Po návrate z jednej z tvojich ciest od kamarátky z Holandska si sa ma pýtala, prečo je u nás doma, na Slovensku, akási nedobrá nálada? Nuž, prví, na koho to blato hodíme, my dve len tak pri káve, ako aj všetci chlapi, ak práve nepozerajú hokejové majstrovstvá, sú politici. Oprávnene. Oni majú politickú zodpovednosť za nepostavené cesty a mosty, nemocnice atď. Sú veľmi vďačným terčom a, mimochodom, sú aj za to platení.
Málo alebo takmer vôbec sa nehovorí o tom, že svoj podiel – a veru nemalý – na duševnom stave našej spoločnosti majú aj médiá.
Tu musím zdôrazniť, že v podstatne väčšej miere ako kdekoľvek inde, došlo u nás k akejsi zámene úloh medzi médiami a politikmi. Novinári neraz už vopred zostavujú vlády, určujú im agendy, inými slovami, cítia sa ako tvorcovia politiky. Politici sa pre zmenu azda najviac zaoberajú komunikačnými stratégiami svojich aktivít. Uprednostňujú teda formu pred obsahom. Momentálny zážitok pred trvalou hodnotou.
Takéto presmerovanie (deviácia?) je občas umocnené aj tým, že sa akosi pozabudlo na pluralitu, ktorá je základným pilierom fungovania mediálneho prostredia v demokracii. Ako inak si mám vysvetliť nedávnu debatu vo verejnoprávnej televízii na tému mienkotvornosti médií, na ktorej sa zúčastnili výlučne ľudia spojení s jedným a tým istým komunikačným prostriedkom? Vydavateľ printového média a dvaja jeho novinári (pre korektnosť, jedna novinárka už formálne bývalá). Spolu s nimi si hrkúta moderátor, ktorý pravidelne prispieva do tých istých novín. Aká to milá náhoda, ba priam rodinná atmosféra. Cítila som sa, akoby som pozerala na retro program niekedy spred roku 1989.
Spomínaná výmena úloh prispela, respektíve nás doviedla k niečomu, čo by som pomenovala ako „zospoločenšťovanie zla“. Slovník našich predkov poznal termín zospoločenšťovanie v súvislosti s výrobnými prostriedkami, nuž a my sme sa posunuli ďalej. Z oblasti politickej ekonómie do našich hláv.
Silno pochybujem, či je to rozumná cesta. Čokoľvek zlé sa v našej krajine udeje – zodpovedný je automaticky celý štát a spoločnosť. Jeden môj bývalý kolega to definoval ako „slovenské sado-maso“. Ba dokonca, ak sa stanú zlé veci vo svete, my si hneď nastavujeme zrkadlo s otázkou: nie je to u nás ešte horšie? Ak by som nemala dostatok skúseností z iných štátov, už či na základe osobného poznania a nielen z médií, mohla by som mať dojem, že všetko ľudské zlo má pôvod na tom našom Slovensku – korupcia, neznášanlivosť rôzneho druhu, hádam aj fašizmus a holokaust. Kto by potom chcel žiť v takej krajine?
Vieš veľmi dobre, že mám absolútny rešpekt k životu ako k najvyššej hodnote ľudského bytia. V podstate k jeho samotnej existencii. Preto rozhodne odsudzujem každé úmyselné ukončenie ľudského života. Najmä ak je chladnokrvné, za peniaze, z politických dôvodov alebo z nenávisti k príslušnosti k určitej skupine osôb.
Na druhej strane mi nie je jedno, ak sa mne osobne, ako najmenšej súčasti slovenskej spoločnosti, podsúva spoluvina za takéto ohavné činy. Takt, slušnosť, pieta a intimita zmareného života, ako aj hlboká účasť s pozostalou rodinou mi neposkytujú veľa priestoru na neustále sa opakujúcu a verejne manifestovanú reakciu. Ktorá nemá konca, len mení formu. Mala by som pocit, že sypem soľ do otvorenej rany. A možno sa mýlim. Nuž, radšej pomlčím. Spolieham na právny štát, Božie mlyny, karmu a ostatné inštitúcie, ktoré spravodlivosť napokon presadia. Viem, povieš, že nie vždy. A máš pravdu.
