Dôvody pre parlamentný mandát prezidentskej vláde, ktorý by jej dal plnú moc, neexistujú. Čaputovej vláda predsa nevznikala tam, kde mala – v Národnej rade po dohode strán, ktoré prešli voľbami a zastupujú väčšinu. Je inštalovaná zhora. Ako čisto dočasné, provizórne riešenie, ktoré má spoločnosť doviesť k predčasným voľbám. Nič viac.

Navyše, prezidentka sa vôbec neobťažovala najskôr rokovať so zástupcami parlamentu a až následne zostavovať vládu, ktorá by mala elementárnu politickú podporu. Naopak, lídrov strán (aj to len vybraných) si zavolala až vtedy, keď mala hotový zoznam ministrov. Rokovania neboli pracovné ani politické, ale formálne. Symbolické.

Prezidentka obišla parlament a prevzala zodpovednosť za vládu, ktorá nemá dokopy nič spoločné s voľbami ani s parlamentnými stranami.

Ústava tento bezprizorný stav umožňuje. Ak vznikne vláda, ktorá obchádza parlament a ktorej poslanci nevyslovia dôveru, môže dočasne pracovať s obmedzenými právomocami. Teda: nesmie robiť zásadné rozhodnutia v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky.

Presne toto by mal byť prípad tzv. úradníckej vlády. Jej mandát a jej právomoci by mali ostať čo najviac obmedzené. Vláde by mali prechádzať len nevyhnutné zákony a opatrenia, vo všetkom ostatnom by sme si mali počkať na voľby.

Napokon, takto fungovala aj Hegerova vláda po tom, čo stratila dôveru parlamentu. Predstava, že nejaká úradnícka vláda by mala mať silnejšie postavenie ako tá Hegerova, pôsobí zvrátene. Hegerova vláda, akokoľvek neschopná, rozbitá a bez dôvery, vychádzala z pôdorysu koalície, ktorá zastupovala parlamentnú väčšinu. A Heger až do marca zastupoval stranu, ktorá vyhrala voľby. Ódorova vláda vznikala ako teleso, ktoré zastupuje iba prezidentku. A jej blízke strany či osoby.

A to v parlamentnej demokracii nestačí – aspoň nie na vládnutie s plnými výkonnými právomocami. V parlamentnej forme vlády majú niesť zodpovednosť za vládnutie strán, ktoré majú väčšinu. Ak zlyhajú a ak vládnutie prevezme hlava štátu, má to byť len núdzové, technické riešenie. Nič viac.

Povedané na rovinu: vláda Zuzany Čaputovej má obmedzenú legitimitu. A dôvody na to, aby jej parlament vyslovil dôveru a odovzdal plné kompetencie, neexistujú. Silnejšie postavenie by mala získať až nová vláda, respektíve nová parlamentná väčšina, o ktorej rozhodnú voliči v septembri.

Kto pri týchto riadkoch krúti hlavou, tomu by sme mohli dopriať malú skúšku správnosti. Skúsme si predstaviť, že prezident blízky Smeru, povedzme Gašparovič, by po koaličnej kríze (ku ktorej prispieval) zostavil svoju vlastnú vládu. Premiérke Radičovej, ktorá mala dosluhovať s obmedzenými právomocami do predčasných volieb, by odobral dočasné poverenie. Jednostranne by zostavil prezidentskú vládu. Vládu Ivana Gašparoviča. A následne by žiadal parlament, aby jej dal plnú moc. Ústavné maximum právomocí.

Asi by nepochodil. Cez skúsených parlamentných hráčov ako Dzurinda by to neprešlo. Ani po páde vlády a rozklade parlamentnej väčšiny. Lebo hráči typu Dzurinda (alebo Fico) by si nenechali vziať z rúk páky. Radšej volili dohody s opozíciou ako vyradenie parlamentu – a ich strán – z hry. Tak velili politické inštinkty. Krátko po páde Radičovej vlády Dzurinda klopal na dvere Fica. Aby sa dohodli, ako ďalej.

A tak to aj malo byť. Suverénne postavenie majú mať parlamentné strany a ich volení lídri, ktorí sa riadia vlastnými záujmami. Nie dobrými radami aktivistov, médií či trollov.

Samozrejme, nástupom amatérov ako Matovič, Sulík, Heger sa veľa zmenilo. Koaliční lídri s nefalšovaným nadšením bojovali proti vlastnej vláde. S pozoruhodnými výsledkami. Minister pracoval na definitívnom konci svojej vlády aj svojej strany – a ako sa sám priznal, robil to so zámerom urýchliť nástup úradníckej vlády v réžii prezidentky (Rastislav Káčer).

Slovom, paradigma sa zmenila. V krízach už nekončia len vlády, čo je v parlamentných demokraciách viac-menej bežné. Mimo hry a dobrovoľne skončil aj už aj parlament a s ním strany. Čo bolo za starých čias, keď boli lídri vybavení pudom sebazáchovy, nevídané.

Asi veľmi neprekvapuje, že výkony Matoviča so Sulíkom vyústili do prvého vymenovania akože úradníckej, reálne prezidentskej vlády. A do politického odstavenia Národnej rady.

Zarážajúce je už iba to, že časť rozpadnutého, obídeného a odstaveného parlamentu uvažuje, že by sa aj tejto dočasnej vláde Zuzany Čaputovej mohla odovzdať plná moc. A dôvera poslancov.

Pri Kolíkovej a Sulíkovi, ktorí sú previazaní s tímom prezidentky, by to mohlo mať náznak logiky (hoci čudnej, krivej a submisívnej). No pri stranách ako Pellegriniho Hlas či Hegerovi Demokrati sú úvahy o možnej podpore Čaputovej vlády pri hlasovaní o dôvere ukážkou nezrelosti. A straty súdnosti aj dôstojnosti.

Poslanci by mali prezidentke odkázať, že s vyslovením dôvery pre jej vládu bude problém. Z dvoch dôvodov. Jednak preto, že prezidentka pri zostavovaní vlády obišla parlament. A potom preto, že provizórna vláda dôveru Národnej rady - čiže plné právomoci - nepotrebuje.

Ak by sa vláde napriek tomu podarilo získať politický mandát, parlamentné panoptikum by bolo dokonané. Ako liga slabomyseľných.