadkári mali k dispozícii len zopár tankov a protitankových diel a proti tankovému zboru by nemali šancu. Sovietski velitelia žiadali výsadkárov, aby sa stiahli za svoje línie a tu Hill zahral trúfalý vabang. Sovietskemu dôstojníkovi povedal, že oni nikam nejdú a stiahnuť sa mali Sovieti. Potom prišlo k rokovaniu vyšších šarží a do Wismaru prišiel generál Bolt, veliteľ 6. výsadkovej divízie, ktorý sa tiež Sovietom skôr vyhrážal bojom, ako by cúvol. Sovietskemu generálovi povedal, že mal k dispozícii celú výsadkovú divíziu a krytie všetkého delostrelectva divízie, ktoré už informoval o sovietskych pozíciách. Spojenci získali čas, aby presunuli svoje jednotky do Dánska.

Obyčajní vojaci sa stretávali a popíjali vodku a objavili aj nemecké pivnice s vínom. Došlo k zbrataniu. Prvé noci však dochádzalo aj k rabovaniu a znásilňovaniu nemeckých žien vojakmi Červenej armády. Po tom, čo britskí výsadkári zastrelili niekoľkých sovietskych vojakov, sa obnovil poriadok. Sovieti si urobili vlastné barikády na východných prístupoch k Wismaru, ktoré vystužili tankami a delostrelectvom. Vojaci sa prestali schádzať. V meste došlo aj k pár pokusom zabiť výsadkárov, ktoré vykonali fanatickí nacisti, tzv. vlkodlaci, ktorí mali aj po vojne zabíjať okupačných vojakov, ale nakoniec ich akcie boli veľmi limitované a z očakávanej partizánskej vojny nič nebolo.

Aby sa vyriešila situácia, 7. mája sa vo Wismare stretli maršali Montgomery a Rokosovsky a vydiskutovali si túto predsunutú britskú pozíciu. Briti zároveň demonštrovali svoju silu a čestnú salvu sovietskemu maršalovi vystrelilo viac ako 50 diel. Toto však bolo diplomatickejšie stretnutie a Montgomery prisľúbil dodržiavať Jaltskú konferenciu. Ku konečnému stiahnutiu Britov došlo až v júli 1945 a Wismar sa dostal do sovietskej okupačnej zóny.