Milá dcérka, ak najbližšie pôjdeš za svojou kamarátkou do Amsterdamu, opýtaj sa jej, či holandský kráľ vodí svoje návštevy k miestu, kde bol zavraždený investigatívny novinár Peter de Vries.
Ďalší víkend cestuješ s manželom na rybačku do Nórska. Tamojšieho kráľa sa radšej ani nepýtaj (mohol by sa uraziť), či hlavy iných štátov pozýva na ostrov Utøya. Asi najstrašidelnejší ostrov v moderných dejinách Európy, kde miestny politický aktivista brutálne zahubil 77 mladučkých životov mladších, ako si ty. Nórska spoločnosť, otrasená týmto ohavným činom, dala prednosť, podobne ako iné normálne krajiny, svojmu vnútornému spytovaniu svedomia. Nikomu zo severanov nenapadlo robiť z udalosti politickú agendu a navyše ju „ponúkať“ zahraničným hosťom, ktorí by ju z evidentných dôvodov (takt, slušnosť, rešpekt voči pozostalým rodinám) sotva mohli odmietnuť.
Myslíš si, že anglický kráľ, keď už to nestihla kráľovná matka, zavedie svojich hostí do západného Yorkshiru, aby si spolu pripomenuli vraždu političky Jo Coxovej, ktorá sa udiala počas ostro sledovanej brexitovej kampane?
Na Maltu asi nemáš cestu. Keby náhodou, opýtaj sa miestnych, či zahraničné hlavy štátov navštevujú miesto, kde bola zabitá investigatívna novinárka Daphne Galizia, matka troch detí. Mimochodom, prezidentkou Európskeho parlamentu je politička z tohto malinkého stredomorského ostrova Roberta Metsola. Pochybujem, že by svojim partnerom v rokovaniach navrhovala aj túto delikátnu agendu. Takú našu (slovenskú?).
Keď si bola ešte stredoškoláčka, zobrali sme ťa s tvojím bratom na okružnú cestu po USA. Určite si pamätáš na niekoľkotýždňové putovanie po krásnych prírodných i historických miestach veľkej krajiny, kde máme aj svojich predkov. Dozaista si spomínaš, ako sme sa po celý čas cítili bezpečne. Ale zlo je všade. Možno by si naše potulky prežívala dramatickejšie, keby som ti pravidelne ráno pred každým výletom povedala, že prepočtom na obyvateľov je v USA ročne zabitých strelnou zbraňou taký počet ľudí, ktorý by sa rovnal v SR každý mesiac 39 obetiam. Najnovšie sa v Amerike viac hovorí o štatistike hromadných vrážd. Len za tento rok ich bolo viac ako dní, ktoré uplynuli od jeho začiatku! Čítanie týchto riadkov ti asi nepridalo na nálade.
Rozumiem tomu, i keď s tým nesúhlasím, že pre médiá je násilie a krv niečo ako benzín pre auto. Mediálni guruovia to majú presne vypočítané. Ak po určitom čase televízny divák alebo čitateľ novín nevidí červenú tekutinu, nejeden z nich prepína na druhý kanál alebo siahne po iných novinách. A to sa nesmie.
Nerozumiem však, a zásadne s tým nesúhlasím, aby sa rovnaké metódy používali vo verejnom živote. V dôsledku nevyhlásených a stále hrmotnejších pretekov o diváka, respektíve voliča, často v jednej osobe, postupne klesá prah citlivosti pre násilie a hrubosť. Čo je však najhoršie, v kombinácii s narastajúcim objemom násilia a plytkosti všeobecne vo verejnom a mediálnom priestore „naši“ politici výdatne prispievajú k duševnej kontaminácii mladej generácie relatívne neskazených ľudí. Relatívne preto, lebo s ohľadom na krátkosť prežitého nemajú dnešok s čím porovnávať a ľahšie sa identifikujú s takto vytvoreným prostredím.